V súvislosti so 65. výročím víťazstva nad fašizmom prebehla v českých mienkotvorných médiách diskusia o následkoch oslobodenia podstatnej časti strednej Európy Červenou armádou. Pritom prevládla ideologická doktrína postkomunistickej verzie neoliberalizmu, podľa ktorej v roku 1945 jedno obdobie neslobody vystriedalo iné. Pretože odlišný názor politológa Karola Krpalu ani na opakované urgencie neuverejnili, prinášame ho v skrátenej podobe. Nijaký režim či spoločenské zriadenie určite nemožno pri zdravom rozume stotožniť so „slobodou“. Rovnako nie je dôvod predpokladať, že by sa k tomuto ideálu nejaký reálne existujúci systém výrazne priblížil. Miera spoločenskej slobody sa však v jednotlivých prípadoch porovnať dá. Aj napriek tomu, že realistický pohľad sotva kopíruje akékoľvek ideologické modely, ktoré nám v súčasnosti „ozrejmujú“, kadiaľ sa tiahne hranica medzi „slobodou“ a „neslobodou“. Najhoršie boli 50. roky Napriek všetkým obmedzeniam univerzálneho ideologického klišé môžeme povedať, že tí, čo v roku 1945 vyhnali fašistov, nám priniesli slobodu. To platí bez ohľadu na fakt, že „sloboda“ najmä v politicky represívnych obdobiach, ktoré sme zažili po roku 1945, sa oprávnene vníma so zmiešanými pocitmi. Táto podmienka sa vzťahuje analogicky na režim bývalý, súčasný či hocaký iný. Akákoľvek sloboda v úvodzovkách po roku 1945 až doteraz však v porovnaní s tým, čo sme zažili v rokoch 1939 až 1945 vyzerá pomerne dobre. Politicky najrepresívnejším obdobím bývalého režimu boli 50. roky. Pritom ani 50. roky v Spojených štátoch amerických neboli ani za mak menej tvrdé ako vo vtedajšom Československu. Napriek tomu nik v USA nespochybňuje význam víťazstva nad fašizmom v 2. svetovej vojne. A to aj napriek tomu, že fašisti sa až za Atlantický oceán nedostali a 50. roky možno z amerického pohľadu považovať za politicky najrepresívnejšie obdobie v minulom storočí. Na rozdiel od nášho prípadu, v ktorom možno poukázať na podstatné rozdiely medzi desiatkami až stovkami obetí, ktoré sa vzťahujú na režimy predvojnovej i povojnovej ČSR, a desiatkami tisícov zavraždených občanov Protektorátu Böhmen und Mären či slovenského bábkového štátu. Indikátor politických obetí Povedať, že tí, čo nám priniesli slobodu víťazstvom nad fašizmom v roku 1945, je objektívne a pri elementárnej miere zdravého rozumu opodstatnené. Je to niekoľkonásobne menšia hlúposť, ako tvrdenie, že slobodu nám priniesla generácia roku 1989. Hovoriť a priori o „slobode“ v prípade akéhokoľvek režimu je hlúposť a toto klišé sa dá akceptovať len ako zjednodušenie. Rozdiel medzi modelom spred roka 1945 a spred roka 1989 je však podstatne väčší ako medzi modelmi pred a po novembri 1989, či medzi modelmi pred rokom 1938 a po rokoch 1945/48. Indikátorom toho sú počty obetí politických represálií. Ak už niekto rád a dogmaticky používa toto plytké klišé, nech to robí aspoň so základnou mierou zdravého rozumu. Historicky sa vyskytli totalitné systémy všetkých „hlavných“ ideologických typov: fašistické (Nemecko, Taliansko a Japonsko v predvečer a počas 2. svetovej vojny), liberalistické (USA prinajmenšom v 40. – 60. rokoch 19. storočia), socialistické (ZSSR o 70 rokov neskôr, 30. až 50. roky 20. storočia). Špecifickým príkladom je Britské impérium. To sa zväčša nehodnotí v kategórii „totalitný systém“. Dôvodom je však fakt, že išlo o tradičný systém (totalitný systém je označenie pre moderné zriadenia), určite však nie o jeho politické prejavy. Tento problém je problémom pojmov, nie faktov. Liberálne Britské impérium Od roku 1850, odkedy možno Britániu nesporne považovať za liberalistický štát, na území impéria riadeného britskou štátnou správou bolo len v Indii niekoľko hladomorov. V rokoch 1850 až 1875 zomrelo 5 miliónov ľudí, v období 1875 – 1902 dokonca 25 miliónov. Ďalšie hladomory boli v rokoch 1906 až 1908 a 1943. Príčiny? Zhabanie pôdy pôvodnému obyvateľstvu koloniálnou správou a vysoká úroveň zdanenia. Teda analogické ako v Sovietskom zväze v 30. rokoch minulého storočia s tým, že tam roľníkov „iba“ zdanili, aby ich ľahšie donútili podpísať odovzdanie majetkov do kolchozov a sovchozov. Len počas viktoriánskeho obdobia zomrelo 40 miliónov Indov od hladu, ktorý bol dôsledkom analogických majetkových tlakov ako v ZSSR za Stalina. Za zmienku stojí aj poldruha milióna obeti írskeho hladomoru, ktorý prepukol v o niečo civilizovanejších podmienkach na európskom území Veľkej Británie na základe rovnakého typu postavenia centra a periférie. Obdobné situácie vznikali aj v iných častiach Britského impéria. A netreba zabúdať ani na obete politického násilia v perifériách a v menšej miere i v samotnej Británii. Jednoznačná genocída Indiánov Profesor z Univerzity v Colorade Ward Churchill poukazuje na zníženie počtu Indiánov Severnej Amerike z 12 miliónov v roku 1500 na približne dvestotisíc koncom 19. storočia. Tvrdí, že išlo jednoznačne o genocídu. Tá sa udiala najprv v britských a francúzskych kolóniách a potom najmä na území USA. Navyše bola štátom nielen priamo podporovaná, ale aj organizovaná. Pritom drvivá väčšina masového vyvražďovania sa udiala v 19. storočí, teda v čase štrukturálneho rozmachu USA. To bolo spojené so zaberaním pôdy spôsobom, aký nemal obdobu ani v stalinistickom ZSSR. Išlo o fyzickú likvidáciu približne 90 percent Indiánov za veľmi krátky čas. Viaceré kmene úplne vyhladili. Príčiny sú opäť známe: industrializácia a ekonomická „liberalizácia“ – rozširovanie súkromného vlastníctva na úkor zaužívaného kolektívneho vlastníctva Indiánov, ktoré americký štát vôbec nerešpektoval. Teda analogický postup ako v ZSSR, len v opačnom ideologickom garde. K tomu treba pridať množstvo obetí otroctva a samotnú existenciu otrokárskeho systému. USA teda prvé desaťročia svojej existencie začali totalitným systémom. Išlo o obdobie prvotnej imperiálnej akumulácie. Obete tohto systému sa ťažko dajú rozdeliť na „priame“ (bezprostredne zabití) a „nepriame“ (obete systému, napr. v dôsledku hladomoru), najmä s ohľadom na istú tabuizáciu tejto témy v USA. Je však nesporné, že sa hovorí o miliónoch ľudí, ako aj to, že pomer obetí k celkovej populácii v tomto prípade pravdepodobne prevyšoval čokoľvek, čo moderná história pozná. Porovnanie so Stalinom a Hitlerom Ak teda porovnáme obdobia Britského impéria po roku 1850, keď bolo nesporne liberalistickým štátom, a USA, ktoré sa ako liberalistický štát označovali od začiatku, s analogickým obdobím v ZSSR (vláda J. V. Stalina), zásadné rozdiely akosi nemožno postrehnúť. Pravdaže, diferencie sú, ale často nie práve také, aké by podporovali neoliberalistickú ideologickú líniu. Josif Vissarionovič Stalin ako vedúca osobnosť sovietskeho štátu nesie priamu zodpovednosť za smrť štyroch miliónov osôb, ktoré popravili počas veľkých čistiek alebo zahynuli v gulagoch (sem spadajú aj nepolitickí väzni). Politickú zodpovednosť nesie aj za hladomor v 30. rokoch, počas ktorého zahynulo 26 miliónov ľudí. Adolf Hitler nesie priamu zodpovednosť za vyvraždenie šiestich miliónov väzňov koncentračných táborov, ktoré dal zriadiť rovno so zámerom masového vykynoženia celých rás a nepriateľov nacistického režimu. A zodpovedá prinajmenšom za ďalší milión osôb, ktoré jeho mašinéria cielene zlikvidovala na územiach okupovaných Nemeckom i v Tretej ríši. Politickú zodpovednosť nesie aj za obete 2. svetovej vojny, aj keď pre spravodlivosť treba dodať, že o ňu sa delí prinajmenšom s Japonskom a Talianskom… Hitlerov režim teda, paradoxne, de facto priamo nepovraždil podstatne viac ľudí ako režimy, ktoré svojho času existovali v USA, Británii či v ZSSR. Tieto údaje možno iba ideologicky (dez)intepretovať na základe logiky, podľa ktorej obete istého režimu sú iné, lebo tento vraždiaci režim je iný, lepší. Ide však o logiku prevrátená naruby, pretože jav (režim) sa nehodnotí na základe jeho prejavov, ale naopak. Napriek všetkým uvedeným číslam existuje medzi fašistickým režimom a tými ostatnými jeden podstatný rozdiel. Nacisti na toľký počet obetí potrebovali šesť rokov, ostatní desaťročia. V prípade Hitlera išlo o oficiálny a prepracovaný program, ktorého pokračovanie by znamenalo vyvraždenie miliárd ľudí. V ostatných totalitných systémoch boli tieto procesy s ich oficiálnym ideologickým programom v podstate v rozpore. Práve na základe toho boli neskôr aj v rámci týchto systémov odsúdené. Pre nás je podstatný fakt, že v ZSSR, USA a inde režimy síce existovali, ktoré povraždili množstvo ľudí zhruba porovnateľné s množstvom obetí fašizmu, to však nič nemení na fakte, že počty obetí fašizmu u nás nie sú porovnateľné s následkami režimov, ktoré boli ideologicky podobné Sovietskemu zväzu (režim po roku 1945) či Spojeným štátom americkým a Veľkej Británii (1. ČSR a súčasný režim). Represálie bývalého režimu Hľadanie súvislostí medzi tými, ktorí fašistov z nášho územia vyhnali a samotnými fašistami spôsobom, aký uplatňovali niektorí analytici a komentátori pri 65. výročí víťazstva, je hrubá ideologická manipulácia s elementárnou logikou. Uplatňovanie tejto „logiky“ v neoliberálnom rúchu je rovnako „logické“ ako v inom ideologickom garde a len ilustruje ideologickú účelovosť tohto spôsobu uvažovania. Ak by sme postupovali na základe podobnej ideologickej logiky ako niektorí pri 65. výročí skončenia 2. svetovej vojny v Európe a boli pri tom logicky dôslední aj ideologicky „spravodliví“, museli by sme relativizovať a podľa možností naruby prevrátiť zmysel víťazstva nad fašizmom aj vo Veľkej Británii a prakticky vo všetkých víťazných mocnostiach. Tvrdiť, že víťazstvo nad fašizmom nám neprinieslo „slobodu“ preto, lebo za Stalina prebiehali v sovietskom impériu čistky a počas hladomoru v 30. rokoch zahynulo 26 miliónov ľudí, je rovnaký logický nezmysel, ako keby sme ten istý záver skonštatovali s ohľadom na fakt totalitného systému (zahŕňajúceho otrokársky systém) v USA či početné obete na území Britského impéria. Relativizácia významu porážky nemeckého nacizmu s ohľadom na represálie 50. rokov v Československu je potom nielen znakom straty schopnosti počítať, ale vzťahuje sa na ňu aj analogická ideologická manipulácia s historickými faktami a zaslepenosť, pokiaľ ide o proporcie javov hodnotených z ideologických dôvodov negatívne, a javov hodnotených z rovnakých dôvodov pozitívne. Represivita bývalého režimu je nesporná. Je však porovnateľná s viacerými západnými systémami tej doby ako aj s 1. ČSR. Počas bývalého režimu (1948 – 1989) bolo v Československu z politických dôvodov režimom priamo zlikvidovaných vyše 200 ľudí. Počas 1. ČSR (1918 – 1938) to bolo len v jej východnej časti (Slovensko a Podkarpatská Rus) 119 osôb (nie sú sem zarátaní ľudia, ktorých možno považovať za politických väzňov a zomreli vo väzení). Nebol to ani v jednom, ani v druhom prípade nijaký ideál „slobody“. Porovnávať s fašizmom sa však nedajú. Odpovedzme si na otázky Pre situáciu presiaknutú vysokou úrovňou ideologizácie politiky a spoločnosti, je charakteristické niečo ako zatemnenie schopnosti logického uvažovania a logického porovnávania hoci i základných faktov. Tomuto problému evidentne čelíme aj dnes. Zvážme nasledujúce otázky: – Bolo v rokoch 1948 až 1989 v Československu povraždených niekoľko desiatok tisíc ľudí? Približuje sa počet obetí čo len vzdialene tomuto číslu? Alebo je počet obetí režimu porovnateľný s obeťami režimu počas 1. ČSR a politické represálie 50. rokov sa podstatne nelíšili od politických represálií na opačnej strane železnej opony? – Vytvoril sa v Československu niekedy po roku 1945 či 1948 protektorát? Alebo išlo o „štandardný“ satelit svojho hegemóna v podmienkach studenej vojny, keď od roku 1968 bolo na našom území umiestnených 60-tisíc sovietskych vojakov (ČSĽA mala vtedy 180-tisíc príslušníkov) podobne ako v prípade amerických vojsk po roku 1945 v NSR? – Plánoval niekedy ZSSR vyvraždiť a asimilovať Slovákov a Čechov? Doktrína bez morálky Neviem, v čom vidia niektorí komentátori (aj v českom webovom denníku Britské listy) podstatnú podobnosť medzi situáciou v rokoch 1945/48 až 1989 a v rokoch 1939 až 1945. Ich podobnosť v počte obetí môže vidieť iba ktosi, kto nevidí rozdiel medzi číslom 1 a 1 000. Rozdiely by zostali obrovské aj v prípade, ak by sa arzenál faktov používaných na hľadanie akýchsi podobností niekoľkonásobne zväčšil. Podobnosti sú napriek celkom nesporným neprávostiam a zločinom, ktoré sa páchali po roku 1945 naozaj veľmi vzdialené. Pravdou je však aj to, že tieto represálie jednoducho neprekračovali rámec „bežného štandardu“, aký bol v tom čase pre režimy rozličnej ideologickej orientácie typický. Predstavitelia ideologickej línie, či skôr doktríny, sa často snažia operovať kategóriou morálky a morálneho relativizmu. Ak by sme mali hodnotiť diskurz z pohľadu tejto kategórie, potom sú to hlavne oni, ktorí sa dopúšťajú morálneho relativizmu zo všetkých najviac. Pretože práve režimy, ktoré vyvraždili desiatky miliónov ľudí a prešli etapou totalitného systému často z dôvodu svojej ideologickej inklinácie, označujú nielen za pozitívne, ale dokonca ich stotožňujú s ideálmi „slobody“ či „demokracie“. Týka sa to okrem iného vykresľovania povahy konfliktu v studenej vojne, tzv. boja dobra a zla, akoby napríklad americká CIA v 50. až 80. rokoch minulého storočia nebola prinajmenšom takým represívnym mechanizmom ako sovietska KGB. Nezdá sa mi, že by oponenti týchto názorov dnes označovali porovnateľné systémy na „svojej strane“ ideologickej barikády, napr. stalinizmus, ako „slobodu“ či „demokraciu“. V kategóriách morálky a morálneho relativizmu však povahu tohto diskurzu a problému ako takého vyjadriť nemožno. S morálkou to totiž nemá nič spoločné presne tak isto, ako to nemôže mať nič spoločné s elementárnou logikou. Napriek tomu, že extrémne ideologické doktríny sú súčasťou ideologickej výbavy (neo)liberalizmu i socializmu, ten druh extrémizmu, aký sa uplatňuje dnes sa neuplatňoval (prinajmenšom nie v takej absurdnej podobe) ani v tých obdobiach bývalého režimu, ktoré boli ideologicky vysoko homogénne. Ani význam víťazstva nad fašizmom na Západe nebol v minulosti u nás relativizovaný ani zďaleka v takej miere a v podstate zásadným spôsobom, ako sa to stáva dnes, osobitne v českých periférnych podmienkach. Autor je spolupracovník Slova
