Hádam netreba zoširoka opisovať terajšiu situáciu v Palestíne. Čitateľom určite nie je neznáma. Po víťazstve hnutia Hamas vo voľbách sa Palestína, presnejšie povedané jej občania (či obyvatelia) ocitli na križovatke, na ktorej majú dve cesty do budúcnosti. Pracovne si tieto cesty nazvime alžírska a turecká. Islamská demokracia či „islamofašizmus“? Na úvod trocha teórie. V newspeaku neokonzervatívnych ideológov sa už dávnejšie udomácnil výraz „islamofašizmus“. Nie je mi celkom jasné, čo si pod týmto novotvarom predstavujú, no užívajú ho (vrátane ich slovenských imitátorov) vcelku hojne. Vyjadrujú ním všetko možné (respektíve všetko, čo sa im hodí), ale najviac sa týmto pojmom označuje úsilie islamských politických hnutí dosiahnuť podiel na moci prostredníctvom demokratických metód v slobodných voľbách. Je to zjavná narážka na fašistické hnutia v Európe tridsiatych rokov, ktoré sa k moci dostali demokratickou cestou (a potom, samozrejme, demokraciu demontovali). Tento zámer pravdepodobne pripisujú neokonzervatívci i islamským politickým stranám Blízkeho východu. Je to zaujímavý fenomén. Dlhé roky západné demokracie vyzývali na politické riešenia problémov krajín tohto kúta sveta, pričom demokracia bola v ich rétorike všeliekom na neduhy regiónu. Islamské politické hnutia od Maroka až po Indonéziu boli (a sú) vyzývané, aby zanechali ozbrojený boj a zúčastnili sa na slobodných voľbách. Ak však nejaké z nich v slobodnej súťaži voľby vyhrá, stane sa ešte väčším problémom. Pretože v ideológii neokonzervatívcov je demokracia cieľom, nie prostriedkom. A teda správnou demokraciou (z pohľadu nekonzervatívcov) je len tá, kde voľby vyhrávajú tie správne strany. A to islamské politické strany nie sú (z pohľadu neokonzervatívcov). Víťazstvo Hamasu, vďaka novému volebnému systému (ktorým si pôvodne Fatah chcel zaistiť prevahu) drvivé, sa americkej administratíve nepáči. Z jej pohľadu vyhrala zo zlých strán tá najhoršia. A pritom Hamas iba urobil to, čo od neho všetci žiadali – zúčastnil sa na voľbách. Teraz od neho žiadajú, aby sa vzdal násilia a uznal Izrael. Ide iba o slová, no pre vedenie Hamasu ťažké slová. Hamas by za ne zaplatil privysokú cenu – stratil by podporu tisícok stúpencov (a možno práve to je cieľom týchto požiadaviek). Činy pritom hovoria jednoznačne: Hamas už teroristické útoky nepodniká. Pravdou je, že ich odmieta odsúdiť, čo však neznamená, že ich schvaľuje či dokonca organizuje. Dva samovražedné útoky po palestínskych voľbách zorganizoval Islamský džihád, teroristická skupina odmietajúca akýkoľvek politické kompromisy, a Brigády mučeníkov al-Aksá, skupina voľne pridružená k Fatahu. Hamas dokonca nezvyčajne zmierlivo reaguje i na zatýkanie členov svojho vojenského krídla. Uznanie Izraela sú zas len slová. Hamas účasťou na voľbách akceptoval politický systém palestínskej autonómie vrátane všetkých záväzkov. De facto Izrael uznáva, de iure to odmieta urobiť. Vyhlásenia o neochote uznať právo Izraela na existenciu je zo strany izraelských i amerických predstaviteľov len a len propagandou. Arafat to urobil neraz a napriek tomu mu až do smrti vyčítali, že to nemyslel vážne. Ak by Hamas oficiálne vyhlásil, že právo Izraela na existenciu uznáva, aj tak by mu to nik neuveril a len by stratil podporu stúpencov. Táto otázka je stále otvorená, bez ohľadu na všetky vyhlásenia predchádzajúcej palestínskej vlády. Žiadne slovné uznanie nebolo doteraz považované za dostačujúce. Izraelskí (a americkí) predstavitelia môžu dostať notársky overené miestoprísažné vyhlásenia všetkých Palestínčanov (a Palestínčaniek) nad pätnásť rokov a ani to by im hádam nestačilo. (Niečo podobné dokonca Hamas chystá, už dlhšie sa hovorí o referende s otázkou o uznaní Izraela.) A neodpustím si poznámku, že od izraelských politikov ani občanov nik nepožaduje, aby jednoznačne uznali právo Palestínčanov na vlastný štát. Späť k palestínskej križovatke. Samozrejme, cesta, ktorou sa Palestína bude uberať, bude jednoznačne palestínskou cestou, no jej smerovanie môžeme prognózovať na príklade Alžírska a Turecka. Alžírska cesta – občianska vojna V decembri 1991 sa v Alžírsku po desaťročiach vlády jednej strany uskutočnili slobodné parlamentné voľby. V prvom kole týchto volieb zvíťazil Islamský front spásy (FIS), druhé kolo sa už nikdy nekonalo. Štátnym prevratom prevzala moc FLN ovládaná armáda (s tichou podporou tých istých západných demokracií, ktoré požadovali slobodné voľby), zrušila výsledky volieb a zakázala Islamský front spásy. Vyústilo to do dlhoročnej krvavej občianskej vojny, z následkov ktorej sa krajina dodnes celkom nespamätala. Palestínska administratíva je napriek víťazstvu Hamasu a sformovaniu vlády z členov a sympatizantov tohto hnutia stále pod vplyvom hnutia Fatah. Drvivá väčšina z vyše 160-tisíc štátnych zamestnancov palestínskej autonómie je viac či menej spojená s Fatahom, vrátane skoro všetkých príslušníkov viac-menej oficiálnych ozbrojených zložiek palestínskej administratívy. Situácia je porovnateľná s Alžírskom, za FIS si dosaďme Hamas, za FLN Fatah. Nátlak, aký zahraničie vyvíja na palestínsku vládu, pripomína a pritom s ňou odmieta rokovať, sa dá považovať za neverbálnu komunikáciu smerom k Fatahu. Za akúsi výzvu, aby jeho ozbrojené sily (ozbrojené sily Palestínskej autonómie pod vplyvom Fatahu) zvrhli vládu Hamasu. Zadržiavanie finančnej pomoci z USA i EÚ a prekážky, ktoré sa kladú posielaniu finančnej pomoci z arabských a islamských krajín, škodia predovšetkým štátnym zamestnancom (ktorým nie sú vyplácané mzdy), vrátane ozbrojených zložiek. Sekundárne škodia všetkým obyvateľom Palestíny, pretože znefunkčňujú fungovanie administratívy (vrátane školstva a zdravotníctva). Samotného Hamasu, ktorý na túto podporu nikdy nebol odkázaný a má vlastné zdroje financovania, sa to nijak nedotklo. Trochu to pripomína „škrtenie kohútikov“, ktorým sa vyhrážal istý slovenský politik Česku pre vyše trinástimi rokmi. Západ (USA i EÚ), sa ako keby metódou pokusov a omylov pokúšal nájsť najvhodnejší stupeň nátlaku na palestínsku vládu a keď nie na ňu, tak na niekoho, kto by ju mohol zvrhnúť. Samozrejme, demokracia je modla, nik sa neodváži verejne vyzvať stúpencov Fatahu v ozbrojených silách na zvrhnutie vlády Hamasu. No nátlak jednoznačne smeruje k tejto možnosti. A výsledkom môže byť dlhodobé krviprelievanie ako v Alžírsku. Turecká cesta – islamská demokracia Islamská demokracia nie je nejaká prázdna fráza. Som presvedčený, že je možná. Práve naša dejiny, história Európy je dôkazom, že sa to dá. Až do konca devätnásteho storočia (niekde ešte dlhšie) nemal liberalizmus (demokracia) väčšieho nepriateľa než cirkev (samozrejme, boli aj výnimky). A dnes sú kresťanskodemokratické strany oporou demokratického systému prakticky v každej demokratickej krajine Európy (sú aj výnimky, ale zanedbateľné). To musí uznať každý rozumne uvažujúci človek, nech už sú jeho názory na konkrétnu politiku týchto strán akékoľvek. Je to dôkazom, že náboženské presvedčenia nie je prekážkou demokratickému zriadeniu. Argumenty o odlišnostiach kresťanstva od islamu, pre ktoré to v islamských krajinách možné nie je, sa dajú ľahko vyvrátiť – zväčša aj tak ide iba o predsudky z neznalosti. Dlhé desaťročia nikomu neprekážalo, že väčšina obyvateľov Turecka sú moslimovia. Dlhoročná dominantná politická sila Ľudová republikánska strana a jej následnícke organizácie sa vyprofilovali ako sociálnodemokratické a ľavicové hnutia so zastúpením v Socialistickej internacionále. Pravicové strany na druhej strane boli platnými členmi konzervatívnych medzinárodných organizácií, predseda strany Anavatan bol dokonca dlhoročným podpredsedom Európskej demokratickej únie, organizácie združujúcej kresťanské a konzervatívne strany Európy. Sekulárne zriadenie Tureckej republiky strážila armáda, ktorá neraz zasiahla proti pravicovému, ľavicovému i islamskému ohrozeniu či len náznaku ohrozenia sekularizmu. V dnešnej dobe v Turecku vládne strana hlásiaca sa k islamu ako politickej ideológii. Európska únia požaduje od Turecka množstvo reforiem, ktoré ich viac či menej plní. Reforiem, ktoré nežiadala od sekulárnych pravicových ani ľavicových vlád. Reforiem, ktoré nežiadala od vlád vojenských júnt, ktorých si Turecko tiež zopár užilo. Napríklad reforma väzenského systému: Európe neprekážal, kým počas pravicových (a ľavicových) vlád vo väzniciach „úpeli“ ľavicoví (a pravicoví ) väzni (a počas vojenských vlád pravicoví, ľavicoví i islamskí). Dnes ho musí vláda islamskej strany reformovať. A robí to. Turecko je príkladom, že islamská demokracia je možná. Treba jej pomáhať, nie jej hádzať polená „demokratických“ reforiem pod nohy. Palestínska cesta Samozrejme, cesta ktorou sa z tejto križovatky palestínsky ľud vyberie, bude palestínskou cestou. Môže i nemusí pripomínať Alžírsko či Turecko. Bez ohľadu na to, kam sa bude uberať Palestína pod vládou Hamasu a kde sa nakoniec ocitne, epizóda (alebo dlhodobý stav?) jeho vlády bude nielen pre Palestínu, ale i pre Izrael a Blízky východ skúsenosťou na nezaplatenie. Bez ohľadu na slová, na vyhlásenia o uznaní a neuznaní, o prijatí toho a odmietaní hentoho je reálna politika to, čo nás musí zaujímať. Nehľaďme na to, čo kto hovorí, ale čo skutočne robí. História je plná pokusov (dokonca i úspešných) o – obrazne povedané – „prekročenie vlastného tieňa“. Nakoniec, môžeme byť všetci prekvapení. Autor je nezávislý publicista
