Aké sú skutočné záujmy občana? Do spravodajstva STV sa napr. 16. 2. 2000, teda viac ako desať rokov „po“, premietlo volanie po inštitúcii ombudsmana a po ombudsmanovi osobitne pre deti. Volanie po lepších podmienkach malých a stredných podnikateľov a po možnosti podávať žaloby na civilnom, nielen trestnom súde ako spôsob získania odškodného.
Ako možno ich a mnohé ďalšie uskutočniť? Zdola – iniciatívami občianskych združení? Politickými rozhodnutiami? Zákonodarnými iniciatívami? Deľbou kompetencií medzi nimi? Ako sa presviedčajú nielen historici a politickí analytici, ale aj vodcovia revolúcií, tak pri odstraňovaní minulosti a nastoľovaní nových poriadkov treba v istej skratke prejsť všetkými etapami vývoja, pretože štruktúra občianskej spoločnosti je ich produktom. Aká je u nás?
Nivelizácia ako východisko Socialistické rovnostárstvo nesené myšlienkou komunistickej rovnosti, v dôsledku ktorého v spoločnosti rovnako chýbala ideová i záujmová diferenciácia, sa na Slovensku napriek počiatočnému ideovému odporu (voľby 1946) napokon udomácnilo. Dokonca jednoduchšie ako inde a pretrvalo aj pre tradične nevýrazný ekonomický profil Slovenska pomerne malým statusovým rozdielom a absencii početných a výrazných elít. Po revolúcii obnovená ideová diferenciácia občanov však nekorešpondovala s ako-tak profilovanou záujmovou rozmanitosťou. Napr. od počiatku malo KDH nízke preferencie, čo bolo síce v rozpore s očakávaniami, no v súlade s uvedeným poznaním. Ako pretrvávajúci fenomén sa to prejavilo aj vo všetkých ďalších voľbách po novembri ´89 úspechom neštandardných politických strán, vodcovských osobností, či mediálne vytvoreného imidžu.
Politická angažovanosť Príznačne sa však zároveň prejavuje vysoká politická angažovanosť občana. Prechádza síce plynulo do únavy z politiky, ale rýchlo ju strieda nová aktivizácia ako reakcia na sklamanie z volebného rozhodnutia. To vysvetľuje neodôvodnene vysoké preferencie nových tvárí a nových strán, dokonca vo virtuálnych štádiách ich jestvovania.
Na rozdiel napr. od USA, či krajín EÚ v nových demokraciách vrátane SR je:
a/ vysoký podiel voličov. V USA sa na voľbách zúčastnilo v roku 1996 49% voličov, nízka bola aj účasť v posledných eurovoľbách, hoci aktuálnou vtedy bola zamestnanecká a sociálna agenda. Vo Francúzsku sa na voľbách do Európskeho parlamentu zúčastnilo 52% voličov.
b/ prekvapivo vysoká mobilizačná schopnosť rastúceho počtu strán. Pritom práve politické štruktúry v minimálnej miere napomáhajú rozvoju podmienok pre občianske štruktúry (postoj k pripravovanej reforme samosprávy ako jeden príklad za všetky, dodajme postoj k zákonu o ombudsamanovi), naopak svojím klientelizmom občianskej spoločnosti priestor zaberajú. c/ vysoký stupeň ideologickej, možno skôr emočnej a asociačnej polarizácie voličstva.
Nespokojnosť rozdeľuje Toto býva charakteristické pre rétoriku a prejavy počas krátkeho obdobia predvolebného boja. Na Slovensku však polarizácia už nekoreluje ani s výraznou vzájomnou odlišnosťou strán (zostávajú neštandardné, vnútorne heterogénne s tendenciou rozpadu), ani ich programov, ktoré sa v základnom smerovaní neodlišujú. Dôsledky nimi navrhovaných riešení zostávajú neznáme, zato uplatňované stratégie prinášajú negatívne vnímané výsledky. Polarizácia je naopak motivovaná túžbou po zmene – čiže nespokojnosťou.
Nepoukazuje však táto neobyčajne intenzívna politická angažovanosť aj na to, že občan projektuje riešenie svojich problémov do politickej sféry a nespolieha sa na inštitúcie občianskej spoločnosti? A paradoxne i na to, že od „nežnej revolúcie“ občan za primárnu formu svojej angažovanosti považuje práve politickú angažovanosť, ktorá mu vo svojej autentickej podobe bola upieraná? Možno teda občana oprávnene neustále kritizovať za to, že zo zotrvačnosti údajne vytrvalo čaká s natiahnutou rukou na pomoc štátu ?
Pritom teória demokracie naopak mlčiacu väčšinu považuje za čosi prirodzené, čo nijako nediskvalifikuje občiansku spoločnosť. Prítomnosť neustále mobilizovateľného obyvateľstva, či schopnosť neustálej mobilizácie popisuje naopak v súvislosti s totalitnými režimami.
Občianska spoločnosť versus štát Demokratické zmeny sa skutočne niesli aj v znamení apelu na samostatnosť, sebestačnosť, zodpovednosť občana, vychádzajúc z takých jeho domnelých negatívnych charakteristík, ako je nezrelosť, nesamostatnosť, potreba byť vedený za ručičku. Vzťah občianskej spoločnosti a štátu v porevolučnej, v podstate neštandardnej situácii je taký, že sa tento apel jednoducho nezakladá na korektnom hodnotení.
Za života súčasných generácií sa dva razy zásadne zmenili pravidlá hry: Najprv boli občania celoplošne a dôsledne zbavení súkromného vlastníctva. Občiansku spoločnosť vytesnil štát, ktorý deklaroval sociálne istoty, úroveň i spôsoby ich zabezpečovania bez ohľadu na prirodzenú diferenciáciu spoločnosti, aby občanov vzápätí po revolúcii vyzval, že sa majú začať starať sami o seba.
Okrem toho spôsob návratu súkromného vlastníctva, tento rozhodujúci moment pre fungovanie spoločnosti, štát nezvládol. Zostal jablkom sváru, dodnes neukončený je Achillovou pätou vývoja krajiny. Okrem absencie etiky a založenia novej neodôvodnenej nerovnosti šancí, zakódoval ďalšiu trhlinu vo vývoji. Taká je topografia priestoru pre občana a občiansku spoločnosť a kritici by ju mali mať na pamäti.
Štát a klientelizmus Navyše štát, t. j. riadiaca sféra, konzekventne budovaná z politických strán a uplatňujúca stranícke záujmy, si zachovala monopol rozhodovania. Rozhoduje zo zotrvačnosti monopolného postavenia a zároveň spomínaného rastúceho politického klientelizmu priamo úmerného počtu strán s celým spektrom oblastí – od hospodárstva po kultúru. Natíska sa ironický komentár, že to je zároveň paradoxne vyhliadka, že ešte sa ujde viacerým. Ani tu však nerozhoduje spôsobom obvyklým v stabilizovaných demokraciách, ktoré sa rozhodujú na štátnej úrovni preferovať určitú oblasť. A tak keď významne podporujú napr. kultúru ako výraz domácej tradície a zároveň súčasť svojej zahraničnopolitickej profilácie (Rakúsko), či vedecký výskum a rozvoj technológií (NSR), alebo v dialógu s odbormi zabezpečujú welfare štát, konajú v záujme celku a inklúzie mnohých. Tu sa to rozhodovanie vedie pocitom skupinovej netrpezlivosti a individuálnym motívom delenia a prideľovania, čo sa ešte deliť a prideľovať dá. Kritici ďalej zabúdajú, že súčasťou vládnutia je okrem produktívnej aj ochranárska funkcia štátu, zabezpečujúca dodržiavanie podmienok a ochranu práv.
Pravidlá správania sa Z inštitucionálneho hľadiska sa občianska spoločnosť po revolúcii začala udomácňovaním mimovládnych organizácií (MVO). V očiach jedných samozvanci, podľa očakávaní iných spasitelia, usilovali sa MVO vziať do svojich rúk rozhodovanie práve v oblasti záujmov a potrieb občana, teda paradoxne tam, kde dovtedy malo byť všetko v poriadku, garantované socialistickým štátom. A na druhej strane v oblasti dodržiavania ľudských práv, kde naopak, zdalo by sa, práve po revolúcii začalo byť všetko v poriadku.
Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že spoločnosť opticky zhomogenizovaná revolučnou súdržnosťou na námestiach je v skutočnosti heterogénnym konglomerátom, v ktorom okrem privilegovanej menšiny a adaptovanej väčšiny žili celé skupiny občanov vylúčené zo spoločnosti, vysunuté odstredivými silami protiprávne na jej samý okraj, zbavené slobody voľby, prinútené žiť v absolútnej závislosti/determinácii. A paradoxne práve tieto skupiny prejavovali jasné občianske i právne vedomie, jasne rozlišovali medzi oblasťou politickou a spoločenskou.
Nerealistické boli len ich očakávania, že takýto pohľad majú aj vrcholné inštitúcie po roku 1989, že napr. existuje akýsi katalóg – vedomie protiprávnych rozhodnutí a legislatíva ich bude systematicky postupne odstraňovať. A to nielen v záujme odčinenia krívd jednotlivca, no najmä v záujme nastolenia právneho štátu a občianskej spoločnosti ako východiska demokratického štátu, teda v záujme reálnej občianskej rovnosti.
Rehabilitácia osôb a reštitučné zákony, za ktoré sa o. i. zasadzovali aj mimovládne organizácie formou legislatívnych iniciatív, bola vlastne pokusom znovu zaviesť do právneho systému fungovanie týchto pravidiel, zmierniť odstredivý efekt a tak prispieť k predpokladu fungovania slobodnej spoločnosti. Tým je vzťah medzi dodržiavaním pravidiel správania a poriadkom slobodnej spoločnosti, ktorý zanikol, keď sme v totalitnej spoločnosti žili nie podľa práva, ale podľa pravidiel organizácie, vytvorenej sociálnymi inžiniermi.
Dôvody polovičatosti Prečo boli tieto iniciatívy začiatkom 90. rokov a rovnako koncom 90. rokov neúspešné, resp. iba polovičaté? Prečo inštitút ombudsmana už osem rokov čaká na schválenie v parlamente, nehovoriac o tom, že ostatné tranzitívne demokracie ho už majú? Prečo rómsky problém zaskočil štát, i keď mimovládne organizácie správne analyzovali problematiku národnostných menšín a upozorňovali naň už pred desiatimi rokmi a aj neskôr v čase prepolitizovania problémov maďarskej národnostnej menšiny, ktoré zatienilo tento reálny problém. Prečo sa rehabilitácie uskutočnili len do výšky minimálnych nárokov na štátny rozpočet a etickej úrovne niekoľkých poslancov? Jednou z odpovedí môže byť absencia právneho správania, inou krátkozraký pragmatizmus na úrovni štátnej správy.
Hodnotové pozadie Súčasťou právneho formovania ľudského správania totiž nie je iba vytváranie pravidiel a určitého systému, ale aj ochota prijímať a osvojiť si tieto pravidlá. Toto osvojenie prebieha na pozadí určitého systému hodnôt. V Európe to boli hodnoty kresťanské a potrebnú kontinuitu ich osvojovania garantovalo rímske právo, ktoré je nielen základom európskych právnych systémov, ale dodnes aj súčasťou vzdelávania. Teda nebolo treba neustále si osvojovať niečo iné a účelovo sa nevytvárali „ad hoc“ pravidlá a ich účelové výklady. Fakt, že na Právnickej fakulte UK v Bratislave pred dvoma rokmi zrušili katedru rímskeho práva, však prešiel v podstate bez povšimnutia rovnako v občianskej spoločnosti i v jej subsystémoch, akými sú odborná verejnosť alebo študentská obec.
Na druhej strane v záujme riešenia konkrétnych praktických problémov občianska spoločnosť neustále volá po legislatívnych úpravách, ale v skutočnosti sa mnohé jej skupiny rady zdržujú v legislatívnych dierach. A ani základné kamene európskych právnych systémov, ako je právo na súkromné vlastníctvo a sloboda, sa nepresadili v inej, ako deklaratívnej podobe (napr. zákony o rehabilitácii a odškodnené, či legislatívna úprava vzťahu ku krajanom), ani do právneho systému, či do vedomia občanov a neriadia ani ich správanie. Záchranou do istej miery môže byť úsilie o aproximáciu práva, i keď uvedené nedostatky v postojoch jeho účinok, žiaľ, relativizujú.
Mimovládne organizácie Mimovládnym organizáciám sa desať rokov po revolúcii paradoxne najviac darí v dvoch oblastiach: v humanitárnej pomoci a v politickej mobilizácii, ktoré však tvoria svojho druhu akési hraničné oblasti života občianskej spoločnosti. Zdá sa to byť paradoxné, ale len ak si neuvedomíme, že to má celkom reálne príčiny – suplovanie neexistujúcich inštitúcií v štáte, resp. komplementárne pôsobenie v zmysle zmiernenia následkov pôsobenia jestvujúcich inštitúcií v prvom prípade a nedôvera k jestvujúcim v druhom prípade. Nepriamo to však hovorí aj tom, že občianska spoločnosť ešte nefunguje v priestore, ktorý jej patrí a nekoná to, čo by mala, keďže jej priestor vypĺňa politika.
Neschopnosť spoznať a uvedomiť si uvedený rozdiel funkcií štátu vedie k nespokojnosti z podriaďovania sa štátu na jednej strane a na druhej k spoliehaniu sa naň i mimo procesov, ktorými štát zabezpečuje ekonomické optimum a celkové efektívne fungovanie. Čeliť týmto postojom je úlohou občianskej spoločnosti. Práve o tom hovoria politickí teoretici a nepriamo i demokratickí politici, keď prijímajú obdiv za fungovanie krajín, ktoré reprezentujú. Blahosklonne pripustia, že „aj u nás si demokracia vyžaduje každodenné nasadenie“. Vtedy vlastne hovoria o úpornom presadzovaní skutočných záujmov typického občana, s ktorým sa ako politici musia denne vyrovnávať a ktorým musia čeliť.
Autorka (1950) je pracovníčkou MZV SR
