Návrh KDH na začlenenie klauzuly o ochrane nenarodeného života do Ústavy SR rozprúdil verejnú diskusiu. Škoda len, že nasledovala až po predložení tohto návrhu.
Morálku slovenských občanov však len ťažko možno vylepšiť zákazmi, a ideológia (hoci kresťanská – stále je to ideológia) transplantovaná do zákona určujúceho pre celú spoločnosť sa na začiatku 21. storočia javí trochu absurdne, a chutí trpko. Sexuálny život nie je tabu a nemal by byť stigmatizovaný. Odmietanie antikoncepcie v čase, keď rozšírenie vírusu HIV v celosvetovom meradle dosahuje charakter epidémie, je viac než nezodpovedné.
Čo možno očakávať
Postoje voči umelému prerušeniu tehotenstva (UPT) sú zo strany jeho odporcov interpretované schematicky. Existuje klišé, podľa ktorého si ľudia podporujúci UPT viac cenia autonómnosť ženy, jej právo slobodne sa rozhodovať, a naopak, odporcovia interrupcií vraj vyššie hodnotia právo dieťaťa na život. Takýto pohľad je značne zjednodušený, väčšina ľudí totiž nemá extrémne názory (čiže bezvýhradne za alebo proti potratom, bez akejkoľvek výnimky). Napríklad ak je motívom interrupcie fakt, že tehotenstvo komplikuje kariéru ženy, ľudia kladú vyššie právo dieťaťa na život. Ak sú dôvodom UPT zlé životné podmienky, ten istý človek prikladá väčšiu dôležitosť právu ženy rozhodovať o svojom živote. Nik predsa nehovorí, že interrupcie sú morálne. Problém morálky však nie je v tomto prípade absolútnym kritériom.
Čo možno od reštriktívneho zákona v oblasti interrupcií očakávať, sa dá veľmi jednoducho demonštrovať na príklade Poľska, kde v roku 1993 schválili Zákon o plánovanom rodičovstve, o ochrane ľudského plodu a o podmienkach prerušenia tehotenstva, známejší pod názvom „protipotratový zákon“. Ešte než spomeniem následky jeho zavedenia, musím podotknúť, že tento zákon je oveľa liberálnejší ako ten, ktorý pre Slovensko navrhlo KDH. V Poľsku sú dodnes povolené interrupcie v troch prípadoch: ak je vážne ohrozený život a zdravie matky, ak prenatálne vyšetrenie preukáže poškodenie plodu a keď existuje dôvodné podozrenie, že tehotenstvo je následkom zločinu (rozumej: znásilnenia). V treťom prípade sa vyžaduje potvrdenie prokurátora o začatí trestného konania, kým v prvých dvoch prípadoch stačí potvrdenie od lekára iného než ten, ktorý zákrok vykoná.
Poľsko sa týmto zákonom zaradilo na úroveň krajín, ako sú Rwanda, Zimbabwe, či Saudská Arábia.
Nereálne vládne údaje
Poľská nezávislá mimovládna organizácia Federácia pre ženy a plánované rodičovstvo publikovala v septembri 2000 v poradí už tretiu analýzu dôsledkov tohto zákona. Okrem iného v nej konštatuje, že vláda sa odmieta s primeranou vážnosťou venovať následkom tejto právnej úpravy. Oficiálne štatistiky stačia síce na plné uspokojenie strojcov zákona, no podľa odborníkov sú smiešne a neuveriteľné. V roku 1991 sa v Poľsku uskutočnilo 151 legálnych interrupcií. Ak uvážime, že tu žije 9 miliónov žien v reprodukčnom veku, je tento údaj zjavne nerealistický. (V roku 1988 bolo oficiálne evidovaných 105 333 UPT.) Je to prekvapujúce i v inej súvislosti. Podľa výskumu z roku 1997 až 30 % respondentov nepoužívalo žiadnu antikoncepciu a ďalších 25 % len nespoľahlivé metódy.
Výskum Federácie viedol k nasledujúcim záverom: Protipotratový zákon neodstránil, ani neobmedzil problém interrupcií. Odhaduje sa, že počet ilegálnych potratov sa v Poľsku momentálne pohybuje medzi 80 až 200 tisíc prípadmi ročne. Stále existuje fenomén potratovej turistiky, čo sa týka nielen susedných krajín. Aj v Holandsku absolvuje každoročne UPT niekoľko stoviek poľských žien. Ilegálne interrupcie sa vykonávajú v súkromných klinikách za vysoké poplatky. (Ide o 330 až 675 USD, čo je vyššia cena ako v zahraničí. Napríklad v Holandsku je cena takéhoto zákroku cca 250 USD, v Kaliningrade 150 dolárov.) Existuje veľa pokrytcov, ktorí odopierajú ženám umelé prerušenie tehotenstva vo verejných nemocniciach, a vykonávajú ho za peniaze v súkromných klinikách. Čo sa týka rozsahu ilegálneho vykonávania potratov, odborníci tvrdia, že existuje vzťah medzi potratovosťou a počtom živonarodených detí. V Poľsku bol ich vzájomný pomer v 80. rokoch 1:1 a v súčasnosti sa vďaka väčšej dostupnosti antikoncepcie zmenil na 2:1 v prospech pôrodnosti. To by však znamenalo, že sa UPT každoročne podrobí 190 000 poľských žien.
Pôrodnosť neustále klesá
Tu sa žiada poznamenať, že na Slovensku v tejto otázke naozaj nemáme taký závažný problém: Počet interrupcií klesol od roku 1998 do roku 1996 o 60 % a počet pôrodov klesol v priebehu desiatich rokov o 32 %. To, že počet interrupcií klesá oveľa rýchlejšie, nasvedčuje tomu, že tento pokles nesúvisí s poklesom pôrodnosti. Len pre ilustráciu, v Litve dosiahol v roku 1998 počet interrupcií 75 % v pomere k počtu živonarodených detí, a to už mal klesajúcu tendenciu. V Lotyšsku v tom istom roku dokonca počet UPT (v absolútnom vyjadrení 25 076) prekračoval počet pôrodov (18 691). Pokles pôrodnosti dramaticky pokračuje, hoci jedným z cieľov zákona bolo dosiahnutie jej rastu. (Oproti 513 000 živonarodeným deťom v roku 1992 bolo v roku 1999 zaznamenaných už len 382 000 pôrodov.)
Zákon je oveľa reštriktívnejší v praxi ako na papieri. Často sú aj ženy, ktoré majú legálny nárok na podstúpenie prerušenia tehotenstva bezplatne v štátnej nemocnici, nútené obrátiť sa na súkromnú kliniku. Štátne zdravotnícke zariadenia odmietajú vykonávať aj legálne interrupcie. V decembri 1996 prijali v rámci zákona o lekárskej profesii tzv. klauzulu svedomia, ktorá umožňuje lekárom odmietnuť vykonať interrupciu, ak je to v rozpore s ich presvedčením. Nesmie to však ohroziť život alebo zdravie ženy, a ak sa takto rozhodnú, sú povinní ženu poslať do zdravotníckeho zariadenia, kde interrupcie vykonávajú. V praxi sa však táto povinnosť nerealizuje a vláda neurobila nič pre to, aby ženám zabezpečila výkon ich legitímneho práva a primerané zdravotnícke služby. Mnohí lekári totiž jednoducho nevedia, kam pacientky poslať, v kruhoch gynekológov vládne pokrytectvo a atmosféra strachu.
Diskriminácia chudobných
Táto právna norma ohrozila životy stoviek tisícok poľských žien. Nereálnosť vládnych údajov dokladá i skutočnosť, že v roku 1999 boli interrupcie zo zdravotných dôvodov štyrikrát zriedkavejšie, ako v roku 1997, pričom indikátory zdravotného stavu poľských žien zostali nezmenené. Stáva sa, že lekári odmietnu vydať potvrdenie oprávňujúce ženy k UPT aj ťažko chorým pacientkám. Zákon je diskriminančný, negatívne zasahuje najmä chudobné ženy. Štúdie dokázali, že 90 % žien s vážnymi zdravotnými problémami má súčasne vážne finančné problémy. Chudobné ženy, ktoré nemajú peniaze na interrupcie, rodia neželané deti, ktoré kladú nároky na ich nízky rodinný rozpočet. V budúcnosti to môže viesť k nárastu mnohopočetných chudobných rodín a k celkovej pauperizácii spoločnosti.
Ženy si často neuplatnia svoj legálny nárok na interrupciu zo strachu. Obávajú sa tiež indiskrétnosti lekárov, mnohé ženy nechcú hovoriť o znásilnení. Polícii je v Poľsku každoročne nahlásených 2000 prípadov znásilnenia, ale v roku 1998 bolo z tohto dôvodu povolených iba 53 interrupcií. Údaj z roku 1999 je ešte šokujúcejší – bola vykonali pre túto príčinu jedinú interrupciu. Osvetlí to možno fakt, že v tom istom roku bol medializovaný prípad prokurátorky, ktorá odmietla podpísať pre ženu žiadajúcu o UPT potvrdenie, že sa začalo vyšetrovanie znásilnenia. Pripomeňme tiež, že rastie počet detí ponechaných v nemocniciach po pôrode na adopciu, od roku 1993 do roku 1998 sa ich počet viac než zdvojnásobil. Častým problémom je aj infanticída (usmrtenie novorodenca). Toto sú drastické následky zákona, ktorý núti ženy porodiť deti proti ich vôli.
Jeden z lekárov pri prieskume verejnej mienky v roku 1999 síce odmietol priamo zhodnotiť zákon, no napokon povedal: „…Niektorí ľudia chcú byť pápežskejší ako pápež, a nie vždy je to potrebné…“ Takýto reštriktívny zákon uráža dôstojnosť žien, je pokrytecký, z dlhodobej perspektívy nič nerieši, naopak, tvorí nové, dodatočné problémy. Ak sa žena rozhodne podrobiť takému drastickému zákroku, „… musí byť zúfalá.“ Nie, interrupcia nie je antikoncepcia, ale môže byť posledným východiskom pre ženu. Žiaden zákon nezlepší mravnosť, ani nezmení rozhodnutie žien, ktoré sa odhodlajú interrupciu podstúpiť. V tejto debate nie je miesto na optimizmus, nebude víťazov, ani porazených. Treba hľadať optimálne riešenie, lebo ideálne neexistuje.
