Páni poslanci, komu vlastne pomáhate?

Keď vychádzame z poučiek, vieme, že politika nesmie byť zdrojom príjmov, ale mala by byť zdrojom nápadov. Myšlienok, ktoré riadia spoločnosť a regulujú vzťahy v jednotlivých oblastiach jej života. Inak povedané, do politiky (a to bez ohľadu na to, či ide o komunálnu, regionálnu, národnú alebo dokonca európsku úroveň politiky) by mal človek vstupovať nie motivovaný finančnými a materiálnymi výhodami, ale vlastnou stratégiou, ako riešiť problémy spoločnosti v tej-ktorej oblasti. Politik by mal ľuďom dávať nádej na to, že zlé sa môže meniť na dobré. Realita je však trochu iná. A často viac než trochu. V júnových voľbách nás tak ako doposiaľ pri každých iných politici presviedčali o tom, že pochádzajú z ľudu, a preto vedia, ako meniť veci k lepšiemu. Pripomeňme si preto niekoľko rozhodnutí, ktorými menia veci k „lepšiemu“. Ďalšie volebné obdobie môžu z našich peňazí využívať asistentov a prevádzkovať svoje poslanecké kancelárie. Je logické a správne, ak v parlamentnej demokracii majú tí, ktorí predkladajú zákony, svojich pomocníkov. Im to uľahčuje prácu pri získavaní širokého spektra informácií a poznatkov pre dobré rozhodnutia a nám zas kvalitné zákony uľahčujú život. V tejto súvislosti však prax výrazne zaostáva za našimi predstavami a sľubmi politikov. Výsledkom toho všetkého je, že asistenti a ich aktivity výrazne nepomohli tomu, aby parlament schvaľoval viac zákonov z vlastnej dielne, ale práve naopak. Drvivá väčšina zákonov pochádza z dielne vlády. Ministerskí úradníci dali na poslanecké lavice neporovnateľne viac právnych noriem ako poslanci, ktorí majú asistentov. Nízku účasť poslancov na rokovaniach parlamentu môžeme vnímať buď tak, že ich parlamentná politika veľmi nezaujíma, alebo tak, že poslanci majú radšej svoje poslanecké kancelárie ako parlament. Poslanecké kancelárie okrem nich obľubujú aj sponzori, ale aj stranícky aparát, ktorých ich využíva ako zasadačky. A pre radových občanov nie je ani trochu jednoduchšie ako v minulosti dostať sa do nich a skontaktovať sa s poslancami. Pozornosť si zaslúži aj poslanecká imunita. Na nej si naši zákonodarcovia dajú záležať viac ako na imunite proti chrípke. Každá verejná diskusia či poslanecké faux pas na verejnosti sa končí pri tom istom. Pri politickej vôli a neslávne známej pštrosej politike. Strčenie hlavy do piesku či medzi poslanecké lavice, odsúva tento problém do budúcnosti. Ďalším kameňom úrazu sú paušálne náhrady, na ktoré si poslanci tiež nedajú siahať. Vlastne, vďaka tomu, že si ich sami schvaľujú, neradi si na ne siahajú. Hoci sa vo všeobecnosti skloňuje potreba šetriť verejné financie, najlepšie sa šetrí na cudzom. V tomto prípade na „našom“ (na tom, čo patrí alebo by mohlo patriť občanom), ale nie na „ich“ (poslaneckom). Preto si okrem asistentov, poslaneckých kancelárií a výraznej poslaneckej imunity chránia aj paušálne náhrady. To všetko, pochopiteľne, pre kvalitnejšiu prácu v regiónoch aj v samotnej Národnej rade Slovenskej republiky. Ako inak. Na každého poslanca sa preto mesačne okrem jeho už beztak „slušného“ platu viaže aj takmer 42-tisíc korún na poslaneckých asistentov a ďalších 27-tisíc korún na poslanecké kancelárie. K tomu dostávajú prenosný počítač s tlačiarňou a ešte ďalšie paušálne výhody. Ak si poslanci neskrátia volebné obdobie, tak nás ich štvorročné pôsobenie v politike nestojí málo. Samozrejme, môže sa to zdať ako neobjektívne hodnotenie, ak pri ňom neberieme do úvahy aj skutočnú legislatívnu prácu a reálny prínos poslancov. Lenže vo väčšine prípadov je to objektívne hodnotenie aj tak. Ak sa však objaví náznak toho, že asistent je poslancovým blízkym, ak kancelária slúži politickej strane a sídli v priestoroch priateľa – podnikateľa, prípadne ak zástupca ľudu používa sponzorský telefón s vysokým paušálom, natíska sa jediná otázka: Páni poslanci, komu vlastne pomáhate? Autor je politológ, prednáša na Prešovskej univerzite