Už prvé chladnejšie dni nútia človeka, aby zmenil štýl obliekania a zamyslel sa i nad odevnými doplnkami. Medzi nimi veľmi často dominuje dáždnik, predmet, ktorý sa už veľakrát stal filmovou rekvizitou a vzhľadom na konzervatívne tradície Angličanov ho možno už i povýšili do šľachtického stavu. Ja dáždnik zásadne nenosím. Mám na to niekoľko vážnych dôvodov, medzi ktorými dominuje pes. Viesť psa a súčasne manipulovať s dáždnikom mi pripadá ako vyšší stupeň žonglérskeho umenia, ktoré jednoducho neovládam. Ďalším dôvodom ignorovania dáždnika je skutočnosť, že sa väčšiu časť života pohybujem po veterných uliciach a dáždnik mi spravidla odnímu prírodné živly. Ak kráčam s priateľom, dáždnik mi vždy bráni v gestikulácii, takže moje argumenty nebývajú dostatočne silne podčiarknuté. A celkom na záver sa dobrovoľne priznávam, že vzhľadom na moju postavu ma tak či tak dáždnik dostatočne neochráni, ba práve naopak – keď ho skladám, oblejem si aj tú časť tela, ktorá bola predtým ako-tak skrytá.
Krátko po tom, ako som sa v jesenných uliciach začal objavovať bez dáždnika, zavolalo si ma niekoľko kolegov na priateľský pohovor. Počas neho ma nazvali hlupákom, individualistom a vystatovačným žrebcom, a to napriek tomu, že som im niekoľkokrát dôrazne vysvetlil svojej dôvody. O pár týždňov ma nečakane odvolali z funkcie domového dôverníka, klincom mi poškrabali auto, a v samoobsluhe, kam roky chodievam, mi so zlomyseľným úškrnom vydali zo stovky o dve koruny päťdesiat halierov menej ako mali. Napriek tomu som sa v súlade so slovami neznámeho klasika, ktorý kedysi kamsi napísal: „Dokonalost jest mi hnusivou smrtí“, nemienil spreneveriť svojim zásadám a naďalej som odmietal prijať dáždnik do rodiny, hoci mi ktosi priamo oproti obloku umiestil billboard s nápisom: Dáždnik – najlepší priateľ človeka.
Moja tvrdohlavosť začala mať po určitom čase veľmi neobvyklú odozvu. Moje okolie stíchlo, a neskôr som dokonca tu a tam začul v debate len tak pohodenú poznámku o tom, že chodiť bez dáždnika je najnovšou módou v Európskej únii, alebo že ešte nikdy nikto v živote nevidel napríklad vojaka Severoatlantického paktu s dáždnikom v ruke. Čoskoro dokonca verejnoprávna televízia stiahla z programu už avizované filmy Dáždnik svätého Petra, Spievanie v daždi, Smrť prichádza v daždi a Dáždničky z Cherbourgu, a verejnoprávny rozhlas prestal uvádzať reláciu Pesničky Ludvíka Podéšťa. Na uliciach sa čoraz častejšie objavovali ľudia bez dáždnikov, ktorí ma navyše úctivo pozdravovali, chodiac okolo mňa s klobúkmi a čiapkami v ruke, hoci im dažďová voda bubnovala na lebky. Keď ma jedného dňa oficiálne pozvali na besedu do istej základnej školy, kde ma sám riaditeľ niekoľkokrát mimovoľne oslovil „pán minister“, začala mi po chrbte premávať zimnica. V mojom byte sa čoraz častejšie schádzala stále rovnaká skupinka ľudí. Hoci sa často medzi sebou hádali, poslušne zmĺkli vždy, keď som začal hovoriť ja, a pozerali sa na mňa s úctou, ktorá dosahovala výšku regulovaných cien.
Jedného dňa ma jednoducho požiadali, aby som svojím počestným menom zastrešil novú politickú stranu, ktorá bude združovať ľudí odmietajúcich dáždnik. Vzápätí, aby ma presvedčili o hĺbke svojich úmyslov, mi ukázali návrh billboardu. V jeho strede trónila moja maturitná fotografia a nad ňou v dúhových farbách zhotovený nápis: „Neľutujte preňho hlasu, to je chlap aj do nečasu! Vzbudzuje však uňho hnus politický marazmus!“
„S týmto,“ vraveli mi svorne, „pôjdeme do volieb, a to by v tom bol čert, aby sme nezvíťazili. Preč s dáždnikmi! Preč so všetkými, čo sa boja obyčajnej dažďovej vody! Naša Strana skorej jesene má neuveriteľné šance vyhrať voľby. Ľudia sa už boja všetkého, čo prichádza zľava aj sprava, ukážeme im, že my sa nebojíme ani toho, čo prichádza zhora, zo samotnej oblohy. Bez dáždnikov do euroatlantických štruktúr!“
Po týchto nebojácnych slovách som cítil, že čoraz viac blednem. Takú zodpovednosť predsa na seba nemôžem vziať!
„Priatelia,“ prehovoril som nesmelo, „to nám predsa nemôže prejsť. Veď naše ignorovanie dáždnikov znamená fakticky protest proti dávnejším americkým plánom vybudovať protiraketový dáždnik. Zabudnite na euroatlantické štruktúry, zabudnite na Severoatlantický pakt , ocitneme sa v úplnej izolácii!“
Priatelia ma vzali na plecia a za hlasného vyvolávania hesiel: „Hľadte naňho, to je on, teraz musí s pravdou von“, ma vyhodili cez oblok. Dáždnik naďalej nenosím, lebo, ako som už spomenul, viesť psa a súčasne manipulovať s dáždnikom mi pripadá ako vyšší stupeň žonglérskeho umenia, ktoré jednoducho neovládam. A ľudia ma opäť s prehľadom ignorujú.
