1.
Uchádzač o politický post v USA môže byť, resp. skôr je vyradený (vyselektovaný) pre prekážku , ktorá sa volá usporiadaný rodinný život, manželské vzťahy. V politickom zápase prepadne, ak nežije v právoplatnom manželstve, ak je rozvedený. Stav, že žije ako rozvedený človek (rozvedený muž, rozvedená žena), je nezlučiteľný s možnosťou uplatniť sa vo verejnej politike. Môže by druhý, či tretí, či štvrtý (atď.) -krát ženatý, vydatý – to v politickej, volebnej rulete USA nie je vylučujúcou prekážkou. Závadou je, ale rodinný stav. Skutočnosť, že som rozvedený, som rozvedená takou závadou, prekážkou je.
Poznáme tiež z nedávnej minulosti, z konca dvadsiateho storočia, že aj nevera, nemanželský pohlavný styk, cudzoložstvo, nemanželské smilstvo v prípade politika – je nielen morálny, rodinný prešľap, ale aj skutočnosť, pre ktorú môže byť politik zastávajúci určité miesto – právne žalovaný, dokonca ústavne obžalovaný. Takúto ústavnú obžalobu uplatnila Snemovňa reprezentantov voči prezidentovi USA W. Clintonovi tým, že ho žalovala pred Senátom Kongresu USA. Známa je táto žaloba pod menom impeachment. Znamená, že v prípade jej úspechu, prezident stratí svoju funkciu. Prezidenta USA žaloval dolná komora kongresu za nemanželský pohlavný styk s Monikou Lewinskou, asistentkou prezidenta. Predpokladá sa, že tieto pravidlá formou obyčaje uplatňovali a presadzovali v koloniálnom období Severnej Ameriky emigranti protestanti (puritáni, baptisti, kvakeri), známi svojou tvrdosťou, rigoróznosťou v pohlavnom živote, v sexuálnom obcovaní, pri nemilosrdne prísnom uplatňovaní božích prikázaní, osobitne šiesteho – nezosmilníš!
Rozvod ako rodinný stav osoby, uchádzajúcej sa o politický (štátny) úrad znemožňuje možnosť voľby, ustanovenia do funkcie. Cudzoložstvo, resp. smilstvo, právny a politický systém USA stíha právne relevantnou žalobou. Neusporiadané sexuálne vzťahy príslušnej osoby teda sú v krajine neobmedzených možností, u nášho staršieho brata, euroatlantického spojenca – predmetom pozornosti, hodnotení aj prekážok pre úspešný politický život. Ako je to u nás , v Slovenskej republike? Pri príležitosti návštevy hlavy štátu Vatikán (Svätej stolice), ktorý je súčasne aj hlavou katolíckej cirkvi, na Slovensku, pápež prijal aj na osobitné audiencie dve hlavy Slovenskej republiky – hlavu štátu, aj hlavu parlamentu. Prijal ich aj s ich blízkymi osobami – prezidentku s jej dcérami, matkou a dokonca aj s jej aktuálnym partnerom. Predsedu Národnej rady – s jeho matkou a 11 (jedenástimi) deťmi, t. j. s tými, v prípadoch ktorých uznal svoje otcovstvo. Pokrvne príbuzenské a rodinné vzťahy každého občana Slovenskej republiky vyplývajú zo slovenského právneho poriadku (zákona o rodine). Podľa neho sa určuje, ktoré osoby sú našimi potomkami, ktoré predkami. Podľa neho možno uvažovať aj o tom, či konkrétna osoba je manželom, manželkou. Je všeobecne známe, že obaja ústavní činitelia SR nemajú manžela, resp. manželku, t. j. nemajú vzťah s osobou iného pohlavia, ktorá podľa práva je ich manželom, manželským partnerom či manželkou. Predseda NR SR nie je ženatý, nie je vdovcom, ani nie je rozvedený. Podľa všeobecne prijatej terminológie je slobodným mládencom či slobodným mužom. Prezidentka SR nie je vdovou, ani slobodnou ženou, ani nie je právne v manželskom zväzku, ale je rozvedená. Toľko o rodinnom stave ústavných činiteľov číslo jeden a číslo dva SR podľa slovenského právneho poriadku. Ako tento stav posudzuje, kvalifikuje právo nie Vatikánskeho štátu, ale právny poriadok rímsko-katolíckej cirkvi, ktorého hlavou je pápež František? Všeobecne známe je, že tento právny poriadok sa označuje ako – kánonické právo. A právne normy tohto právneho poriadku, ktorý sa vyvíjal už dvetisíc rokov, sú obsiahnuté v Kódexe kánonického práva. Uveďme príslušné ustanovenia z tohto právneho poriadku, ktoré sa týkajú právneho postavenia osôb, ktoré sme spomenuli.
2.
Ako hodnotí platné kánonické právo (Kódex kánonického práva z roku 1983) rozvod, resp. postavenie manželov, rozvedenej ženy, rozvedeného muža? Prvé ustanovenie je rigorózne – „rozvod je ťažkým previnením proti prirodzenému zákonu, a to preto, že si nárokuje zrušiť zmluvu, ktorú manželia uzavreli s výslovným želaním, že budú žiť spolu až do smrti“. Dodáva, že uzavretie nového zväzku aj keby ho civilný zákon uznával, ešte zväčšuje porušenie zmluvy. Manželský partner, ktorý sa znovu zosobáši, sa v tomto prípade nachádza v situácii trvalého a verejného cudzoložstva. Manželský zväzok ustanovil teda sám Boh, takže platne uzavreté (konsenzom) a manželským úkonom (manželskou súložou) zavŕšené manželstvo (matrimonium ratum et consummatum) medzi pokrstenými nemôže byť nikdy rozviazané.
Kánonické právo pripúšťa v určitých prípadoch ako oprávnenú odluku manželov, ktorá sa historicky nazývala slovami „rozvod od stola a lôžka“. Znamená, že sa zruší povinnosť manželov spoločne hospodáriť, niesť materiálne náklady na spolužitie, a ďalej sa zruší sa povinnosť spoločne žiť (aj obcovať). Pri tomto rozvode od stola a lôžka manželstvo nezaniká, naďalej trvá, teda manželsky zväzok pretrváva ďalej, t. j. ani jeden z týchto manželov, nemôže platne uzatvoriť nové manželstvo.
Výnimočne kánonické právo pripúšťa aj civilný rozvod, (nie pred cirkevným súdom, ale pred jestvujúcim súdom daného štátu), ale iba v tom ojedinelom prípade, ak je to jediný možný spôsob, ako zaistiť určité legitímne práva, ako je starostlivosť o deti alebo ochrana majetku, môže sa tolerovať a nie je morálnym previnením.
Ale kánonické právo nepripúšťa, priamo zakazuje rozvod manželstva, ktoré sa menuje rozluka a ktorá znamená zánik, zrušenie manželstva, manželského zväzku. Môže k nej dôjsť, musí sa však realizovať za podmienok určených kánonickým právom, ďalej konaním pred príslušnými cirkevnými súdmi, pričom rozsudok o rozluke musí vyriecť vatikánsky súd (Rote Romana).
Špecifickým spôsobom zlikvidovania manželského zväzku, vlastným pre cirkev, je inštitúcia nulity. Cirkev môže po preskúmaní prípadu kompetentným cirkevným súdom vyhlásiť „nulitu manželstva“ (nullitas matrimonii), to značí vyhlásiť, že manželstvo nikdy nejestvovalo. V tomto prípade sa zmluvné strany môžu zosobášiť (uzavrieť nové, ale platné manželstvo), no sú povinné plniť prirodzené záväzky vyplývajúce z predchádzajúceho spojenia.
Ilustračná kresba: Ľubomír Kotrha
Všetky tieto spôsoby zásahov do manželského zväzku, zredukovania týchto vzťahov a ich nulifikácia – sú však len sekundárnymi a výnimočnými, pretože platí princíp nezrušiteľnosti manželstva za života manželov, resp. jedného z nich. Kánonické právo posilňuje a garantuje túto nezrušiteľnosť aj tým, že rozvedení, ktorí dosiahli civilný rozvod a uzavreli nové manželstvo, nemôžu prijímať Eucharistiu (telo Krista v podobe chleba), teda ani dosiahnuť odpustenie hriechov na svätej spovedi, ani ísť na sväté prijímanie. Nemôžu dostať milosti, ktoré by im priniesli spásu v posmrtnom živote. Inými slovami, hrozí im zatratenie, po smrti sa ich duša dostane do pekla. Je to trest alebo pokuta veriacemu, ktorá je blízka procesu vylúčenie z cirkvi (exkomunikácia). Pre veriaceho katolíka, osobitne pre veriacu ženu, je to veľmi prísny trest – sankcia za dosiahnutý rozvod svojho prvého manželstva.
Ktoré z týchto možných alternatív sa môže vzťahovať na našu hlavu štátu? Iste nie všetky tie rigorózne dôsledky, t. j., že by sa nachádzala v situácii trvalého a verejného cudzoložstva, stáleho porušovania šiesteho prikázania (po rozvode sa nevydala, neuzatvorila nový zväzok manželský), ďalej ak neuzavrela manželstvo medzi pokrstenými, tiež ak neuzavrela manželstvo cirkevnou formou, z hľadiska kánonického práva nebola vydatou, neuzavrela manželský zväzok vôbec, nevzniklo pre ňu katolícke manželstvo, ako nerozlučiteľné až do smrti jedného z manželov. Cirkevno-právne by mohla uzatvoriť vlastne prvé platné, zákonné manželstvo.
Za skutočnosť blížiacu sa najviac k pravde, možno považovať okolnosť, že v jej prípade išlo o civilný rozvod (pred okresným či pred krajským súdom). Ak sa sobášila aj v kostole (cirkevný sobáš), ten aj po civilnom rozvode by bol stále jestvujúcim a platným. Civilný rozvod by príslušné orgány cirkvi mohli považovať za relevantný, a to v tom výnimočnom prípade, že cirkevný rozsobáš (rozluka), by bol jediný možný spôsob, ako zaistiť určité legitímne práva, ako aj starostlivosť o deti a ochranu majetku. Pokiaľ sa tak nestalo a za ďalšej podmienky, že manželstvo uzavrela v kostole (cirkevný sobáš) z hľadiska kánonického práva je naďalej takáto osoba právne v platnom manželskom zväzku, zväzku nerozlučiteľnom. V tomto prípade by sa na jej právne postavenie mohli vzťahovať pokuty a sankcie, ktoré pozná platné kánonické právo, t. j. žije v hriechu, ťažko sa previnila proti prirodzenému zákonu. Možno v rozhovoroch s pápežom Františkom sa zmienili aj o tejto otázke a načrtli riešenia. Alebo všetky tieto hypotézy neplatia, skutočnosť je iná a napokon jej postavenie rozvedenej ženy neprotirečí ani kánonickému právu? Možno sa aj slovenská verejnosť o tom niečo dozvie. Každopádne jej postavenie podľa slovenského rodinného práva je právne perfektné a právne nenapadnuteľné.
Vyvstáva tu iba otázka, či slovenský právny poriadok v oblasti manželského práva je v súlade s kánonickým právom a osobitne s platným Kódexom kanonického práva. Po ďalšie všetky tie ustanovenia kánonického práva o nezrušiteľnosti manželstva, nemožnosti rozvodu manželov, zániku manželstva za života manželov – platili u nás na Slovensku až do roku 1948. Zrušila, derogovala ich Ústava 9. mája z roku 1948 (ústavný zákon 150/1948) a úplne ich nahradil zákon o rodine z roku 1949. A v tom pokračoval zákon o rodine z roku 1963. Podľa týchto zákonov (ešte z obdobia hlbokého socializmu) sa zakotvil obligatórny (povinný) civilný sobáš (s možnosťou následného cirkevného sobáša ako sobáša možného, fakultatívneho), zakotvila sa úprava rozvodového konania, úplná právna rovnosť manželov. ALE – pani prezidentka SR podpísala a tým urobila právne perfektnými zákony o zločinoch komunistického režimu atď. Ak by podľa týchto rigoróznych antikomunistických zákonov, ktoré vlastnoručne signovala, boli považované tieto zákony o rodine z rokov 1948 – 1989 za neplatné, alebo právne pochybné, dubiózne – dubióznymi by sa stali aj všetky manželstvá, rozvody manželov, ktoré sa uzavreli, ku ktorým došlo v tomto období. Všetky by sa posudzovali podľa práva platného do roku 1948, vlastne podľa kánonického práva. Antikomunistická zloba, antikomunistický víchor by sa stal aj uragánom ohrozujúcim manželské a rodinné právo – jeho autorov, signatárov, tých ktorí prijali a podpísali zákony o zločinoch komunizmu! Znamenalo by to, že si vytvorili na seba bumerang, ktorý by ich zasiahol po obrátke v jeho lete. Potvrdilo by sa pravidlo, že kto druhému jamu kope, sám do nej spadne.
3.
Iná otázka sa týka právneho postavenia partnera či partnerov pani prezidentky. Známe je, že po svojom zvolení za hlavu štátu v Starej tržnici v Bratislave predstavila a prezentovala verejnosti vtedajšieho svojho partnera. Prítomní nadšení fanúšikovia nazvali tohto pána, partnera prezidentky, asi pre nedostatok vhodných termínov, a aj vzhľadom na jeho pohlavie nie prvou dámou, ale „prvým frajerom“ Slovenskej republiky. Vzťah prvej občianky SR s prvým frajerom republiky (štátu), vzťah voľnej lásky, nezviazaný právnymi putami rodinného práva, ani slovenského ani kánonického, stroskotal na prvej „štátnickej“ prekážke. Stala sa nim skutočnosť, že „prvý frajer“ by mal protokolárnu povinnosť stáť na červenom koberci na letisku pri prílete a vítaní cudzích štátnikov, ďalej že by musel viesť recepcie v Prezidentskom paláci. Nesedelo mu to, radšej abdikoval na tento post. Abdikoval aj na svoj vzťah s už inaugurovanou pani prezidentkou SR.
Po možno ročnom čase samoty pani prezidentky bulvárne média priniesli verejnosti obrázky iného mladšieho pána, tentoraz nie z Pezinka, mesta vinohradov, ale z Košíc, z východnej metropoly Slovenska (písalo sa, že ešte nie rozvedeného, ale rozvádzajúceho sa). Spolu s láskou ich spojila ekológie či environmentalistika, možno aj klíma, riešenie globálnej klimatickej krízy. S týmto svojím partnerom mala byť prijatá na súkromnej audiencii pápeža, ktorá sa udiala v Prezidentskom paláci.
Partnerské vzťahy, partnerstvo – pozná ho a ak áno, ako ho upravuje právo, konkrétne kánonické právo? Personálne toto právo predstavoval pápež František ako rímsky veľkňaz (pontifex) a osobnosť, hodnostár, ktorý kánonické právo, Kódex kánonického práva prijíma zo svojej právomoci monokratickej a autokratickej hlavy rímsko-katolíckeho cirkvi aj náboženstva.
Kresťanstvo si v tomto prípade, pri riešení situácie ako pomenovať tento vzťah partnerstva, pomohlo pôžičkou s rímskeho práva. Takýto vzťah, spolužitie ženy s mužom sa nazývalo konkubinátom. Nemal žiadne práva manželstva, resp. bol zbavený všetkých práv, ktoré malo zákonné manželstvo. Podľa katechizmu katolíckej cirkvi sa pre takýto vzťah používa aj termín voľný zväzok (voľná láska). Uvádza, že takýto vzťah jestvuje vtedy, keď muž a žena odmietajú dať právnu a verejnú formu vzťahu, ktorý zahŕňa v sebe sexuálnu intímnosť. Výraz „voľný zväzok“ sa vzťahuje na rozličné situácie: konkubinát, odmietanie manželstva ako takého, neschopnosť zaviazať sa dlhodobými záväzkami. Podľa kánonického práva sú takéto vzťahy v rozpore s morálnym zákonom: pohlavný úkon má mať miesto jedine v manželstve. Manželstvo uzavreté podľa kánonického práva má tú výsadu (excempciu), že vylučuje, aby takýto intímny pohlavný vzťah medzi manželmi bol kvalifikovaný ako porušenie božieho prikázania – nezosmilníš. Mimo neho je vždy ťažkým hriechom a vylučuje zo sviatostného prijímania. Osoba, ktorá sa tým previnila, žije vlastne v ťažkom hriechu. Znamená to konzekventne, že vylučuje aj z možnosti večnej spásy po smrti danej osoby (ľudovo povedané – dostať sa do neba). Je to ťažké previnenie proti dôstojnosti manželstva. Odpustenie tohto ťažkého previnenia možno dosiahnuť, nápravu vykonať vtedy, ak osoby žijúce v takomto zväzku uzatvoria riadne manželstvo, a to cirkevnou formou. Autoritatívne to normuje Kódex kánonického práva ako prvotný zákonodarný dokument cirkvi, ktorý sa považuje za nevyhnutný nástroj pre zachovanie náležitého poriadku, a to ako v živote jednotlivca, ako aj spoločenstva.
Legislatíva Slovenskej republiky, ani rodinné zákony prijaté u nás v rokoch 1949, 1963, 2005 nepoznali a nepoznajú takéto zakazujúce ustanovenia, ani ustanovenia, ktorými by bol život ženy a muža, nezosobášených osôb trestaný či postihovaný takým spôsobom, ako to robí kánonické právo.
Už prijatie prvého zákona (kódexu) o rodinnom práva (265/1949) zo 7. decembra 1949, zákona ľudovodemokratického teda vo svojej vtedajšej forme socialistického – znamenalo kvalitatívny prelom, systémovú zmenu v jeho vývoji, v úprave vzťahu muža a ženy. Ukončil obdobie dominácie cirkvi, cirkevného práva, cirkevných orgánov a cirkevných súdov voči manželským a rodinným vzťahom. Rozdielnosť právneho postavenia osôb, t. j. skutočnosť, že iné právne predpisy platili pre osoby hlásiace sa k jednotlivým náboženstvám (iné pre katolíkov, iné pre evanjelikov, iné pre grékokatolíkov, iné pre kalvínov, iné pre pravoslávnych, iné pre židov atď.) Príslušnosť k tej-ktorej cirkvi, k náboženstvu nebola už viac prekážkou preto, aby osoby k nej patriace, ktoré chceli uzavrieť manželstvo – nemohli ho uzavrieť. Zrušila sa tým prekážka uzavretia manželstva, ak snúbenci nepatrili k rovnakej cirkvi, rovnakému náboženstvu. Pre všetkých občanov bez rozdielu náboženstva platil jeden a ten istý zákon, a to zákon o rodinnom práve. Znamenalo to ďalej aj zrovnoprávnenie osôb, občanov v rodinnom práve. Predpisy o rodinnom práve boli zjednotené (unifikované). Zákonodarstvo o rodinnom práve bolo sekularizované – t. j. zosvetštené. Zákonodarcom bol už štát, teda verejná moc. Sekularizácia znamenala ďalej, že manželstvo sa platne uzatváralo pred miestnym orgánom štátu (vtedy miestnym národným výborom), ďalej že vedenie záznamov o uzavretí manželstva, o narodení deti, aj úmrtí sa už viedlo na matričných štátnych orgánoch. Rovnako sa v zásade povolila a zákonom upravila aj možnosť zrušenia manželstva za života manželov, a to súdnym rozvodom – v zásadných dôvodoch. Zrušili sa ďalej všetky ustanovenia v trestnom zákone, ktoré dovtedy zakotvoval trestný čin cudzoložstva, ďalej trestný čin „cudzoložstva (smilstva) proti prírode“ (t. j. homosexualita, zoofília atď.) Zrušenie trestného činu cudzoložstva znamenalo to, že nevera manželov sa stíhala len na podnet poškodeného manžela. Neskôr sa aj tento trestný čin zrušil. Znamenalo to, že voľné vzťahy muža a ženy, formy voľnej lásky, ani promiskuita ani konkubinát neboli trestne stíhané. Stali sa právne legálnymi – uzákonenými – v zmysle voľného rozhodnutia daných osôb. Rozšíril sa tým priestor slobody konania v pohlavných vzťahoch. A oproti tomu nastala významná zmena morálna a pedagogická – rozvíjať, pôsobiť výchovne proti nezodpovednosti, ľahkomyseľnosti v sexuálnom živote.
A toto naše zákonodarstvo prijaté v rokoch 1948 – 1989, ktorými Slovensko civilizačne postúpilo do novej a vyššej etapy a špirály vývoja, dnes naše legislatívne orgány vrátane hlavy štátu, považujú za diela patriace do obdobia zločinov komunizmu. Predbiehajú sa pritom v prijímaní legislatívnych paškvilov – napríklad zákon č. 338/2020 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, ďalej zákon o odobratí nezaslúžených benefitov predstaviteľom komunistického režimu a ďalšie. Predstavme si, akoby títo dobrotiví zákonodarcovia hodnotili predpisy cirkvi, kánonické právo, podľa ktorého by hlava štátu pre svoju lásku, intímny život s osobou, s ktorou nie je v zákonnom manželstve – bola osobou, ktorá spáchala ťažké previnenie, smrteľný hriech, ktorá žije v nezákonnom konkubináte a pod. Znemožňujú to zákony, ktoré boli prijaté v období socializmu. Tie chránia aj ich morálnu integritu. Ako by na tom boli, ak by toto zákonodarstvo nebolo prijaté hneď v prvom roku po nástupe socializmu?
4.
Hlava slovenského zákonodarného orgánu Boris Kollár prišiel na súkromnú audienciu k pápežovi Františkovi aj so svojimi jedenástimi potomkami. Nedoviedol tam však matky týchto svojich detí. Bolo by ich už dvadsaťjeden. To by bolo veľa aj pre rezidenciu apoštolského nuncia v Bratislave. Priviedol iba deti, ktorých otcovstvo on uznal v súlade s platným slovenským zákonom o rodine. Podľa správ z tlače bol možno trochu znepokojený a chcel poznať, aký je názor cirkvi, aké je právne postavenie detí, jeho detí, ktoré sa narodili mimo platného manželského zväzku. Narodili sa pritom každé dieťa osobitne a ich matka je vždy iná, je to iná žena. Kánonické právo má na to celkom jednoduché a jednoznačnú odpoveď: sú to nemanželské deti. Každé z týchto jedenástich detí je nemanželským dieťaťom. A to preto, že v čase jeho narodenia, jeho rodičia, matka i otec neboli zosobášení, nežili v právoplatnom manželstve. Používal sa pre tieto deti tiež názov „nezákonne narodené deti“. Podľa kánonického práva to znamenalo, že takéto dieťa bolo splodené v rozpore so šiestim božím prikázaní, t. j. v cudzoložstve, resp. smilstve. Rodičov potom menovali ako – cudzoložník, cudzoložnica, alebo smilník či smilnica. Ľudové prostonárodné právne vedomie, nielen u nás, ale i v celom kresťanskom svete nelichotivo pomenúva takéto deti, nepekným názvom – „bastard“ (konkrétne vo Francúzsku), ba dokonca ešte ošklivejším – „pankhart“ (v Nemecku). Ťažký hriech cudzoložstva proti šiestemu božiemu prikázaniu spáchali rodičia tohto budúceho dieťaťa, ale tento hriech sa prenášal na narodené aj dieťa. Považovalo sa za dieťa hriechu, za „hriešne dieťa“. Tým sa zaisťovala a prehlbovala intenzita a závažnosť zákazu cudzoložstva a jeho dôsledkov. Malo to tiež prispieť k dodržaniu tohto božieho prikázania. A určite aj k tomu, aby rešpekt, strach pred týmto hriechom, viedol aj rodeniu zákonných detí, teda detí v manželstve.
Intenzita takto spáchaného previnenia sa v zákonodarstve v stredoveku, ale u nás až do dvadsiateho storočia, zvýrazňovala tým, že „nemanželské dieťa“ nemalo právo na dedenie majetku svojho otca, nemalo nárok ani na meno (priezvisko) otca, pokiaľ neuznal svoje otcovstvo. Známe sú situácie z krásnej literatúry, keď panovačný otec (hlava rodiny) vyháňa z domu svoju dcéru, ktorá otehotnela mimo manželstva. Volala sa „prespanka“. Pre rodinu to bola obrovská potupa, hanba, za takto spáchaný hriech vlastnej dcéry. Mravy v oblasti pohlavného, sexuálneho života boli tvrdé.
Podľa Tóry (starého zákona) v Izraeli sa pre nemanželské židovské deti používal termín „mamzel“. Znižoval sa tým ich sociálny status v porovnaní s inými židmi (mali zákaz prístupu k niektorým povolaniam, nemohli uzavrieť manželstvo so zákonne narodenou židovkou, vylúčení boli z možnosti čítať z Tóry na zhromaždení v synagóge). A Tóra (starý zákon) tvorila súčasť Biblie, ku ktorej kresťania pripojili Nový zákon (Evanjelium). V kráľovských dynastiách platilo, že nástupcom na trón môže byť len syn, zákonne splodený a narodený v platnom manželstve. Z histórie je známe, že anglický kráľ Richard VIII. splodil viacero detí, synov, so ženami, s ktorými nebol v platnom manželskom zväzku. Tým boli vylúčení z práva stať sa následníkmi trónu. Na manželskom lôžku splodil iba dievčatá. Tie tiež nemali právo nastúpiť na trón. Pápež mu súčasne nedal dišpenz (povolenie) na rozluku, na vyhlásenie jeho manželstva za neplatné. Kráľ Henrich VIII. riešil túto situáciu tak, že odtrhol cirkev v Anglicku od rímsko-katolíckej cirkvi (od Ríma), vytvoril z nej samostatnú anglikánsku cirkev, na čele ktorej stál už on ako kráľ, nie pápež. A potom za svojho nástupcu na trón uzákonil svoju dcéru Alžbetu. V tomto zmysle kánonické právo významne ovplyvnilo, až determinovalo aj historický vývoj v Európe a v kresťanstve.
Záujem hlavy nášho parlamentu o právne postavenie svojich jedenástich nemanželských detí malo svoje dôvody, aj historické reálie. Podľa kánonického práva stále naďalej a trvalo platí, že ako rodič, otec takýchto detí – splodených a narodených mimo zákonného manželského zväzku – týmto svojím konaním spáchal hrubé previnenie proti šiestemu božiemu prikázaniu, že konal ako cudzoložník alebo smilník. No tieto z temer tucta detí, ktoré takto priviedol na svet, nie sú však už znerovnoprávnené, zdiskriminované proti deťom, ktoré sa narodili v manželstve a boli v ňom aj vychované. V tomto sa zmenilo kánonické právo. Zostáva ešte úloha zodpovedať na otázku, či takéto nezákonné deti, nemanželské deti, môžu byť prijaté na teologické štúdium končiace kňazskou vysviackou, ako aj zastávať pozície v cirkvi. Kánonické právo sa mení – pomaly, postupne, krok za krokom, jeho prameňom je Evanjelium a vôľa Najvyššieho.
Sexuológia o prípadoch vzťahov, v ktorých je nielen sex, ale aj láska, hovorí ako o polyamorii alebo o mnoholáske, o milostnom vzťahu k viacerým partnerom súčasne. Prípad, keď je v týchto vzťahoch aj cieľom plodenie detí (ako v prípade nášho predsedu parlamentu), je iste výnimočný, exkluzívny. Namiesto slova „polyamoria“ sa používa aj termín „promiskuita“. Používa sa pre označenie chaotických pohlavných vzťahov s mnohopočetnou množinou či súborom partnerov. Tak sa vysvetľuje konanie takéhoto milovníka v oblasti sociológie a sexuológie, teda mimo kánonického práva, keď v konaní dominuje temer výlučne sex, až na výnimky bez lásky, bez ľúbostných emócií.
Rodinné zákonodarstvo na Slovensku od roku 1948 a 1949 nepozná pojmy a termíny cudzoložník, smilník. Nepozná ani nemanželské a manželské dieťa, deti. Prvý zákon o rodine 1949 zrušil radikálne aj všetky zmienky o nemanželských deťoch, resp. zákonných deťoch. Rigorózne ustanovil, že deti sú bez výnimky rovné vo svojich právach a vo svojich povinnostiach. Ak by tohto zákonodarného počinu nebolo, naďalej by aj jedenástka detí predsedu nášho zákonodarného orgánu boli nerovnoprávnymi a diskriminovanými nemanželskými deťmi. Ak by predseda Národnej rady, hlboko alebo aj plytko vyznával hodnoty kresťanskej viery, hodnoty zakotvené v Kódexoch kánonického práva, potom by aj jeho podpis pod zákony o zločinoch komunizmu mal iný význam. Musel by sa tým vyznať a kajať, prosiť najvyššieho o odpustenie, že priviedol na svet toľko nemanželských detí, že toľkokrát porušil šieste prikázanie.
Záver
Hlava štátu a hlava zákonodarného orgánu majú vo svojom osobnom živote diskrepancie z Kódexom kánonického práva. Uvedomili sme si to pri návšteve pápeža Františka na Slovensku. Vďaka zákonom o rodine prijatým u nás za socializmu, právny status týchto osôb je celkove obstojný, seriózny.
Koniec
