Podľa nedávnych slov amerického prezidenta je Poľsko najlepším priateľom Spojených štátov na európskom kontinente. Potvrdzuje to aj vyhlásenie generálneho tajomníka NATO Georgea Robertsona, že prezident Kwaśniewski by bol jeho „ideálnym, hoci nie jediným nástupcom“. A potvrdzuje to zrejme aj Francúzsko, lebo svoju automobilku radšej postaví v Trnave.
„Nadštandardné vzťahy medzi Poľskom a USA sú naším aktívom v Európskej únii, budujú tam našu pozíciu, predstavujú trvalý prínos našej zahraničnej politiky.“ Pred poslancami Sejmu to nedávno vyhlásil poľský minister zahraničných vecí počas predstavovania zahraničnej politiky Poľska na rok 2003.
Do Bruselu cez Washington?
Hoci v rámci európskeho priestoru zastávajú prakticky všetky kandidátske krajiny proamerickú líniu, práve Poľsko môže byť zásadným ohnivkom kontaktov medzi kontinentálnou Európou a Spojenými štátmi. Jeho štatút akejsi regionálnej veľmoci v strednej Európe je na to skvelým predpokladom, najmä ak si uvedomíme, že túto pozíciu si buduje aj vďaka politickému a hospodárskemu „prilepšovaniu“ Washingtonu. Je zrejmé, že takéto smerovanie nášho suseda nie je len chvíľkovým záujmom vládneho kabinetu. Bez ohľadu na to, či budúca vláda bude ľavicová alebo pravicová, Spojené štáty budú mať v únii tohto významného spojenca istého. Inak nepriateľské tábory pravicovej opozície a vládnucej ľavice sú v tomto bode zázračne jednotné, pravda s výnimkou populistických radikálov. Napríklad predstaviteľ pravicovej opozície Lech Kaczyński v Sejme deklaroval nevyhnutnosť ráznej podpory blížiacej sa americkej kampane v Iraku ako prihlásenie sa k euroatlantickej civilizácii.
Je prekvapujúce, že situácia je na úrovni občanov a verejnej mienky rovnaká. Zatiaľ čo preferencie vstupu do únie sú u Poliakov aj naďalej pomerne nízke, Amerika sa v podstate teší ich priazni bez väčších výkyvov. Napriek nejednoznačnému postoju voči vojenským ambíciám USA v Iraku.
Emócie na oboch stranách Atlantiku vzbudilo decembrové rozhodnutie poľskej vlády o kúpe 48 viacúčelových bojových stíhačiek F-16 od amerického koncernu Lockheed Martin za miliardy dolárov. V konkurze sa o priazeň poľskej armády usilovala navyše britsko-švédska zbrojovka s lietadlami Gripen a Francúzi s Mirage 2000. Ponuky sa veľmi nelíšili v technických detailoch, v cene a ani v takzvaných offsetových balíčkoch, čo je suma investícií, importu tovaru krajiny a ďalších výhod, ponúkaných kupcovi. Najväčší konkurz v dejinách Poľska za niekoľko miliárd dolárov sprevádzala neľútostná informačná vojna, sľuby a vyhrážky všetkých troch záujemcov. Podľa konečných ponúk, ktoré boli zatiaľ zverejnené len čiastočne, je už teraz jasné, že nerozhodovali technické ani ekonomické dôvody. Rozhodnutie vybrať starnúce F-16 je konfrontované s nižšou offsetovou ponukou USA, nejasnou cenovou ponukou, ktorá sa niekoľkokrát menila, a faktom, že modernizácia lietadiel F-16 bude viacnásobne drahšia. Američania si dokonca výlučnosť vykonávať modernizáciu na svojich lietadlách zabezpečujú kódmi, ku ktorým nemá nik iný prístup.
Podľa viacerých hlasov si takto Poľsko upevňuje svoj „vazalský“ postoj voči USA, a to nielen na politickej a vojenskej úrovni, ale najmä ekonomicky. Poľsko kritizuje aj Európska únia; grécky minister obrany Papantoniu, ktorého krajina prevzala predsedníctvo únie, povedal, že rozhodnutie poľskej vlády rešpektuje, ale „… takéto rozhodnutie zdôrazňuje potrebu užšej obrannej spolupráce medzi krajinami a firmami Európskej únie. (…) Treba vytvoriť podmienky, v ktorých budú vlády dospievať k iným rozhodnutiam ako poľská…“. Uprednostnenie americkej firmy pred európskou sa chápe ako zlý smer v neustálych snahách o posilňovanie európskej vojenskej, ale najmä hospodárskej integrity.
Pán Tragáčik a Fantomas, alebo Fantomas v Trnave
Ani reakcia najprv favorizovaných a potom odmietnutých Francúzov na seba nedala dlho čakať. Predstavitelia korporácie Dessault Aviation skonštatovali, že boli oklamaní, a vyslovili podozrenia z nečistých praktík v rozhodovaní. Okrem vyhlásení, že takýto ťah považujú len niekoľko týždňov po kodanskom summite za nelojálnosť voči celému európskemu spoločenstvu, boli naznačené aj isté protiopatrenia.
Takmer nahlas sa počas konkurzu hovorilo o výrazných investíciách v Poľskom automobilovom priemysle ako súčasti offsetu za Mirage. Mimochodom, v tom čase už bežal proces výberu najvhodnejšej krajiny pre nový závod na výrobu automobilov nižšej triedy francúzskeho koncernu PSA Peugeot – Citroen. Bolo zarážajúce, ako suverénne sa v tom čase vyjadrovali niektorí poľskí politici o tejto investícii. Priemyselnú oblasť mesta Radom, vzdialeného 60 kilometrov od Varšavy, pokladali za favorita. O to šokujúcejšia bola pre Poľsko správa o rozhodnutí v prospech Slovenska. Čomu vlastne Trnava vďačí za svoju investíciu?
Medzi dôvodmi, stojacimi za rozhodnutím francúzskej spoločnosti, možno nájsť okrem dôvodov technických, ktoré sa od podmienok v ostatných kandidátskych krajinách veľmi výrazne nelíšili, aj dôvody politické. Podľa hovorkyne rezortu hospodárstva SR sa za týmito politickými dôvodmi skrýva integračné a demokratické smerovanie Slovenska. Hoci ovplyvnenie širšími a najmä konkrétnejšími politickými súvislosťami sa dokazuje len veľmi ťažko, vzhľadom na priebeh a časovú následnosť oboch rozhodnutí je smiešne predpokladať opak.
Vtedy na západe
Postoj poľskej vlády budí na prvý pohľad dojem lacného amerikanizmu. V skutočnosti má však Poľsko pre svoju orientáciu dobré dôvody. Treba si uvedomiť, že budovanie koncepcie bezpečnosti štátu je beh na dlhé trate, a napriek súčasnej pokojnej situácii v strednej Európe si historicky citlivé postavenie Poľska vyžaduje nadregionálne záruky bezpečnosti a stability. Krajina pri tom veľa nestráca: s kúpou amerických lietadiel a ďalších zbližovacích krokov rastie nielen vojenská a ekonomická stabilita, ale paradoxne aj postavenie medzi európskymi krajinami, o kandidátskych štátoch ani nehovoriac. Už teraz je Poľsko v našom regióne hlavným aktérom a nijaký vážnejší krok – napríklad negociácie kandidátskych krajín s EÚ – nemá bez varšavských politikov význam.
V Európe pritom nijaký porovnateľný partner nejestvuje. Európska únia svojím nejednotným prístupom zatiaľ evidentne nedokáže reagovať na bezpečnostné výzvy dnešného sveta, jej najvýznamnejší členovia okrem Británie už vôbec. Príkladom toho je práve Francúzsko, už tradične obhajujúce svoje parciálne záujmy. Nejde tu len o kontroverzný Irak a ambivalentný postoj k NATO. Poľský prezident Kwaśniewski v rozhovore pre týždenník Politika na margo Francúzska a Nemecka okrem iného povedal: „…keď sa však pozriem, ako sa európski predstavitelia správali voči Poľsku na summite v Kodani, (…) myslím, že naozaj nemáme európskym potentátom čo splácať.“
Dôležitou paralelou je aj historická skúsenosť. Poukazovať na francúzsky postoj k svojmu poľskému chránencovi, okupovanému Hitlerom v roku 1939 dnes nemusí byť až také smiešne. Rovnako ako vtedy, aj dnes môžu Poliaci rátať len s reálnymi schopnosťami svojich partnerov.
Otázkou však naďalej zostáva, či bude Poľsko schopné sformovať aj svoju európsku politickú identitu. Inak povedané, ide o zachovanie rovnováhy medzi heterogénnou Európou a Amerikou, pričom netreba zabúdať, na ktorom kontinente Tatry stoja.
