Pamäť o holokauste

Salma Leydesdorff: A Shattered Silence. The Life Stories of Survivors of the Jewish Proletariat of Amsterdam. In: Luisa Passerini (Ed.) International Yearbook of Oral History and Life Stories. Volume 1: Memory and Totalitarianism. Oxford University Press 1992 Georges Perec: Čo je to tam na dvore za moped s chrómovaným kormidlom? Slovenský spisovateľ 1992, 48 Kčs Georges Perec: W aneb Vzpomínka z dětství. Odeon 1975, 199 strán, 12,50 Kčs Peter Salner: Prežili holokaust. Veda 1997, 189 strán Monika Vrzgulová (ed.): Videli sme holokaust. Nadácia Milana Šimečku 2002 Iboja Wandall – Holmová: Zbohom storočie. Kalligram 2003, 268 strán, 329 Sk V poslednej tretine dvadsiateho storočia sa v spoločenských vedách oživil záujem o zaznamenávanie a skúmanie osobných skúseností a svedectiev. Sčasti súvisel s rozpadom koloniálnych a totalitných režimov a so snahami posilniť hlas tých, ktorí boli v minulosti vyraďovaní z vládnuceho príbehu a života. Pomerne skoro sa však ukázalo, že „históriou umlčiavaní“ nevyužívajú naplno príležitosť hovoriť a že utláčateľské režimy poškodzujú aj pamäť jednotlivcov. Týmto problémom sa zaoberal už prvý zväzok medzinárodných ročeniek orálnej histórie a životných príbehov Pamäť a totalitarizmus, ktorý zostavila talianska historička Luisa Passeriniová. Je v ňom aj štúdia Selmy Leydesdorffovej, ktorá roky zhromažďovala a skúmala spomienky holandských Židov, ktorí prežili holokaust. Leydesdorffová v nej ukazuje, že k strate pamäti prispievajú mnohé okolnosti. Primárna je asi abnormalita samotnej skúsenosti. Do pamäti ťažko vstupuje to, čo sa vymyká slovám. Nivočia ju aj straty vonkajších záchytných bodov, v ktorých pamäť za bežných okolností kotví nereflektovane a samozrejme. Leydesdorffovej výskum ukázal, ako zničenie amsterdamského geta ochromilo schopnosť jeho obyvateľov vybaviť si minulú skúsenosť a život. Projekty zaznamenávajúce žitú históriu holokaustu zachraňujú aspoň to, čo sa do dnešných dní dokázalo udržať v slovách. Toto poslanie mal aj projekt, z ktorého vzišla kniha Petra Salnera Prežili holokaust a neskôr kniha Videli sme holokaust, ktorú zostavila Monika Vrzgulová. Projekt má pôvod v Spojených štátoch amerických a jeho cieľom je udržať v pamäti tváre a rozprávania tých, ktorí holokaust prežili. Výskumníci žiadajú ľudí, aby pred videokamerami rozprávali o udalostiach svojho života a osobitne, ako oni a ich rodiny prežili roky 1939 – 1945. Na Slovensku v rámci tohoto projektu nakrútili stodesať videozáznamov osobných svedectiev holokaustu. Archivujú sa, podobne ako ostatné videozáznamy, ktoré vznikali v rámci tohto projektu, na Yalskej univerzite vo Fortunoff Video Archiv for Holocaust Testimonies. Od skončenia vojny až do rozbehnutia projektu (1994) sa na Slovensku o zaznamenávanie osobných svedectiev holokaustu nepokúsila nijaká inštitúcia či jednotlivci. Salner to vysvetľuje viacerými okolnosťami. Najzávažnejšia bola asi obava z vyvolávania bolesti, ktorú spomínanie na holokaust spôsobuje. Salner kladie dôraz na kolektívnu históriu a zozbierané osobné svedectvá člení podľa kľúčových časových úsekov rokov 1938 – 1945. Vrzgulovej kniha naopak približuje jednotlivé rozprávania pamätníkov holokaustu. Salnerova kompozícia je silná v rekonštrukcii (ne)možností doby, Vrzgulová umožňuje sprítomniť a aspoň imaginárne znášať jednotlivé osudy. Obe knihy sú veľmi vnímavé k projektu ako osobitnej forme ľudských stretnutí či nestretnutí. Vrzgulová aj graficky pripúšťa možnú nesúbežnosť výskumníckych a rozprávačských skúseností. Popri rozprávaniach o holokaustom poznačených životoch bežia reflexie a príbehy výskumníkov. Osobitná pozornosť sa v nich venuje hraniciam bádateľskej zvedavosti. Tieto hranice neboli v projekte fixne dané. Ustanovovali sa osobitne v každom prípade. Tichom aj plačom. Ďalšími spornými hranicami boli hranice vlastných spomienok a literárnych a filmových obrazov holokaustu. Mnohí spomínajúci mali ťažkosti s ich rozlišovaním a prelínaním. Problematické vzťahy osobnej a prevzatej skúsenosti patria medzi typické stránky života s chatrnou pamäťou a kľúčové témy jeho skúmania. Spolužitie fikcie a osobnej skúsenosti spracoval jedinečným spôsobom Georges Perec v novele W alebo Spomienky na detstvo. Tento francúzsky literárny experimentátor a vzdelaním sociológ (1936 – 1982) stratil počas vojny a holokaustu oboch rodičov. Vyrastal bez spomienok a pre zaplnenie čudnej prázdnoty si ako trinásťročný vymyslel príbeh a miesto svojho života. „Predsavzatie napísať vlastnú históriu vzniklo takmer súčasne s mojím predsavzatím písať.“ Perec vo „W“ ponúka analyticky triezvy opis blúdenia v chýbajúcich a fiktívnych spomienkach. Riedkosť pamäti sa v jeho podaní stáva pútavým problémom rovnako ako budovanie pravdepodobných fikcií a životov rodičov. Chatrná pamäť je súčasťou drámy holokaustu. Iboja Wandall-Holmová to však popiera. Jej autobiografia Zbohom storočie na prvý pohľad protirečí tomu, čo o problémoch pamäti vieme. Obraz života dánskej spisovateľky, ktorá vyrastala na Slovensku, pôsobí ako čerstvo nakrútené video. Wandall-Holmová opisuje svoj život od prvých spomienok, lások, cez život na úteku a v koncentračných táboroch. Ponúka reprodukcie politických debát so spolužiakmi, ktoré odzneli na mikulášskej škole pred viac ako polstoročím. Podobajú sa výpiskom z týždenníkov ako Mosty a Národné noviny, ale nech. Priblíži aj to, kto mal v koncentračnom tábore nalakované nechty. Živá detailnosť však neprekryje zjavné medzery Wandall-Holmovej pamäte. Nepovie nám, z čoho žili jej rodičia, veľmi riedko a schematicky približuje svoj duchovný vývoj. Dôležité však je, že sama medzery vlastnej pamäte nereflektuje, čím vzniká nešťastný dojem, že určité veci vynecháva z nepozornosti či ľahtikárstva. Tento dojem posilňujú aj literárne postupy, ktoré si Wandall-Holmová zvolila na písanie o živote v holokauste. Jej štylistické prostriedky, dôrazy, zápletky a naznačované motivačné slovníky sú príbuzné skôr žánru tzv. dievčenských románov ako reflexívnemu pátraniu v stratenej pamäti. Ak človek nie je práve spisovateľ, nemožno mu vyčítať, že na sklonku života bojuje s časom aj tak, že zostavuje preplnený album, ochraňujúci všetko, čo si pamätá, že sa mu prihodilo. To je možno aj kľúč k Zbohom storočie. Zdá sa, že Wandall-Holmová poňala zaznamenávanie ako zachraňovanie a trvale ho uprednostnila pred uvažovaním o živote a tom, či jej knižný album bude aj čímsi viac než dojemným pokusom vyvážiť päť rodinných fotografií, ktoré jej ostali. Wandall-Holmová nám teda oznámila, že bojuje s časom. Je to malé, zrozumiteľné, no ak máte nedostatok času, po vyše dvestopäťdesiatich stranách dosť rozčuľujúce posolstvo. Ale posolstvá sú tým, čo čitateľ žitých histórií holokaustu čaká. Ani keď sa volajú romány, nečaká od nich dobrodružstvo, zábavu a možno ani nové fakty o tom, ako to naozaj bolo. Od žitých histórií holokaustu nečakáme dátumy, čísla a miesta. Nielen preto, že zničené súradnice pamäti ich veľmi pravdepodobne nedovolili uchovať. Selma Leydesdorffová sa domnieva, že osobné výpovede nás zaujímajú pre charakteristický spôsob videnia, usporadúvania a chápania sveta. Ponúkajú možnosť poznať (a zapamätať si) jedinečný spôsob cítenia a vyjadrovania toho, ako sa človek môže vzťahovať sám k sebe. Myslím však, že v žitých históriách holokaustu hľadáme a budeme hľadať aj návod, ako znovu postaviť rozbitý život, a viery, že žiť možno aj ďalej. A možno aj niečo, čo by sme si mohli vykladať ako náznak prísľubu odpustenia. Autorka je sociologička