Oslobodenie bolí

Slavoj Žižek, filozof, kultúrny kritik a nepraktikujúci psychoanalytik Narodil sa 21. marca 1949 v hlavnom meste Slovinska, Ľubľane, ktoré bolo v tom čase i dlho potom súčasťou Juhoslávie. V súčasnosti pôsobí ako profesor na univerzite v rodnom meste a na European Graduate School. Absolvoval niekoľko zahraničných pobytov ako hosťujúci profesor. Od roku 2007 pracuje aj na Londýnskej univerzite. Známym sa stal rozvíjaním psychoanalýzy v podaní francúzskeho mysliteľa Jacquesa Lacana v oblasti populárnej kultúry a spoločenskej kritiky. Napísal viac ako dvadsať kníh venujúcich sa filozofii, psychoanalýze, kultúrnym štúdiám, mediálnej teórii či feminizmu. V roku 1990 kandidoval za liberálno-demokratickú stranu Slovinska v prezidentských voľbách. S filozofom Slavojom Žižekom sa zhovára Eric Dean Rasmussen V knihe Bábka a trpaslík je jednou z vašich teoretických maxím, že „V našej politicky korektnej dobe je vždy rozumné začať so súborom nepísaných zákazov vymedzujúcich pozície, ktoré človek môže zaujať.“ Tvrdíte, že napriek tomu, že vyhlásenia o rôznych formách multikultúrnej spirituality sú v súčasnosti v móde, priznanie „vážnej“ náboženskej viery – teda vyznanie vlastnej viery oddane a neironicky – je exemplárny príklad nepísanej zakázanej pozície; aspoň na akademickej pôde. Naozaj si myslíte, že vyjadrenie skutočnej náboženskej viery je vo verejnom diskurze také tabu? Tabu prinajmenšom v Spojených štátoch amerických? Naozaj nie sme konkrétne tam svedkami obnovy fundamentalizmu, keď tam fundamentalistické kresťanské organizácie začínajú pod rúškom náboženských iniciatív Bushovej administratívy získavať štátne fondy na spravovanie sociálnych služieb a podobne? Nemali by znepokojení akademici vystupovať proti zrušeniu separácie štátu a cirkvi? Alebo si myslíte, že sú „tajne veriaci oveľa viac, ako si dokážu priznať“, a preto by bolo pokrytecké, keby to robili? – Nie, nemyslím si, že toto by bolo naďalej nepísané pravidlo. Myslím, že to, čo označujeme ako post–sekulárny obrat celkom nevyjadruje opačnú tendenciu, ale skôr to, že nejaký druh spirituality je znova „in“ – dokonca aj v akademických kruhoch. Napríklad, v jednej z prevládajúcich orientácií, takzvanom dekonštrukcionizme s jeho levinasovským eticko-náboženským obratom, mottom je, že tradičná onto-teológia – v rámci ktorej je Boh považovaný za najvyššie bytie a tak ďalej – je prekonaná. Ale potom musíte hrať všetky tieto hry – Boh neexistuje, ale je tu nejaká absencia, prázdno, ktoré nás konfrontuje s našou konečnosťou. Ako by povedal Levinas, je tam radikálna odlišnosť (the Otherness), ktorá nás konfrontuje s absolútnou zodpovednosťou, je tam etický príkaz. Takže to, čo ma zaujíma, je práve tento druh akejsi poprenej spirituality. Je to, ako keby bol nejaký druh konečnej spirituality, takmer ma láka povedať, ikonoklastickej spirituality (ktorej hlavným reprezentantom je – čo vôbec neprekvapuje, židovský mysliteľ ako Levinas), duchovným záväzkom, ktorý by nemal byť pozitivizovaný v súbore presvedčení a podobne. Niekedy je zábavné sledovať detailnejšie rozvetvenia pravidiel toho, čo je zakázané a čo nie. Napríklad abstraktná židovská spiritualita je „in“. V iných kruhoch je zasa „in“ nejaký druh pohanskej spirituality. Samozrejme, ako ste na to poukázali, tieto sú v jasnom rozpore s mainstreamovou Amerikou, tzv. biblickým pásom, kde nájdete ortodoxnejšie presvedčenia. Ale dokonca aj tam toto presvedčenie už funguje iným spôsobom. Takzvaný fundamentalizmus morálnej väčšiny je, aby som to povedal v jemne špekulatívnom hegelovskom zmysle, formou prejavu jeho opaku. A teraz vážne: nikto ma nepresvedčí, že ľudia ako Donald Rumsfeld, John Ashcroft a George W. Bush sú veriaci. Môžu to dokonca myslieť vážne, ale… od Hegela sme sa naučili, ako sa podkopáva pozícia – nie priamym porovnaním s realitou, aby sme určili jej pravdivostnú hodnotu, ale tým, že si všimneme, ako ten vskutku subjektívny postoj, ktorým deklarujeme istú pozíciu, túto pozíciu podkopáva. Klasický hegelovský príklad by bol asketizmus. Posolstvom asketizmu je: popieram svoje telo. Keďže je však celá pozornosť upriamená na telo, skutočné posolstvo tejto praktiky je opakom jej oficiálneho posolstva. Podobne, keď sa bližšie pozrieme na tzv. televangelistov, postavy, ktoré všetci tak milujeme, ako Jim Bakker alebo Jimmy Swaggart s ich sťažnosťami na liberálnu dekadenciu, spôsob, akým sa vzťahujú k náboženstvu je istý druh narcistického výkriku ega. Spôsob, ktorým odovzdávajú svoje posolstvo, samotné posolstvo podkopáva. Ani nepotrebujeme externú kritiku. Rád by som zašiel ešte ďalej. Napríklad rodinné hodnoty. Nesúhlasím s ľavičiarskymi priateľmi, ktorí hneď nariekajú: „Och, rodinné hodnoty, snažia sa znovu nastoliť patriarchálnu rodinu, ale čo bude s manželstvami gayov a inými novými formami?“ Bla, bla, bla. Nie, pozrime sa na to, čo sa skutočne stalo. Nemyslím si, že by existovalo obdobie, ktoré by tak podkopalo takzvané rodinné hodnoty ako Reaganova éra s reaganomikou a všetkými tými obratmi k novej ekonomike, s koncom stabilnej zamestnanosti, mobility, atď. Takže moja odpoveď konzervatívcom nie je, že potrebujeme obhájiť pluralitu a rôznorodosť životných štýlov, ale: pozrite sa, kto vedie! Práve vaša politika podkopala rodinu, a preto nemáte nijaké právo hovoriť o rodinných hodnotách. Aby som sa však vrátil k podstate vašej otázky: jedna z mojich téz je, že viera je komplexný fenomén. A nemyslím to povrchne – „ha, ha, oni klamú, v skutočnosti neveria, sú to cynickí manipulátori a tak ďalej.“ Naozaj vážne – čo znamená viera? Čo znamená, keď povieme, že ľudia niečomu veria? Mal som napríklad s istým kňazom veľmi zaujímavú konverzáciu týkajúcu sa sporu o Turínske plátno a povedal mi akýmsi spôsobom poloverejného tajomstva, že cirkev v skutočnosti nechce dokázať, že plátno je pravé a je na ňom Kristova krv a skryte sa obáva, že by sa to dokázať dalo. Ide o to, že plátno by malo byť predmetom viery a jeho status by nemal byť priamo dokázaný. Keby sa totiž, povedzme prostredníctvom Kristovho profilu DNA (smiech), dokázalo, že plátno naozaj pochádza z roku nula z Palestíny, zbytočne by to veci skomplikovalo. Napokon, inteligentní teológovia ako napríklad Kierkegaard na základnej úrovni vedeli, že viera nesmie by výsledkom poznania, ale musí zostať v rovine viery. Keď niečomu veríme, bolo by v mnohých prípadoch tou najotriasajúcejšou skúsenosťou alebo najväčším šokom brutálne potvrdenie našej viery. Videli ste napríklad film Leap of Faith (Skok viery)? Je to príbeh jedného podvodníka, ktorý chodí naprieč biblickým pásom a predáva zázraky, lieči mrzákov a podobne – všetko falošne. V istom momente vyhlási brat ženy, ktorú chce podvodník dostať do postele, verejne, že podvodník uskutočnil zázrak. A funguje to! Úplne ho to zničí, okamžite všetko nechá a utečie. Takže takto funguje viera. A čo je zaujímavé, keď som bol naposledy v Izraeli, rozprával som sa v Ramallahu s odborníkmi, ktorí poznajú ľudí z rodín palestínskych samovražedných atentátnikov. Povedali mi, že dokonca aj u týchto ľudí, ktorých vykresľujeme (my západniari) ako skutočne veriacich, že aj u nich je viera omnoho komplexnejšia záležitosť. Po prvé tam fungujú oveľa sekulárnejšie motívy. Je prejav nášho západného rasizmu, ak im prisudzujeme motívy ako „vyhodím sa do vzduchu a potom sa zobudím so slávnymi štyridsiatimi pannami po svojom boku“. Nie, nie, nie, ide skôr o to „obetujem sa pre svoj národ“. A čo je ešte dôležitejšie, je oná zvláštna logika, v rámci ktorej majú sami atentátnici pochybnosti a ich samovražda sa stáva spôsobom potvrdenia ich viery. „Ak sa takto zabijem, utlmím svoje pochybnosti a dokážem, dokonca aj sám sebe, že naozaj verím.“ Takže, aj v tomto prípade je otázka viery oveľa komplexnejšia záležitosť než vyzerá na prvý pohľad. Možno viete o takmer sa opakujúcom motíve mojej práce, že nielen tí ľudia, ktorých vnímame ako fundamentalistov, ale aj my osvietení západniari veríme omnoho viac, ako sa zdá. Zvyčajnou stratégiou je premiestnená viera, o ktorej lacanovská teória hovorí ako o fenoméne „subjekt, ktorý domnele verí“ a v rámci ktorej doslova veríme cez Veľkého Druhého. Je to úžasná téma. Nesúhlasím napríklad so závermi Paula Veyena, ktoré prezentuje v knihe Verili starovekí Gréci vo svoje mýty?, ale nastoľuje úžasnú problematiku – demonštruje, že predstava viery, ktorú dnes máme, táto plne subjektivizovaná viera (toto som ja, myslím to vážne a stojím si za tým) je moderný fenomén. Napríklad starovekí Gréci verili, ale anonymným spôsobom: človek verí, nie ja. Gréci v skutočnosti neverili, že keby vyliezli na vrchol Olympu, stretli by tam Boha alebo Dia. Nie, ich viera je paradoxnejšia záležitosť. Pamätáte sa, ako sme sa pozdravili, keď sme sa prvýkrát stretli? Dajme tomu, že sme si povedali, „Zdravím, ako sa darí? Teší ma, že vás spoznávam“. Takéto pozdravy sú zväčša falošné, v tom zmysle, že keďže sme sa práve zoznámili a ja sa spýtam „Ako sa cítite? Ako sa máte?“ a vy usúdite, že moje otázky boli myslené doslovne, máte plné právo odpovedať „Prepáčte, ale do toho vás nič nie je“. Bolo by však nesprávne tvrdiť, že ide o pokrytectvo. Je to paradox kultúry: nemôžeme to brať vážne a úprimne, ale bolo by holým nezmyslom tvrdiť, že je to pokrytecké. Tento kultúrny paradox úplne neprebrali malé deti. Môj malý syn sa napríklad hrá hru na vnímanie všetkého príliš doslovne. Keď mu poviem „Môžeš mi hodiť tú soľ?“, odpovie „Áno, môžem“, a potom sa na mňa pozrie a vraví, „Nepovedal si mi, aby som hodil tú soľ.“ Existuje istá miera myšlienkových procesov, ktoré nemôžeme označiť inak ako úprimné lži. Keď sa spýtam „Ako sa máš?“, v doslovnom zmysle klamem, ale je to úprimná lož, pretože na metaúrovni je posolstvom navodenie – aby som použil starú hipisácku terminológiu – pozitívnych vibrácii (smiech) alebo niečo také. Takže opäť, viera je oveľa, oveľa komplexnejší jav, než za aký sa všeobecne považuje. Pokračujme vo vašej úvahe o samovražedných atentátnikoch. V oboch knihách, Vitajte v púšti aj Bábka a trpaslík, sa zdá, že ako vhodnejšiu alternatívu k „obsedantnému“, mikroriadenému tzv. mŕtvemu životu podporujete „hysterické“ násilie. Mám na mysli rozdiel, ktorý zdôrazňujete medzi palestínskym samovražedným atentátnikom či americkým vojakom, ktorý vedie vojnu pred počítačovou obrazovkou a yuppiem z New Yorku, ktorý jogguje pri rieke Hudson. Hovoríte, že v momente, keď atentátnik zabije seba aj iných, je viac nažive ako vojak alebo yuppie. Ako by ste sa obhájili pred obvineniami, že propagujete terorizmus a romantizujete revolučné násilie? – Takéto obvinenia by sa dali považovať za podpásové. Verte mi, z osobnej skúsenosti človeka, ktorý pochádza z exsocialistickej krajiny, veľmi dobre poznám mizériu života v postrevolučnej spoločnosti. Dovoľte mi najprv objasniť moju základnú pozíciu. Je to fundamentálny paradox, ktorý vo svojich prácach opakujem znova a znova. Je to v podstate parafráza obratu Jacqua Lacana, keď hovorí proti Dostojevskému, že ak Boh neexistuje, nielenže je všetko dovolené, ale všetko je zakázané. Lacan mal pravdu a takzvaní fundamentalistickí teroristi sú toho jasným dôkazom. U nich je to obrátene: Boh existuje, takže všetko je dovolené. Keď konáš ako nástroj Božej vôle, môžeš zabíjať, znásilňovať a podobne, pretože vďaka týmto mystickým trikom to nie si ty, kto koná, ale Boh, ktorý koná cez teba. Nedávno som bol šokovaný, keď som čítal vyhlásenia zapatistického subkomandanta Marcosa. Ukrytý pod maskou Marcos hovorí: „Som nikto. Táto poetická explózia existuje cezo mňa. Vyvlastnení roľníci v Brazílii, úbohí závislí narkomani a bezdomovci v New Yorku, robotníčky v sweatshopoch v Indonézii, oni všetci hovoria cezo mňa, ale ja som nikto.“ Vidíte, aká ambivalentná je táto pozícia? Vyzerá to úprimne, ale v tomto sebapopieraní sa skrýva extrémna arogancia. Ak všetci títo ľudia hovoria cezo mňa, skrytým záverom je, že ak ma napadnete, som nedotknuteľný, pretože napádate ich všetkých. Čo ma zaujíma, je nasledujúci paradox: ako, konkrétne v našej liberálnej spoločnosti, kde si nikto nedokáže ani len predstaviť transcendentnú príčinu vlastnej smrti, môžeme zaujať hedonistickú, utilitaristickú alebo ešte viac duchovne egoistickú pozíciu – napríklad ako: Cieľom môjho života je uplatniť celý svoj potenciál, naplniť svoje najvnútornejšie túžby, bez ohľadu na to, čo chcete vy. Výsledkom nie je, že môžeme robiť, čo len chceme. Výsledkom je paradoxná situácia: množstvo zákazov a nariadení. Môžete sa tešiť zo svojho života, ale aby to tak mohlo byť, nijaký tuk, nijaké sexuálne obťažovanie, nijaké toto, nijaké tamto. Vari nikdy v ľudskej histórii sme nežili v spoločnosti, v ktorej by boli naše životy na mikroúrovni osobného správania tak silno regulované. K tomuto paradoxu by som rád pripojil ďalší, ktorý ma zaujíma ešte viac: ako sa to prejavuje na všetkých úrovniach, nielen na osobnej. Konkrétne, aká mylná je všeobecná predstava, že žijeme v tolerantnej konzumnej spoločnosti, kde môžete konzumovať do odpadnutia a podobne. Nie, myslím si, že ak je niečo paradigmou našej spoločnosti, je to fenomén kávy bez kofeínu. Môžete konzumovať kávu, ale mala by byť bez kofeínu. Dajte si pivo, ale bez alkoholu. Dajte si dezert, ale bez cukru. Dajte si vec, ktorá je zbavená svojej podstaty. Čo je napríklad bezpečný sex, ak nie iba ďalší názov pre nijaký sex? Takmer súhlasím so známou európskou rasistickou predstavou, keď Afričan na otázku „Prečo nepoužívate viac kondómov, keď máte tak rozšírený AIDS?“ odpovedá, „Je to ako sprcha v pršiplášti.“ Je mi ľúto, ale mám tendenciu s tým súhlasiť (smiech). Podľa tejto logiky funguje dokonca aj vojna. Čo znamená doktrína Colina Powella, ak nie vojnu bez vojny? Bojujte, ale bez strát na vlastnej strane. A mohol by som pokračovať. Symbolickým produktom všetkých týchto javov je čokoládové preháňadlo, preháňadlo vo forme čokolády. Čokoláda sa vnímaná ako hlavná príčina zápchy. Reklama teda prišla s úžasným sloganom: Zápcha pretrváva? Nijaký problém, dajte si ďalšiu porciu čokolády. Nečudo, že medzi takzvanými radikálmi je také silné hnutie za oslobodenie konzumácie marihuany. Marihuana je typom kávy bez kofeínu, ópium bez ópia. Môžete si ho dať, ale nie naplno. Pre mňa je paradoxom, že práve za to, že zasvätíte svoj život plnému užívaniu života a jeho potešení, draho zaplatíte. A teraz vám môžem naozaj odpovedať. Čo ak to znie takmer protofašisticky, oslavou násilia a podobne? Dám vám hroznú odpoveď. „Prečo nie?“ Tento spôsob kladenia otázok je typickou liberálnou pascou. Moji priatelia ľavičiari, tí šialení blázni, ale mám ich rád, zverejnili v These Times moju esej týkajúcu sa Leni Riefenstahlovej, v ktorej divoko napádam typickú liberálnu reakciu proti fašizmu. Nemáte vlastne žiadnu teóriu fašizmu. Tak sa pozriete troška do histórie a nájdete niečo, čo vám povrchne fašizmus pripomína. A vyhlásite, že je to protofašistické. Predtým, ako nakrútila svoje slávne filmy o nacizme, nakrúcala Riefenstahlová takzvané bergfilmy, „horské filmy“ plné hrdinského, extrémneho nebezpečenstva, lezenia po horách a vášnivých ľúbostných príbehov. Každý automaticky predpokladá, že tieto filmy musia byť protonacistické. Prepáčte, ale chlapík, ktorý spolupracoval na scenári pre jej najznámejší raný film Das Blaue Licht (Modré svetlo), Béla Balézs, bol komunista (smiech). A tak majú liberáli odpoveď, ktorá znie (hovorí pološepotom) „Toto len dokazuje, ako bola celá spoločnosť presiaknutá duchom nacizmnu.“ Nie, priam násilne nesúhlasím. Zoberme si najpopulárnejší príklad, ktorý opakovane používa Susan Sontagová vo svojom známom texte o Leni Riefenstahlovej: masové verejné atrakcie, davy, gymnastika, tisíce tiel. Je mi veľmi ľúto, ale je historický fakt, že nacisti prevzali tieto formy od sociálnych demokratov. Pôvodne boli tieto formy ľavičiarske. Liberálny argument by bol, „Óóó, to len dokazuje, ako bol vzduch presiaknutý totalitárstvom. „Som k takejto argumentácii v absolútnej opozícii. Nemali by sme byť proti niečomu len preto, že si to privlastnili tí nesprávni ľudia. Skôr by sme sa mali zamyslieť, ako s tým znovu pracovať. Myslím si, že hranica je tu – vidím ju tu, nachádzame sa v hlbokých kritických vodách – veľmi rafinovaných, medzi… účasťou na oslobodzujúcom násilí a tým, čo je skutočne fašistické, fetišizovanie násilia len pre násilie. Spoľahlivým druhom lakmusového testu je otázka – vždy to platí na mojich priateľov – „Čo si myslíte o filme Klub bitkárov (Fight club)?“. Všetci liberáli hovoria: „Je to protofašistické, násilnícke.“ Bla, bla, bla. Mne sa páčil. Myslím si, že jeho odkaz nie je ani tak v oslobodzujúcom násilí, ale v tom, že oslobodzovanie bolí. To, čo môže falošne pôsobiť ako oslava násilia, je moje vlastné, omnoho tragickejšie uvedomenie. Ak 20. storočie prinieslo nejaké veľké ponaučenie, je to ponaučenie psychoanalýzy. Ponaučenie, že totalitaristická podriadenosť neznamená „zaprieť sa a trpieť“, ale že ponúka druh perverzného prístupu k pôžitku a slasti. Vzdať sa tejto slasti je bolestivé. Oslobodzovanie bolí. To, čo od liberálov neberiem, je predstava „revolúcie bez revolúcie“, že všetko bude lepšie a nikomu nebude ublížené. Je mi to ľúto, ale naozaj to bolí. Kritizovali ste nesprávne rozpoznávanie fašizmu, do ktorého sa ženú liberáli, aby mohli odsúdiť skupinu javov ako fašistickú alebo protofašistickú bez sformulovania alebo rozvinutia presnej definície fašizmu. Myslíte si, že ľavica v USA sa mýli, keď hovorí o fašizme, aby mohla kritizovať Bushovu administratívu? Mýli sa ľavica, keď tvrdí, že Bushova administratíva je zárodkom fašistického režimu alebo že sa vláda USA posúva doprava, smerom k fašizmu? – Je to nesprávne, ale neznamená to, že ľavica je k Bushovi príliš tvrdá. Znamená to, že určitým spôsobom nie je tvrdá dostatočne. V Orgánoch bez tiel som sa v jednej kapitole pokúsil dokázať, že Deleuze je najlepší teoretik Oidipa a kastrácie a je hegelovec. Aby som to vysvetlil, v knihe je aj kapitola o základoch hegelovskej štruktúry, o paradoxoch a slávnych hlúpostiach a prerieknutiach, ktoré vyslovili Dan Quayle a George W. Bush. Porovnávam ich ako dva druhy sebavzťažných negativistických trikov. Nespomínam si, či to bol Bush alebo Quayle, kto povedal, že zajtra bude budúcnosť vyzerať jasnejšie, ale je to úžasné, celkom hegelovské. A názov kapitoly je Hlúpy a hlúpejší ako odkaz na film (smiech). Nemáte tiež pocit, že všetko to kvílenie, všetky výkriky „Fašizmus! Fašizmus!“ sú určitým druhom prijatia impotencie, ktorá signalizuje, že nám chýba skutočná analýza súčasnej situácie? Keď hovorím, že agenda Bushovej administratívy nie je fašistická, netvrdím, že nie je až taká zlá. Hovorím, že skrátka ide o iné štruktúry nadvlády. Nemám rád, keď ľavičiari hovoria, že sa vraciame k fašizmu. Moja odpoveď je: „Neviete o čom hovoríte! Nemáte nijaký pojmový aparát.“ Jednoducho sa utiekajú k starému pojmu fašizmus, čo je katastrofálne. Obdivujem mysliteľov ako Giorgio Agamben a jeho teóriu o homo sacer, čo je omnoho dôkladnejšia analýza. Agambenov základný pohľad je takýto: Dnes existujú dve zjavne protikladné tendencie. Na jednej strane je takzvaná biopolitika, teda tvrdenie, že naše životy sú stále viac a viac kontrolované pomocou štátnych mechanizmov, čo sú všetky tie teórie, ktoré vytvoril Foucault a neskôr Agamben. Na druhej strane je to, čo pravica nazýva liberálnym – je to extrémny narcisizmus, táto „kultúra sťažností“ alebo „kultúra viktimizácie“. Viete, keď urobím čokoľvek – napríklad sa na vás pozriem (buchne rukou do stola a smeje sa), ha, ha , ha, už je to znásilnenie! – je to interpretované ako útlak. Mimochodom, tvrdím, že jediný spôsob ako reagovať na prehnanú politickú korektnosť, je propagovanie vulgárnych vtipov. Vulgárne vtipy sú dvojznačné. Samozrejme, veľmi dobre si uvedomujem, že môžu byť rasistické, sexistické a podobne. Ale neznášam termín „Afroameričan“. Dávam prednosť slovu čierny. A oni tiež. Myslím, že „Afroameričan“ je najhorším príkladom zdanlivej politickej korektnosti. Najlepší príklad som zaznamenal v Minneapolise, v jednom z hlavných miest politickej korektnosti (chichotanie). V televízii som sledoval diskusiu, do ktorej boli zapojení pôvodní Američania, ktorí sami seba nazývali Indiánmi. Zúčastnený biely liberál hovoril: „Nie, nie, nie. Nepoužívajte tento kolonialistický termín. Vy ste pôvodní Američania.“ A na konci jeden z týchto úbohých Indiánov vybuchol. Povedal: „Prepáčte, ale ja tento termín nenávidím! Dajte mi, prosím, aspoň právo nazývať sa, ako ja chcem. Pôvodný Američan znamená, že zo mňa robíte časť prírody! Redukujete ma! Aký je protiklad k prírode? Kultúra! Vy Európania ste kultúra a potom tu máte kone a nás, pôvodných Američanov spolu s líškami alebo niečím podobným.“ Kedykoľvek sa v podobnej situácii stretnem s niekým čiernym, hneď sa snažím prelomiť tieto rasistické bariéry. A podľa čoho zistím, že sme bariéru skutočne prelomili? Áno, na určitej úrovni je to politicky korektné, ale je úplne jasné, že keď túto hru predstierate, používate výhradne politicky korektné termíny a och, tento falošný záujem – „óóó, aké zaujímavé, vaša kultúra, aké bohatstvo“ a bla, bla, bla, vráti sa vám to späť. Čierni sa mi priznávajú, že týmto druhom bieleho liberalizmu tajne opovrhujú. V čom je teda trik? V humore. Je to druh dialektického dvojitého obratu. A vtedy vás naozaj príjmu. Takto sa môžete vrátiť k najhoršiemu východiskovému bodu; rasistickým vtipom a podobne. Potom už tie vtipy nepôsobia ako rasistické, ale ako druh obscénnej solidarity. Pridám mimoriadne vulgárny príklad. Stretol som veľkého čierneho chlapíka, a keď sme sa spriatelili, šiel som na to nasledovne: Je pravda, že máš, vieš (robí gesto, ktoré znamená obrovský penis)? a (toto je rasistický mýtus, ktorý som počul v Európe) Je pravda, že vy čierni môžete ovládať svoje svaly tak, že keď kráčate s polovičnou erekciou a priletí mucha, môžete po nej BUM! (tleskne) plesnúť svojim penisom? Stali sa z nás skutočne nesmierne blízki priatelia! Teraz som si vedomý, aké nebezpečné sú tieto vody, keď to urobíte v zlom kontexte alebo zlým spôsobom. Som si veľmi dobre vedomý, že je to rasizmus. Na takzvanej tolerancii ma znepokojuje otázka, čo vznikne, keď ju vnímate ako protiklad obťažovania. Získate toleranciu, ktorá účinne pôsobí ako svoj vlastný opak. Tolerancia znamená, že sa musíme navzájom tolerovať, čo prakticky znamená, že sa nemôžeme navzájom obťažovať, čo znamená, že vás budem tolerovať pod podmienkou, že sa ku mne príliš nepriblížite (chichot). Pretože strach, ktorý často stojí za obťažovaním, je strach z blízkosti. Nepribližujte sa ku mne emocionálne ani fyzicky. Znova tu máme rovnakú logiku čokoládového preháňadla: iný áno, ale nie príliš blízko, zbavený vlastnej podstaty. Nemyslím si, že tieto dve úrovne sú protikladné. Na jednej strane vás chce štát kontrolovať pomocou biopolitiky a na druhej strane umožňuje takýto extrémny narcisizmus. Myslím, že sú to dve strany tej istej mince. Pre obe platí rovnaká logika čistých – ako by som to povedal – biopolitických úrovní, čistého života, slastí, senzitivity… Jednoducho sa vrátiť späť k starej pozícii „óóó, vraciame sa k fašizmu, atď.“ nie je vhodné. A kým opovrhujeme takzvanými fundamentalistami, nemali by sme jednoducho prijať tento liberálny protiklad medzi nami, dobrými liberálnymi chlapíkmi a nimi, zlými fundamentalistami. Prvý protiargument, na ktorý som si spomenul, je: „Počkajte chvíľu, sú to naozaj fundamentalisti?“ Urážkou fundamentalizmu je nazývať ľudí ako Jim Bakker alebo Jimmy Swaggart fundamentalistami (chichotanie). Raz som sa rozprával so svojím priateľom, jedným z posledných marxistických dinosaurov, Fredom Jamesonom, ktorý mi povedal: „Skutočnými fundamentalistami sú napríklad armádni teológovia, ktorí boli proti vojne vo Vietname.“ V Izraeli je to rovnaké. Ako mi hovoria všetci moji židovskí priatelia, nie je to tak, že v Jeruzaleme nájdeme hlúpych fanatických rabínov v protiklade k tolerantnému Tel Avivu. Tel Aviv je horší, viete, je etnicky vyčistený! Nežijú v ňom takmer nijakí Palestínčania. A tak sú najradikálnejšími predstaviteľmi dialógu s Palestínčanmi niektorí ortodoxní židovskí teológovia. Som stále viac presvedčený, že musíme problematizovať spôsob, akým nám masmédiá predstavujú veľkú opozíciu: oslobodzujúca, multikulturalistická tolerancia proti akémusi šialenému fundamentalizmu. Aby som sa vyjadril presne, viem, že tu je nebezpečenstvo starého pokušenia byť fascinovaný – starými záležitosťami Georgesa Sorela – oslobodzujúcou stránkou násilia. Preložil a upravil Peter Vittek