Za Jurajom Dobišom

Dnes som porušil svoju zásadu a prvý raz od roku 1998 som minul peniaze zo svojho dôchodku na printový denník. Chcel som si prečítať článok k nakrúcaniu dokumentárneho filmu o najlepšom slovenskom trénerovi storočia – Jozefovi Venglošovi. Ako producent stojí v čele tímu dokončovanej snímky „Joe the Best“ televízny a rozhlasový tvorca, osvedčený manažér Branko Cap. Patril k spolutvorcom športovej TROJKY, ktorá priniesla historicky prvý prenos v HD kvalite z Olympiády v Číne symbolicky 8. 8. 2008.

Bol to práve Branek, kto mi v stredu 24. januára 2024 o 12.41 poslal stručnú SMS: „Ďuro Dobiš dnes zomrel.“ Bol som šokovaný. Odchod dávneho kamaráta a televízneho spolupracovníka, s ktorým sme sa nevideli od 20. decembra 2010, ma napriek tomu zasiahol viac, než by som bol predpokladal. Myslel som, že sa mu darí dobre a hoc rovesník, že má dlhší knôt ako ja…

Juraj Dobiš, na snímke z októbra 2008, zomrel vo veku 69 rokov.
Foto: TASR – Martin Bauman

Ako to už chodí, spustil sa mi film spomienok od štúdií v Trnave, kde sme sa spoznali nielen v Klube mladých autorov, no lepšie na trávnikoch proti súperom z tabuľky vysokoškolskej ligy. A potom v televíznom spravodajstve ČST, kam za mnou začiatkom 80. rokov prišiel po problémoch v redakcii denníka, v ktorom štartoval novinársku kariéru. V spravodajstve vyskúšal kultúrnu aj vnútropolitickú redakciu, moderoval Bratislavský i Západoslovenský magazín. Nič z toho by ho však nemohlo charakterizovať, ani vystihnúť. Ďuro bol živel, búrlivák, bohém i sukničkár. Nenechal na pokoji žiadnu pôvabnú ženu, mnohým sa dvoril, „aby nemali pocit, že nestoja za hriech“… No bol to sčítaný, národne orientovaný katolík, čo sa za socializmu nenosilo. Vždy stál za svojimi názormi, ktoré tvrdohlavo presadzoval. Kolegovia ho však mali radi, pokiaľ neohrozil živé vysielanie. Na opačnú misku váh vedel vždy priložiť svoj šarm, vtipnosť, vynikajúce kľučky v malom aj vo veľkom trávnikovom futbale, i prihrávky a strely v našom hokejovom mužstve. Často sa zapálil pre rôzne nové voľnočasové záľuby. Raz to bolo rybárstvo, potom i hubárčenie. Akoby sa celý život hľadal. Ako člen „slovutnej“ Slovenskej mykologickej spoločnosti doslova pobláznil partiu hubárov z redakcie spravodajstva i športu v televíznych novinách na Námestí SNP v Bratislave. Dokonca nás „prinútil“ učiť sa latinské názvy mnohých krásavíc našich listnatých aj ihličnatých lesov. Nezakrýval svoj protikomunistický postoj, preto prežil v spravodajstve obdobie novembrového prevratu. No z Mlynskej doliny, kde krátko pôsobil v športovej redakcii, vybral sa v 90. rokoch vyskúšať i komerčnú skyvu.

V Ruskovej Markíze riadil športovú redakciu a komentoval prenosy automobilových pretekov F1. Naše cesty sa po dlhých rokoch spojili, keď sa stal riaditeľom súkromného Rádia OKEY a v roku 2005 mi ponúkol post šéfredaktora spravodajstva. Potom sme sa stretli a pracovali spolu opäť v televízii. V roku 2008 sme si pozície priam až šachovo ukážkovo vymenili. Bol som jeho šéfom na čele STV a on riadil televíznu výrobu. To už sme sa však ocitli v súkolí politiky, rôznych obchodných záujmov, intríg, spravodajských a mediálnych hier, zákulisného lobingu, osočovania i odpornej ľudskej nenávisti. Nepamätám si, že by proti niekomu v Slovenskej televízii strieľali z viacerých strán také jedovaté šípy a delostrelecké gule, ako práve proti Dobišovi. Mnohé z nich v tej ofenzíve zasiahli a zranili aj mňa. Najjednoduchšie je u nás niekoho zničiť alebo ho označiť za kontroverznú osobnosť.

Juraj Dobiš, uprostred v dolnom rade, v mužstve Televíznych novín malého futbalu, rok 1983. Nad ním je autor, z jeho archívu je aj fotografia.

„Duševní maloroľníci“ vo vedení dnešnej RTVS a politruci spravodajstva môžu ešte aj niečo viac. Napríklad zakázať odvysielanie správy o úmrtí známeho televízaka vo večerných Správach bývalej verejnoprávnej televízie. My sme sa s Jurajom Dobišom nerozišli tesne pred zlúčením rozhlasu s televíziou v roku 2010 v dobrom. No napriek tomu ma pobúril prístup súčasného vedenia Ľuboša Machaja s predraženou poradkyňou Miloslavou Zemkovou, ktorých pričinením sa diváci o odchode Juraja Dobiša dozvedeli stručne až na konci športových správ. Aj to asi vďaka statočnosti riskujúcich redaktorov športu, no najmä z úcty k bývalému kolegovi a k jeho manželke Ľubomíre i dcére Eve, ktoré sú dodnes produkčnou oporou športového vysielania.

Ak by však niekoho z nedoukov a ignorantov z televízneho spravodajstva v tejto šialenej dobe, ktoré je po dlhoročnej kóme už v klinickej smrti, úprimne zaujímala história slovenskej žurnalistiky, celkom isto by v nej stopy Juraja Dobiša našiel. Napríklad vo dvojici mien prvých reportérov Československej televízie, ktorí za čias socializmu v roku 1987 nakrútili a vysielali reportáže v CNN. Ja – o jednom z najvyšších oltárov na svete, neskorogotickom drevenom oltári Majstra Pavla v Levoči a Juraj Dobiš – o rekordérovi medzi vysokohorskými nosičmi vo Vysokých Tatrách Lacovi Kulangovi.

So smiechom cez slzy si spomínam aj na „husársky kúsok“ rebela Dobiša, ktorý ako helfer moderátora večerných celoštátnych federálnych Televíznych novín ČST prepašoval v roku 1988 do vysielania reportáž, v ktorej sa objavil a hovoril Maňo Huba, ochranár a ekologický protirežimový aktivista. Vyhodili ho z práce komunisti pred Novembrom ‘89, prepustili ho aj čechoslovakisti po rozdelení ČSFR, na hodinu ho vyrazila Zemková s Machajom po vzniku „mačkopsa“ RTVS v roku 2011.

Ja Juraja Dobiša neobhajujem, ale ani nesúdim. Rád by som mu však za početnú skupinu televíznych hubárov (ešte pred poslednou rozlúčkou) poslal odkaz: „Juraj, kdekoľvek v tej nekonečnej večnosti si a budeš, vyhľadaj dobré fleky, aby sme sa v nich mohli čoskoro zase spoločne potulovať s plnými košíkmi.“

(Celkovo 835 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Jedna odpoveď

  1. Škoda Juraja. Rýchlo odišiel.
    Bol to správny chlap. V krátkej charakteristike: temperamentný a rozhľadený sangvinik so systémovým myslením. Mal veľa energie, bol akoby celý v pohybe. Spoznali sme sa na začiatku r. 1992 a nejaký krátky čas sme spolu pracovali. Bol veľmi zdatný vedúci výroby vo vtedy známom tlačenom denníku a robil svoju prácu veľmi dobre. Ešte aj v krízových situáciách, keď sa rýchlo blížila uzávierka dňa a čochvíľa treba s (finálnym) materiálom utekať do tlačiarne, zachovával sangvinický postoj a prístup. Pozrel na rozpracovaný a ešte nedokončený článok a v rýchlej komunikácii sa spýtal, čo tam má byť do najdôležitejšie, čo chceme čitateľom povedať, keď to budú zajtra ráno čítať, a hneď bol schopný k téme poradiť jednoduchý, ale logický „záver“ aj s odporúčaním: „Kolega, a napíšte to v dvoch vetách, to bude stačiť, bude to krátke, ale zato jasné“. A nakoniec sme všetko stíhali, i keď niekedy s odretými ušami, ale každá práca má svoje obezličky.
    Tak česť Jurajovej pamiatke.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter