Videla som už všeličo: čierne na bielom vytlačené odporúčanie pre politika: zastreľte sa! To odkazoval svojho času Vladimírovi Mečiarovi pisáčik vo veľkom denníku. Vzápätí som ho na Úrade vlády videla, ako sa na V. M. žiadostivo usmieva, priam mu visí na perách a tlačí sa mu do… priazne. Alebo tiež čierne na bielom vytlačené odporúčanie Robertovi Ficovi, aby sa čo najskôr porúčal. To mu adresoval adept na politiku, ktorý vo voľbách získal 0,8 percenta. Po tomto „úspechu“ sa vrhol na žurnalistiku. Zanadávať si v novinách je beztrestné a človek sa môže stať dokonca aj slávnym. Po pár týždňoch som ho videla, ako na nejakom kultúrnom podujatí vyskočil zo stoličky, vrhol sa k R. F. a – chňapol po jeho ruke. Aby mu ňou srdečne potriasol. A našlo by sa ešte kadečo bizarné.
Ale nie, nejdem sa pohoršovať. Pohybujeme sa predsa v politike. A politika je umenie možného – ba až nemožného.
Viem, viem, najneskôr od príchodu Václava Havla je už v politike všetko inak. Prijali sme model západného typu. Transatlantický. Kde sú jasné hodnoty. A aj vojny sa vedú v záujme hodnôt. Pred bombardovaním ľudí v cudzích krajinách dokonca vznikali koalície priateľov hodnôt!
A preto všetkým odporúčam pozrieť si najnovší film Stevena Spilberga Lincoln. Nie pre výkony hercov, nie pre kameru, nie pre zobrazené interiéry Bieleho domu, nie pre dokonalý strih, nie pre scenár a réžiu, nie pre históriu. Hoci by mal tento film aj všetky nominácie na Oscara a hoci by ich aj všetky získal, nič to nevynahradí jedinečnú cenu: facku pre všetkých, ktorí do politiky vkladajú iné, než pre čo ona od svojho prvopočiatku existuje. Záujem! Spomínam si na moralizátorské napomínania tzv. slušných ľudí za to, že podstatu politiky takto cynicky pomenoval Robert Fico. Slušní ľudia, inak veľkí vyznávači Margaret Thatcherovej sa na neho oborili: to iba on môže hovoriť o záujme, politika je o pravde a láske a morálke a iných cnostiach. Škoda, že to ešte predtým neporadili pani Margaret, ktorá záujem pre Britániu celkom bezostyšne kládla v politike na prvé miesto!
Abraham Lincoln vošiel do dejín ako otec myšlienky a otec zákona o zrušení otroctva. Môže byť niečo humánnejšie? Moja priateľka si bola film pozrieť a zdesene mi napísala: veď ten dodatok ústavy prijali vďaka hlasom kúpených poslancov!
Ten film však nie je iba o záujme a kupovaní hlasov. Je o politike ako skutočnom umení. O politikovi, ktorého úlohou je vedieť presadiť svoj cieľ. O jeho schopnostiach provokovať. O jeho vynachádzavosti, ako na provokáciu neodpovedať. O jeho schopnosti ovládať sa!
Prišla som z kina a premýšľala: urobím zbierku a kúpim všetkým poslancom parlamentu lístky, aby si šli film Lincoln povinne pozrieť. Viem, že majú peňazí dosť, ale keď na kultúru ich tak neradi utrácajú, ako ich tam dostať? No mali by vidieť, ako sa ovládať, aby nám tu nepredvádzali svoje patologické výbuchy zlosti a nenávisti. Ako zostať nad vecou a sledovať stále svoj ušľachtilý záujem. No potom som si to rozmyslela: veď oni by si odniesli z filmu práve len to poznanie, že v záujme záujmu je všetko dovolené. Aj podvádzať, aj kradnúť, aj kupovať si hlasy!
Ovládnem sa, nič im neporadím.
