Páči sa mi vstupovať do rôznych svetov a stávať sa ich súčasťou…

Najvýznamnejším predstaviteľom českej modernej džezovej scény je bezpochyby 45-ročný kontrabasista Jaromír Honzák. Na pražskej džezovej scéne pôsobí od počiatku 80. rokov. Hral postupne takmer so všetkými významnými predstaviteľmi moderného džezu a bol jedným zo zakladajúcich členov skupiny Naima. Doprevádzal aj celý rad zahraničných sólistov, medzi nich patria Phil Wilson, Bill Hardman, Don Friedman, Alan Praskin, Zbigniew Namyslowski a ďalší. Honzák nahral asi 15 CD rôznych štýlových oblastí. Zo zaujímavých projektov stojí za zmienku Fata Morgana Karla Růžičku And Friends a spoločný album Ivy Bittovej a Čikori. V prelomovom roku 1989 Honzák obdržal štipendium z Berkeley College Of Music v Bostone, kde s podporou Fullbrightovho štipendia študoval jeden rok. Je všestranný, úprimný a celou svojou dušou oddaný džezu. S Jaromírom Honzákom sa zhováral ROBERT BUČEK Začnem tým, čo ma zaujíma najviac. Ako stíhate všetky svoje aktivity – Quintet, hranie s bratmi Ebenovými, Divadlo Vizita, Ježkovú konzervatoř, hosťovanie v pražských džezkluboch, Jazzovú dílnu? Ste štúdiový hráč na rôznych projektoch…(zabudol som na niečo?). Má váš deň vari 48 hodín? – Asi vás sklamem – rozhodne nie som typom hyperaktívneho workoholika, skôr naopak. Frekvencia hrania väčšiny skupín, s ktorými spolupracujem, je, bohužiaľ, zriedkavá, takže väčšinou nie je veľký problém to skĺbiť dohromady. Pokiaľ ide o učenie – letná Jazzová dílna, na ktorej organizácii sa s ďalšími ľuďmi z Českej džezovej sekcie podieľam, sa koná raz do roka. A na konzervatóriu si udržiavam iba čiastočný úväzok. Mimochodom, nedávno sa otvoril v rámci Konzervatória J. Ježka nový odbor, Vyššia odborná škola s džezovým zameraním. Je to vlastne prvá oficiálna džezová škola v Čechách, na ktorej koncepcii som mal tú česť pracovať. Patrili ste k zakladateľom skupiny Naima. Ako spomínate na toto obdobie? – Bol to intenzívny pocit spolupatričnosti a akejsi kapelovej identity, hlavne zo začiatku. Túžba objavovať muziku a niečo autentické vytvárať. To všetkom na pochmúrnom pozadí neskorej totality. Postupne ste hrali s takmer všetkými významnými predstaviteľmi českého moderného džezu, takisto ste doprevádzali celý rad zahraničných sólistov. Ktorá spolupráca vám utkvela v pamäti a prečo? – Každá tá spolupráca bola iná a osobitá práve tak, ako boli iní hráči, ktorých som doprevádzal. Rôzne boli aj okolnosti tej ktorej spolupráce – niekedy išlo o jediný festivalový koncert, inokedy o šnúru koncertov a potom bola, samozrejme, šanca dostať sa spoločne hudobne ďalej. To sa podarilo napríklad s poľským huslistom a skladateľom Krzesimirom Debským alebo talianskym saxofonistom Giovannim Bassom. Rád však spomínam aj na jediné vystúpenie s americkou pianistkou a speváčkou Aminou Claudine Myersovou na festivale v Poľsku. S ňou som hral vlastne omylom. Usporiadatelia miesto gitaristu zaistili kontrabasistu, mňa, a ona miesto toho, aby vysúkala škandál, radšej upravila repertoár a nechala ma, aby som s ňou vystúpil. Koncert sa veľmi vydaril. Ako ste sa dostali na Berkeley College Of Music v Bostone? – Na Berkeley som sa dostal ako väčšina študentov zo zámoria – poslal som kazetu s nahrávkou a požiadal o štipendium. Čo nepokrylo štipendium zo školy, doplnilo Fulbrightovo štipendium, vrátane nákladov na živobytie. Fulbrightovo štipendium však trvalo iba jeden rok, takže som stihol iba tri semestre. Čo vám tento rok dal po muzikantskej stránke a čo po stránke životnej? – Bola to po všetkých stránkach úžasná skúsenosť. Kvantum užitočných informácií v škole, stretnutia s mnohými hudobníkmi, z ktorých niektorí sa stali už hviezdami – napríklad Roy Hargrove, Mark Turner, Kurt Rosenwinkler, Jorge Rossy, Chris Cheek a ďalší. Tým, že sa človek ocitne medzi toľkými muzikantmi rôznych úrovní, si vytvorí realistickejšie sebareflexie. Byť rok sám v cudzine a ešte k tomu v Amerike je tiež dobrá ľudská skúsenosť – učíte sa spoliehať sa sám na seba. Môj pobyt v Bostone okrem toho prebiehal v zvláštnej dobe – odchádzal som v septembri 1989 a vracal sa v auguste 1990… Zúčastnili ste sa na množstve džezových festivalov. Aká vládne atmosféra na takom džezfeste povedzme v Helsinkách? Čím sa líšia samozrejme, okrem štýlu hudby tieto podujatia od bežných letných festivalov, ktorých je dnes v Čechách a na Slovensku ako maku? – Líšia sa hlavne rozpočtom a z toho sa odvíja všetko ostatné, hlavne festivalový program, ale aj napríklad technické zázemie a podobne. Spoločné je, naopak, to, že vždy ide o výsledok veľkého pracovného nasadenia niekoľkých nadšencov, ktorí urobia všetko pre to, aby svoju milovanú hudbu priniesli ostatným ľuďom. Osobitnou kapitolou je organizačná stránka takéhoto festivalu. Mám teóriu, že rôzne národy majú rôzne organizačné dispozície, rovnako ako majú napríklad svoju národnú kuchyňu alebo ľudovú hudbu. Dobrou správou je, že nejaký zdedený hendikep sa dá prekonať kreatívnou individuálnou energiou. Takže aj u nás som už mal možnosť zahrať si na výborne zorganizovaných festivaloch, tento rok to boli napríklad Blues v lese alebo Jazzfest Brno. Pamätáte sa ešte na svoju prvú profesionálnu autorskú skladbu? Kým alebo čím bola inšpirovaná? Odzrkadľujú vaše skladby vždy na nejakú konkrétnu udalosť? Píšete aj texty? – Moja prvá skladba, ktorá bola nahraná na platňu, sa volá Smíření a bola natočená dvakrát. Prvýkrát len ako bezmenné intro k inej skladbe Zdeňka Zdeňka na prvej doske Naimy a druhýkrát už ako samostatná skladba na CD Karla Růžičky Fata Morgana. Je pravda, že moje skladby mávajú konkrétnu inšpiráciu, nebýva to však udalosť v pravom zmysle slova, skôr len nejaký subtílny výjav alebo nálada, chvíľa. Mojou ambíciou ako skladateľa je, aby prenášala nejaký pocit. Keď počúvam hudbu, je to pre mňa predovšetkým emocionálny zážitok. Komponovanie je pre mňa to isté, len v opačnom smere – prenesenie môjho pocitu na niekoho iného. Ku kontrabasu ste sa dostali vlastne cez basgitaru. Neľutujete, že ste si nevybrali nejaký iný nástroj? Kontrabas sa drží predsa len tak trochu v pozadí kapely. Neprekáža vám to? Nie ste vodcovský typ muzikanta? Na vašom poslednom albume s Quintettom Present Past ste autorom všetkých skladieb. Tým, že hráte „iba“ na kontrabas, nemáte pocit, že nechávate zvyšku kapely prílišnú voľnosť s rizikom, že konečný efekt nebude zodpovedať vašim pôvodným predstavám? – Kontrabas mi vyhovuje. Je to v kapele taký pilier. Keď prestane hrať na saxofón, nič sa nedeje, začne hrať niekto iný. Keď prestane hrať basa, znamená to buď sólo bicích alebo nejakú katastrofu. Basa zásadným spôsobom ovplyvňuje zvuk kapely a celkové vyznenie hudby. Jej pôsobenie nie je na prvý pohľad také výrazné ako u sólového nástroja, o to viac je však nenahraditeľná. Pochopiteľne, ako hráč na kontrabas predovšetkým sprevádzam, a to mi maximálne vyhovuje. Páči sa mi vstupovať do rôznych svetov a stávať sa ich súčasťou. Svet, do ktorého takto vstupujem, ma však musí niečím inšpirovať. Pokiaľ ide o sprevádzanie mojej vlastnej hudby, necítim sa byť menej lídrom len preto, že hrám na kontrabas. V mojej kapele mi nejde o to, aby ma ostatní sprevádzali, ale o spoločné vytváranie atmosféry, rovnocenné prispenie k zhmotneniu niečoho, čo nie je potrebné formulovať slovami. Marek Eben sa o vás vyjadril, že ste veľmi vynaliezavý, disponujete zvláštnym druhom suchého humoru, no ani jeden z vašich výrokov nie je publikovateľný. Čo vy na to? Považujete sa za melancholika, flegmatika alebo cholerika? – Marek Eben je ku mne veľmi láskavý a zhovievavý. Ja si myslím, že som skôr melancholik, okolnosťami občas donútený zmeniť sa na cholerika. Ako relaxujete? Ostane vám čas aj na nejaké nehudobné koníčky? Čo šport? – Okrem počúvania hudby rád relaxujem pri televízií – je to ideálny prototyp pasívnej zábavy a akéhosi prepláchnutia mozgu, nesmie sa to však, samozrejme, prehnať… Okrem toho, niektoré televízne kanály a programy mi sprostredkujú informácie o aktuálnej vonkajšej vibrácii prítomnosti. Ospravedlňujem sa za ten termín, ale lepší momentálne nenachádzam. Napríklad hudobné klipy na MTV alebo VIVA. Tú informáciu mi sprostredkuje tak 5 percent z toho, čo sa tam odohráva, zvyšok je manipulácia. V televízií mám okrem toho rád filmy, hlavne tie na ČT2, a dokumenty. Pokiaľ ide o šport – keď technokracia zavelí k zmasakrovaniu vnútorných biologických hodín formou zavedenia tzv. letného času, je to pre mňa signál na vybehnutie do lesa. Čo rodina? Prezradíte niečo zo svojho súkromia, alebo patríte k typu ľudí, ktorý sa o súkromí nevyjadrujú s odôvodnením, že „do toho vás nič“? – Manželku a deti nemám, bývam sám. Vedeli by ste si zostaviť akýsi all stars podľa vás najlepších džezových hudobníkov všetkých čias, povedzme v skupine: saxofón, dve gitary, piano, kontrabas, bicie, klarinet a vokály? – Bohužiaľ, nevedel. Môžem vám však povedať svojich obľúbených muzikantov na tieto nástroje: Wayne Shorter, Bill Frisell, Kurt Rosenwinkel, John Taylor, Scott LaFaro, Joni Mitchell, a veľa iných. Pokiaľ ide o klarinet, neviem. Máte za sebou tri autorské albumy, každý u iného vydavateľa. Budete v tomto trende pokračovať ďalej? Kedy sa môžu potešiť vaši priaznivci na štvrtý album? – Obávam sa, že všetci štyria priaznivci – samozrejme, preháňam, v skutočnosti ich je sedem – si počkajú ešte veľmi dlho. A čoho sa dočkajú, netuším… Poznáte aj nejakých zaujímavých kontrabasistov, prípadne iných džezmenov zo Slovenska? Hrali ste s niektorým? – Hral som s Gabom Jonášom a Matúšom Jakabčicom. Petra Bindera nepočítam, pretože už roky žije v Prahe. Okrem toho občas hrávam napríklad s výborným bubeníkom Danom Šoltýsom, ktorý študuje v Prahe, alebo občas sprevádzam speváčku Miriam Bayle. To sú všetko výborní a osobití muzikanti, s ktorými veľmi rád hrám. Ako vnímate rozdelenie federálnej republiky v súčasnosti, keď sme sa opäť spojili v EÚ? – Rozdelenie federácie vnímam predovšetkým ako dohodu medzi Mečiarom a Klausom, dvoch indivíduí rovnakého druhu. Pre nich pre oboch bol náš spoločný vstup do EÚ najväčšou nočnou morou. Pre nás ostatných to je konečne definitívne potvrdenie šance žiť v normálnych krajinách, kde normálni ľudia majú právo na normálny život. Vzhľadom na to, že sám seba na prekvapenie počítam medzi normálnych ľudí, mám z toho veľkú radosť. Pokiaľ ide o vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi, myslím si, že sú normálne. Viac než kedykoľvek predtým. Oľutovali ste niekedy, že ste džezmenom? Ak by ste si mohli vybrať nanovo, čím by ste chceli byť v živote okrem džezového kontrabasistu? – Pocit akéhosi spoločenského outsiderstva je bohato vyvážené vnútornou a do veľkej miery i vonkajšou slobodou, takže neľutujem. Keby som si mohol vybrať, rád by som sa narodil ako hudobný génius, ale to už som asi prepásol…