Miroslav Válek mal po mozgovej príhode pol tváre nehybnej, čo budilo zdanie neustáleho ironického úsmevčeka. Hovoril monotónne a každú moju otázku akoby premietol do zrkadla: takto ste sa pýtali? Naozaj chcete poznať odpoveď na toto? A je to naozaj tak, ako si myslíte, že to je? Vidíte to presne, nemýlite sa? Bol to rozhovor, kde som dostávala témy na premýšľanie, nie odpovede. Dobre som sa zapotila.
Miroslav Válek rád pochyboval. Nemal pripravené šablóny, naopak, upozorňoval na reč, z ktorej sa tvoria hotové panely. Varoval pred ňou! V takej reči niet myšlienky. Niektorí sa radi do takých betónov skryjú, len aby nebolo vidno, čo si naozaj myslia.
Miroslav Válek svoj pocit zo sveta vypovedal vo svojej poézii. Tam sa klamať nedá.
Okolnosti sa menia, ale stále viac som presvedčená, že ľudia nie. Sme takí, akí sme, či žijeme v reálnom socializme alebo reálnom kapitalizme. Iba panstvo sa mení. Kto vedel slúžiť panstvu, ktoré si hovorilo socialistické, ten vie slúžiť panstvu, ktoré si hovorí demokratické. Panelová reč je priepustkou na miesto na slnku. A je jedno, či znie z úst tzv. humoristov, či z úst tzv. novinárov alebo z úst tzv. politikov. Dôležité je, že slúži panstvu.
Krásnym príkladom je Marián Čalfa. To je ten úradník na predsedníctve vlády ČSSR, ktorý sa historickou náhodou ocitol v premiérskom kresle. Odchádzajúci Gustáv Husák chcel zabrániť, aby sa prezidentom stal Slovák Alexander Dubček. Dve najvyššie funkcie v štáte museli byť obsadené paritne, a tak za premiéra vymenoval 10. decembra 1989 formálneho Slováka. Reprezentanta porazenej komunistickej strany. Schopný, inteligentný, bystrý muž okamžite pochopil svoju šancu. Vedel, že ako prvé treba okázalo odhodiť stranícku knižku, ktorá mu bola dovtedy priepustkou do lepšieho sveta. Formálne zvoliť nový slovník, novú panelovú reč. A zadovážiť si novú pracovnú knižku, ktorá potvrdí príslušnosť k novému panstvu.
Aj Miroslav Válek, aj Marián Čalfa boli členmi tej istej politickej strany. Jeden vo funkcii ministra, druhý vo funkcii nevýznamného úradníka legislatívneho odboru úradu federálnej vlády, zato významného predsedu základnej organizácie KSČ. Za Miroslavom Válkom chodili básnici, spisovatelia, herci, výtvarníci a iní umelci, aby ich ochránil pred snaživými úradníkmi zo straníckeho aparátu. A on – podľa ich dnešných svedectiev – pomáhal. Pred predsedom zo ZO KSČ na Úrade vlády ČSSR si jeho kolegovia reformní komunisti – tiež podľa dnešných svedectiev – dávali pozor na jazyk. Panstvo bolo určené. Zato po politickom prevrate…
„Vzpomínám, jak jsme s Jaromírem Pelcem seděli v Mánesu a obírali sa vlastním neštěstím. Nedaleko seděla první dáma země. Vtom vstoupil Čalfa svíraje obouruční kyticí a s rytířskou úklonou ji panovnici předal. Takový muž představuje pro začínající ,revolucionáře´dozaista zlatý poklad,“spomína si Válkov básnický kolega Karel Sýs.
V tých pohnutých časoch som sa stretla s Miroslavom Válkom osobne po druhý raz v mojom živote. Sedel v nízkom kresle v predsieni predsedovej pracovne na Mierovej ulici. Tým predsedom bol mladý Peter Weiss a básnik, bývalý minister, čakal na stretnutie s ním. Čítal noviny, sústredený, stále s tou napoly meravou tvárou s ironickým úsmevčekom. Nevedela som, že si ma pamätá, videli sme sa iba počas toho spomínaného interview. Pozrel sa na mňa, pokýval hlavou, pohľadom ukázal na noviny, ktoré držal v ruke a povedal:
„Čítal som.“
V novinách bola uverejnená moja esej. Ešte raz súhlasne pokýval hlavou.
„K veci,“dodal stručne.
To bola pre mňa najväčšia pochvala.
Pre znalcov umenia je Miroslav Válek veľký básnik. Prokurátori a sudcovia aj z radov umelcov ho nezabudnú vzápätí pokádrovať. Najmä teraz, keď sa k ich kritikám už Miroslav Válek vyjadriť nemôže. Lebo keby mohol, iste by všeličo mohol…
Ale asi by to nerobil. Na tvári by mu hral len ten ironický úsmevček. Na otázky by odpovedal nástojčivejšou otázkou: vidíme sa, akí naozaj sme?
Miroslav Válek zomrel pred dvadsiatimi rokmi 27. januára 1991.
Veľmi chýba.
Foto: Miroslav Válek
Zdroj foto: archív redakcie
