Nedávno som našiel v nejakej verejnej polici prvé vydanie knihy Ladislava Fuksa: Pán Theodor Mundstock (1963). Mám ju doma a po rokoch som si ju prečítal znova a znova ma uchvátila. Napísal ju ako 40-ročný a bol to jeho debut a nie hocaký. Bol preložený do mnohých jazykov a autor sa stal jedným z najznámejších a najprekladanejších českých a európskych spisovateľov. Málokto vie, že na jeho základe nakrútil môj priateľ, poľský režisér Waldemar Dziki (1956 – 2016) vynikajúci film Kartka z podróży (Pohľadnica z cesty, 1983). Hudbu k nemu zložil ďalší môj dobrý známy, Zygmunt Konieczny (1937) z Krakova. Dokonca český hudobný skladateľ Leoš Faltus zložil operu Pán Theodor (1984). Ale k najznámejším jeho dielam nesporne patrí Spalovač mrtvol (1967), ktorý do filmovej podoby preniesol kežmarský rodák Juraj Hertz v 1968 roku. Film patrí k svetovému kultúrnemu dedičstvu. U nás menej známy, ale v Poľsku významný režisér Tadeusz Chmielewski (1927 – 2016) nakrútil podľa románu Príbeh kriminálneho radu (1971) film Wśród nocnej ciszy (Uprostred nočného ticha, 1978) a v svojom žánri patrí k mimoriadnym počinom.
Foto: Biografický slovník / Creative Commons
„… smysl mají i takové jevy, které jsou naší vůlí nechtěné a vlastně nežádoucí. A to je bolest a utrpení. Je třeba vidět a nalézat v nich smysl, stejně jako v poslání člověka konat dobro. Jediná věc, která opravňuje naši existenci, je být dárcem a příjemcem lidskosti.“ – povedal v jednom rozhovore Ladislav Fuks. A je to akoby kvintesencia jeho tvorby. Bol mimoriadne vzdelaný, intelektuál, vynikajúci spisovateľ. Značnú časť jeho diela tvoria témy zo židovského prostredia. Kritika si kládla otázku, ako je možné, že on, nežidovský spisovateľ dokázal detailne spracovať práve túto náročnú tému. Odpoveď je možné hľadať aj v tom, že ako homosexuál celý život preciťoval úzkosť, strach z inakosti tak, ako za II. svetovej vojny Židia, Cigáni a tiež homosexuáli. Kritika rozdeľuje jeho tvorbu na dve obdobia – I. obdobie do 70-tych rokov a II. po tomto období. Je to pochopiteľné zložitejšie – ale som presvedčený, že jeho dielo je komplexným celkom a aj diela „poplatné normalizácii“ majú svoju mimoriadnu hodnotu. Hovorievali o ňom, že je osamelý cynik, bez charakteru, ktorý sa dal do služby novému režimu. Spolupracoval s Štb a každú návštevu si veľmi dôsledne zaznamenával do zošita, ktorý sa záhadne stratil. V jeho živote je aj príbeh, keď chcel neprajníkov nasmerovať k obhajobe svojej osobnosti a v roku 1964 sa oženil s bohatou Taliankou Giulianou Limitia. Sobáš bol v bazilike Santa Maria Maggiore v Miláne. Blahoželanie k svadbe mladomanželom zaslali pápež Pavol VI., ale i predseda Talianskej komunistickej strany Palmiro Togliatti. Vraj ešte na svadobnej hostine zviedol rumunského čašníka a ušiel do Prahy, kde sa dal hospitalizovať na psychiatrii, aby unikol zlosti svojej talianskej manželky. Súhlas s rozvodom mu pápež udelil. Tí, čo ho poznali bližšie, hovorievali, že všetko je inak. Môj priateľ Branko Šőmen (1936) slovinský scenárista, spisovateľ, básnik, filmový publicista a pedagóg mi rozprával, že bol u neho na návšteve a jeho byt bol skutočným panoptikom. Okrem iného, viseli pod stropom vtáčie klietky, v ktorých mal zakázané knihy. Povedal, že keď príde sloboda, knihy ľahko z klietok vyletia. Zdá sa, že jeho život a dielo jedno sú. Grotesknosť, paradoxy, inotaje, náznaky, ale i detailná psychológia jeho hrdinov, plná autobiografických prvkov je charakteristická pre jeho tvorbu. Túžba rozprávať príbehy, vysielať posolstvá, bola silnejšia ako zviazanosť a regule doby, v ktorej mu prišlo žiť.
Zopakujem motto, ktorým Ladislav Fuks uvádza svoj debut:
Kdysi dal jeden rabbi svým žákům tuto otázku: „Čeho si má člověk v živote nejvíc vážit?“
První žák odvětil: „Dobře vidoucího zraku.“
Druhý odpověděl: „Dobrého přítele.“
Třetí prohlásil: „Dobrého souseda.“
Čtvrtý zvolal: „Zření budoucích věcí.“
Páty řekl: „Dobrého srdce.“
Rabbi souhlasil s názorem posledním, neboť v něm je obsaženo všechno předchozí.
(Talmud, Pirke aboz, 10)
Ladislav Volko pri príležitosti 25. výročia smrti Ladislava Fuksa
