Pamäť stratil nielen Reagan, ale aj svet

V poslednom čase ma čoraz častejšie premáha pocit, že mnohí politici a ich intelektuálne tiene používajú príklady z histórie s takou obľubou iba preto, aby sa na ňu zabudlo. Záplava nekompetentných a glorifikujúcich vyhlásení na adresu bývalého amerického prezidenta Ronalda Reagana, ktorý zomrel uplynulý víkend vo veku 93 rokov ma podnietila k tomu, aby som pripomenul niektoré životné úlohy tohto vládnuceho herca. Úloha č. 1: udavač Hrdina lacných westernov Ronald Reagan urobil prvý krok k politickej kariére v roku 1947, keď ho zvolili za predsedu odborového zväzu filmových hercov. Od začiatku sa stal jedným z hlavných iniciátorov a organizátorov hanebného prenasledovania umelcov, ktorí boli podozriví zo sympatií nielen ku komunizmu, ale aj liberalizmu. V dôsledku jeho udavačskej činnosti bolo bezdôvodne pošpinených, vyhnaných z Hollywoodu a zbavených akejkoľvek možnosti tvorivo pracovať niekoľko stoviek scenáristov, režisérov a hercov, medzi ktorými bol aj výkvet vtedajšieho amerického filmu. Reagan nielenže podporoval myšlienku vytvorenia čiernych listín, ale osobne sa podieľal na vypracovaní štyristostránkového fasciklu vykonštruovaných obvinení proti Charliemu Chaplinovi (v dôsledku tohto spisu bola najväčšia hollywoodska hviezda nútená emigrovať do Európy). Práve počas mccarthizmu, jedného z najtemnejších období amerických dejín, ktoré potvrdzuje, že aj vyspelá demokracia môže byť nakazená epidémiou intolerancie a kolektívnej hystérie, sa Ronald Reagan zachoval ako bezcharakterný udavač. Ochotne vypovedal pred komisiami pre vyšetrovanie neamerickej činnosti a poskytoval písomné materiály o údajne podozrivých. K takejto činnosti nabádal aj iných hollywoodskych umelcov. Herečka Anne Revery po rokoch spomína, ako ju prehováral slovami: „Je to úplne jednoduché. Jediné, čo od vás čakajú, je uviesť niekoľko mien, ktoré už boli vyslovené skôr.“ Treba už len dodať, že jeho dcéra Patrícia sa dlho nemohla zmieriť s touto etapou otcovho života, istý čas sa prestala stýkať s rodičmi a neskôr agitovala proti vojne vo Vietname. Naopak, Ronald Reagan bol medzi prvými, kto na začiatku šesťdesiatych rokov vrelo podporoval hanebnú inváziu do tejto časti sveta sebavedomými slovami: „Mali by sme vyhlásiť vojnu severnému Vietnamu. Dokázali by sme celú túto krajinu zaliať asfaltom, narobiť z nej parkoviská a do Vianoc sme doma.“ Úloha č. 2: vrah O nič zmierlivejší nebol ani vo funkcii kalifornského guvernéra v rokoch 1966 – 1974. Práve naopak. Najmä medzi študentmi bol mimoriadne nepopulárny a vyslúžil si prezývku „führer“. To, že nebola bezdôvodná, potvrdzujú tragické udalosti spojené s jeho vládnutím. V júli 1967 vypukli sociálne nepokoje v černošských getách sužovaných neznesiteľnými životnými podmienkami. Guvernér Reagan vydal jednotkám Národnej gardy rozkaz zasiahnuť všetkými prostriedkami. Výsledkom týchto krvavých kúpeľov bolo niekoľko desiatok mŕtvych. Svet bol v šoku. Ronald Reagan však nielenže neprejavil ľútosť, ale v oficiálnom vyhlásení dokonca povedal: „Takéto nepokoje sa už v žiadnom prípade nesmú dávať do súvislosti s otázkou občianskych práv. Sú to buričské akcie narušiteľov zákona a útoky besných psov proti ľudu.“ Podobnými zásahmi sa Reagan opakovane vyhrážal aj svojim najväčším kritikom, študentom. Siedmeho júna 1970 vyhlásil: „Ak bude potrebné krviprelievanie, tak nech k nemu dôjde! Už žiadne zmierenie! Študentskí aktivisti sú neoddeliteľnou súčasťou revolúcie a tí, ktorí ich podporujú, nie sú ničím iným ako sprostou luzou!“ Pár dní na to vtrhli jednotky Národnej gardy na jeho priamy rozkaz na akademickú pôdu kalifornskej univerzity. Pri zásahu bol zastrelený jeden demonštrant, jeden oslepol na následky slzného plynu, vyše dvesto študentov bolo zranených a niekoľko stoviek zatknutých. Amerika nezažila prezidenta, ktorý by tak pohŕdal ľudským životom ako tento muž. Študentom sa pomstil tým, že po prvýkrát presadil zavedenie poplatkov za vysokoškolské štúdium. Na ich adresu vyhlásil: „Z akej položky má kalifornský štát financovať prílišnú zvedavosť intelektuálov? Ak si budete platiť za to, čo robíte, budete zodpovednejší aj k tomu, čo hovoríte.“ O nezamestnaných a zdravotne postihnutých sa 12. apríla 1966 vyjadril zasa takto: „Sociálna podpora štátu znamená vopred platenú dovolenku pre príživníkov.“ Úloha č. 3: zlodej Práve jeho tvrdosť ho neskôr predurčila na to, aby sa stal republikánskym kandidátom na funkciu hlavy štátu. Koncom sedemdesiatych rokov, keď sa v Amerike formovalo neokonzervatívne myslenie, sa hľadala silná osobnosť, ktorá by zložitý a desivo rozporuplný svet rozťala priamymi a jasnými rozhodnutiami. Odvtedy sociológia už veľakrát dokázala, že sociálna základňa reaganizmu sa nachádzala práve medzi ľuďmi, ktorým sa páčia priame a jasné riešenia (alebo skôr sľuby). Navyše, Reagan bol fenomenálny rečník a dokázal, aby priemerný text vyznel dobre a dobrý materiál výborne. O jeho prekvapujúcom víťazstve v prezidentských voľbách roku 1980 sa zvyčajne tvrdí, že bolo dôsledkom iránskej rukojemníckej drámy, ktorá stála Jamesa Cartera kreslo. Zrejme účelovo sa pritom zamlčiava oveľa podstatnejší moment celej volebnej kampane. Krátko pred voľbami sa odohral incident, ktorý doboví novinári prirovnávali k afére Watergate. V predvečer záverečnej televíznej diskusie medzi oboma hlavnými kandidátmi odcudzili Reaganovi ľudia všetky tézy a poznámky Jamesa Cartera, ktoré prezrádzali, aké stanoviská bude demokratický kandidát zaujímať v rozhodujúcej fáze predvolebnej diskusie. Vďaka týmto poznatkom pôsobil Reagan v televízii istejším, informovanejším a presvedčivejším dojmom ako Carter. Práve táto okolnosť definitívne naklonila misku volebných váh v jeho prospech. Úloha č. 4: obmedzený človek Obdobie jeho osemročného pôsobenia v Bielom dome tvorí základ mýtov a legiend, ktoré o Reaganovi vytvorili jeho obdivovatelia. Pravdou však je, že už od mladosti mal povesť neobyčajne obmedzeného človeka. Jeden z najväčších diplomatov 20. storočia Henry Kissinger sa na jeho adresu vyslovil: „Keď hovoríte s Reaganom, niekedy si kladiete otázku, ako mohlo niekomu napadnúť, že by sa mal stať guvernérom, o prezidentovi ani nehovoriac.“ Zarážajúca simplicita Ronalda Reagana iritovala aj bývalého nemeckého kancelára Helmuta Schmidta pri každom stretnutí s ním. Pri jednej debate o stratégii sovietskej zahraničnej politiky koncom roku 1980 Reagan sebavedomo vyhlásil: „Viem, čo chcú!“ Na Schmidtovu otázku o zdroji jeho poznatkov prezident povedal: „Keď som bol predsedom odborovej organizácie filmových hercov, pokúsili sa komunisti infiltrovať moje odbory. Preto viem presne, čo chcú.“ Ponášalo sa to skôr na mimovoľnú poznámku pacienta psychiatrickej kliniky než na úsudok štátnika. Inokedy zasa prirovnal Gorbačova k Bismarckovi a keď sa Kissinger so zdvihnutým obočím zaujímal, kde vidí podobnosť, Reagan odpovedal: „Obaja museli čeliť rovnakým vnútropolitickým prekážkam pri prechode od centrálne plánovaného hospodárstva k slobodnému trhu.“ V októbri 1983 sa nemecký magazín Der Spiegel pozastavoval nad zarážajúcimi nedostatkami v inteligenčnej výbave tohto muža. Reagan sa totiž domnieval, že jadrové rakety je možné po odpálení z ponoriek vrátiť naspäť. K tomu sa dá dodať už len asi toľko, že v prípade nukleárnej vojny by amerického prezidenta čakalo nemilé prekvapenie… Úloha č. 5: náboženský fatalista Zdá sa však, že práve jeho vulgárne zjednodušené križiacke predstavy o boji dobra so zlom vyhovovali ekonomickým a vojenským kruhom, ktoré ho držali v úrade. Reaganovým skutočným cieľom nebolo uzbrojiť Sovietov k smrti. To bola vzhľadom na jeho myslenie priveľmi komplikovaná konštrukcia. V jeho hlave sa zrodila skôr šialená idea, že Sovietsky zväz možno nielen zadržiavať, ale aj vojensky poraziť. Túto Reaganovu stratégiu potvrdzuje aj Henry Kissinger. V tejto dobe ho naplno ovládal náboženský fatalizmus. Biblické zmienky o Armageddone považoval za operačné prognózy. Vyhlasoval, že príde čas, keď bude potrebné vystúpiť proti Moskve aj pomocou jadrových zbraní. Na stretnutí s americkými školákmi roku 1984 vysvetľoval malým deťom, aký dar od Boha je atómová bomba a kazateľsky vyhlásil: „Všetci ľudia sa rodia preto, aby zomreli, ide len o to, za čo zomriete.“ Dnes sa okolo Reagana začína vytvárať mytológia, akoby si tento muž od začiatku želal jadrové odzbrojenie a celé jeho – diplomaticky povedané – nezvyčajné správanie bolo iba premyslenou taktikou. Veci udáva na správnu mieru Helmut Schmidt. Vo svojich spomienkach si spomína na stretnutie s Michailom Gorbačovom, ktorý netajil sklamanie z neúspechu summitu v Reykjavíku roku 1986 (sovietsky vodca vtedy predložil rozsiahly návrh na obojstranné odzbrojenie, ale americký prezident v žiadnom prípade nechcel ustúpiť od svojej „Obrannej strategickej iniciatívy“). Schmidt vtedy Gorbačovovi povedal, že tým chcel od Reagana intelektuálne priveľa. Napokon fakt, že Nobelovu cenu mieru získal napokon iba sám Gorbačov, je tiež veľavravný. Úloha č. 6: ochranca teroristov a diktátorov Okrem toho, dnešné oslavné ódy na Reagana sú o to prekvapujúcejšie, že práve zahraničná politika tohto muža nesie podstatný diel zodpovednosti na viacerých súčasných problémoch vo svete. Reagan podporoval afganských mudžahedínov, z ktorých sa neskôr sformovalo hnutie Taliban. Práve v tomto období CIA vyškolila množstvo teroristov, medzi nimi aj Usámu bin Ládina. Reagan dal taktiež súhlas na dovoz biologických a chemických zbraní pre Saddáma Husajna a dodal mu aj materiál na ich výrobu, ktorý tak tragikomicky pred poldruha rokom hľadali zbrojní inšpektori. Práve tieto zbrane použil iracký diktátor pri potlačení nepokojov v kurdskom meste Halabdža, pri ktorom zahynuli tisíce ľudí. Tri dni po tomto masakri vydali vtedajší spojenci USA a Irak spoločné vyhlásenie, v ktorom sa uvádza, že „otázky národnostných menšín sú vnútornou záležitosťou každého štátu“. Americký prezident tieto zverstvá nikdy neodsúdil. A bol to opäť Reagan, ktorý pomohol Slobodanovi Miloševičovi získať moc. Napriek embargu dal Reagan tajný súhlas na nelegálny predaj zbraní Iránu. Utŕžené peniaze putovali na kontá teroristických skupín v Nikaragui, neskôr podporoval aj extrémne pravicové sily v Angole a Etiópii. V roku 1984 vojská USA zvrhli ľavicovú vládu v Grenade. Vplyv Ronalda Reagana na zrútenie komunistického bloku sa taktiež preceňuje. V prvom rade si treba uvedomiť, že sovietsky tábor rozložili predovšetkým vlastné vnútorné protirečenia a vonkajšie vplyvy tento nevyhnutný trend iba urýchlili. Čo však považujem za oveľa dôležitejšie: je nesporným historickým faktom, že to nebol Ronald Reagan, ale demokratický prezident James Carter, ktorý urobil z ľudských práv hlavnú agendu americkej zahraničnej politiky, a to v dôsledku kritérií opierajúcich sa o Záverečný dokument KBSE z roku 1975. V tomto smere sa Reagan opieral skôr o vojenské ako morálne kapacity svojej vlasti. Je síce pravdou, že významná časť finančnej pomoci pre našich disidentov prúdila do Československa práve za Reaganovej éry, ale jeho celková úloha v tomto procese sa nemiestne fetišizuje. Zjednodušene by sa dalo povedať, že studená vojna sa skončila nie vďaka, ale napriek Reaganovmu obmedzenému mysleniu. Slovenskí nasledovníci Neokonzervatívci sa o Reaganovej politike vyjadrujú, prirodzene, v superlatívoch. Vyzdvihujú najmä fakt, že prispel k silnému hospodárskemu rastu. Neuvádzajú už spôsob, ako k tomu dospel. Extrémnym zvýšením zbrojárskej výroby, ktoré ku koncu jeho vlády spôsobilo obrovský deficit rozpočtu. Presne takým istým spôsobom priviedol k hospodárskemu rastu svoju krajinu aj Adolf Hitler. Neokonzervatívci majú v takom prípade ďalší argument, že tento muž zjednotil Američanov. Ale to taktiež dokázal Adolf Hitler. Reaganovi ortodoxní fanúšikovia v takom prípade ešte vytiahnu tromf o nesmiernej konzistentnosti jeho postojov. Ale to je ešte stále schopnosť, ktorou sa nelíšil od Adolfa Hitlera. Vrátane jeho agresívneho militaristického slovníka. Ronald Reagan je predstaviteľom tých najhorších amerických tradícií. Niet divu, že dnes má svojich pokračovateľov v Bushovej administratíve. Niet divu, kto sa hlási k jeho obdivovateľom a prívržencom na Slovensku. OKS sa už vyjadrila, že chce premenovať bratislavské Námestie slobody na Námestie Ronalda Reagana a postaviť mu tam namiesto Gottwalda sochu. Podpredsedovi OKS Petrovi Osuskému visí v pracovni jeho portrét. Je to ten istý Peter Osuský, ktorý sa v nedávnom rozhovore pre jeden týždenník prihováral za obmedzenie slobody slova (hoci, dodajme, iba vďaka nemu môže beztrestne prednášať svoje extrémne názory) a ktorý pred niekoľkými rokmi ako poslanec parlamentu označil zhodenie atómových bômb na Hirošimu a Nagasaki za hlboko morálny čin. Neokonzervatívci nám dnes pripomínajú, že politický fanatizmus má mnoho podôb, že prejavy fašizmu nemožno redukovať na nacizmus, že s takýmito skupinami by mali progresívne sily vylúčiť spoluprácu rovnako principiálne, ako s extrémnymi nacionalistami. Silnejúci Reaganov duch je memento, pri ktorom by sme nemali zabúdať na to, aká krehká je demokracia a aký význam má tolerancia v čoraz horšom sfanatizovanom svete. Autor (1971) pôsobí na Filozofickej fakulte UKF v Nitre