Aký je liek na svetovú hospodársku krízu podľa našej pravicovej opozície? Nízke dane, nízke odvody, oslabenie postavenia zamestnancov, zrušenie sociálnych práv. Inými slovami, receptom pravice je návrat o stopäťdesiat rokov dozadu, do čias manchesterského kapitalizmu. Kríza sa pre pravicovú opozíciu stala ďalšou zámienkou na šírenie jej neoliberálnych konštrukcií a absolútne zničenie sociálneho štátu na Slovensku. A čo je horšie, s touto víziou chcú ísť aj do Európskeho parlamentu, kde hodlajú bojovať proti zamestnancom a proti konceptu sociálnej Európy. Takúto politiku považujem za prejav ideologického dogmatizmu a asociálneho extrémizmu. Pravicová opozícia očividne zabudla, že na Slovensku nežijú výlučne veľkopodnikatelia a investori, ale aj státisíce zamestnaných ľudí, ktorým by ich politika priniesla len chudobu a sociálnu neistotu.
Opozícia ide proti základným sociálnym právam. Páni Dzurinda, Mikloš či Kukan by si mali konečne uvedomiť, že medzi nami žijú ľudia, ktorí možno v živote nemali toľko šťastia a musia sa ním dennodenne pretĺkať, prežívať zo dňa na deň, žiť v nedostatku a bez istôt, platiť účty a faktúry, starať sa o deti, a to všetko len vďaka zúfalej snahe udržať si prácu, nech by bola akákoľvek. Sú to ľudia, ktorí sú často vydaní napospas svojmu zamestnávateľovi a nemajú reálnu šancu brániť sa. Sú to ľudia, ktorí si so zamestnávateľom nemôžu sadnúť ako rovnocenní partneri a slobodne si vyjednať podmienky svojej práce. Sú to ľudia, ktorým zamestnávateľ bežne povie: „Keď sa ti nepáči, môžeš ísť!“ Ale povedzme si úprimne, kam má takýto človek ísť? Kam má ísť človek, ktorý nemá dostatočné vzdelanie či kvalifikáciu, aby si do dvoch troch týždňov našiel dobre platenú alternatívnu prácu? Človek, ktorý živí svoju rodinu a deti a nemôže si za žiadnych okolností dovoliť výpadok príjmu. Človek, ktorý spláca hypotéku, účty, nájomné a základné životné potreby a jednoducho sa nemôže postaviť na hlavu a bojovať so svojím zamestnávateľom za lepšie pracovné podmienky. Hrozba straty zamestnania visí nad takýmto človekom ako Damoklov meč a jeho možnosti vyjednávať sú preto výrazne obmedzené. Čo má takýto človek podľa Mikuláša Dzurindu robiť? Formálna sloboda, na ktorú sa veľkodušne odvolávajú naši neoliberáli, je bežnému človeku v ťažkých životných situáciách celkom nanič. V prvom rade je absolútne zraniteľný a bezmocný. Bežný pracujúci občan, o ktorom hovorím, jednoducho potrebuje pomoc zo strany spoločnosti a štátu, aby nebol na trhu práce slabý a bezbranný – a aby ho jeho zamestnávateľ nemohol zneužívať. A ja som presvedčený, že sa nájde dosť takých zamestnávateľov, ktorí svoju nerovnú mocenskú pozíciu zneužívajú a svojich zamestnancov vystavujú podmienkam, ktoré nemajú nič spoločné so sociálnymi právami, ku ktorých rešpektovaniu sa zaviazali vyspelé európske demokracie 21. storočia.
Neoliberálny experiment zlyhal na celom svete
Nezakrývajme si oči pred faktom, že zamestnávatelia tu nie sú na to, aby vehementne súcitili so svojimi zamestnancami a proaktívne im v mene akéhosi vyššieho princípu vytvárali nejaké fantastické pracovné podmienky. Netvrdím, že podnikatelia takí byť nemôžu. Ale zo samotnej definície podnikateľa nejde o žiadnych dobrodincov, ktorých jediným záujmom je blaho zamestnanca. Podnikateľ je predovšetkým ten, kto maximalizuje zisk. Ak dáte podnikateľovi zákonnú možnosť zamestnať predavačku v jeho obchode na živnosť a zbaviť ju tak zamestnaneckých práv, tak ju jednoducho využije. Nie preto, že by bol zlý a nemorálny, ale skrátka preto, lebo ako podnikateľ zákonite znižuje náklady. Zlý nie je podnikateľ, ktorý takto koná, ale zákon, ktorý mu takéto konanie umožňuje! A presne takéto zákony by v mene krásnych slov o flexibilite práce a zamestnanosti najradšej presadili predstavitelia opozície.
Pravicová opozícia by si želala, aby Zákonník práce jednostranne zvýhodňoval zamestnávateľov, tak ako to bolo za ministrovania Ľudovíta Kaníka. Svetová kríza je pre nich zámienkou na vrátenie Slovenska do surovej trhovej džungle. Pritom Európska únia znamená niečo celkom iné. SMER-SD v súlade s programovým vyhlásením vlády nechce nič viac a nič menej než väčšiu ochranu zamestnanca a dôstojné a bezpečné pracovné prostredie, čo je nielenže celkom prirodzená sociálnodemokratická agenda, ale navyše zabehnutý štandard vyspelých európskych demokracií. Kríza nemôže byť dôvodom ožobračovania ľudí pod taktovkou štátu. Na to by mali páni a dámy z opozície raz a navždy zabudnúť. Ich neoliberálny experiment zlyhal na celom svete. Doviedol nás do krízy, a to by si už mali konečne uvedomiť.
Neistota pre zamestnancov, zisky pre podnikateľov?
V Európe sa dlhodobo vedie diskusia o fenoméne, ktorý sa nazýva prekarita práce. Týmto termínom sa označuje neistota, ktorej sú na trhu práce vystavení jednotliví zamestnanci, pretože liberálne právne normy ich dostatočne nechránia. Pravicoví politici často hovoria o flexibilizácii trhu práce, ale druhú stranu nepovedia: že flexibilita v tomto prípade znamená pre zamestnancov zvyšovanie neistoty, znižovanie sociálnych štandardov a oslabovanie ich pozície. Všetci dobre vieme, že namiesto plnohodnotných štandardných pracovných zmlúv dnes mnohí zamestnávatelia uprednostňujú čiastkové a krátkodobé kontrakty na obmedzený pracovný čas. Zároveň silnie tendencia prechádzať od klasického zamestnaneckého pomeru k oveľa voľnejším vzťahom medzi firmou a formálne samostatnými dodávateľmi a subdodávateľmi jednotlivých úkonov, produktov a služieb, čiže k práci na živnosť. Kaníkov zákonník práce to umožňoval a Dzurindova vláda sa tvárila, akoby išlo o čosi nevinné. Ako je však každému, kto si na seba skúsil aspoň určitý čas zarábať práve takto, jasné a zrejmé: nič nevinné na tom nebolo.
Isteže, pre mnohých zamestnávateľov je to pohodlné a náramne im to vyhovuje. Ale dôsledky pre zamestnancov sú katastrofálne. Problém je totiž v miere istoty a rizika. Zásadný omyl pri používaní naoko krásneho slovka „flexibilizácia“ je ten, že jeho dôsledkom je skutočnosť, že stále väčšia časť trhovej neistoty sa presúva z firiem na zamestnancov. Hovorí sa, že podnikateľ má na trhu práce zvýhodnené postavenie, pretože riskuje. Dnes sú však čoraz častejšie nútení znášať trhové riziko nie podnikatelia, ale paradoxne – zamestnanci. Ak sa obchody nedaria, nie sú to podnikatelia, ale v prvom rade zamestnanci, ktorí v pozícii živnostníkov riskujú, že si s nimi zamestnávateľ môže robiť čo len chce. Môže ich kedykoľvek zo dňa na deň prepustiť, nemá voči nim žiadne sociálne záväzky, neodvádza za nich odvody, neponúka žiadne klasické zamestnanecké výhody.
Pravica je hrozbou pre Európu
Neoliberáli sa často odvolávajú na floskulu, že liberálne normy zvyšujú zamestnanosť. Treba si však uvedomiť, že flexibilizácia práce síce v krajine opticky znižuje mieru nezamestnanosti, ale deje sa to iba za cenu, že stúpa podiel nízko platenej práce a narastá riziko, že zárobok ekonomicky činného človeka sa bude pohybovať na hranici biedy alebo len tesne nad ňou. A to nehovorí len vláda, strana SMER-SD či iní politici – to hovoria nezávislí odborníci. Nemám na mysli samozvaných odborníkov z pravicových občianskych združení, ale renomovaných svetových ekonómov. Napríklad Joseph Stiglitz, bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky a laureát Nobelovej ceny za ekonómiu jednoznačne tvrdí, že liberalizácia trhu práce, a teda znižovanie sociálnych istôt pre zamestnancov síce môže niektoré firmy motivovať k prijatiu niekoľkých pracovníkov navyše, pretože ich stoja menej peňazí, ale ako tvrdí Stiglitz a ako zároveň potvrdzujú štatistiky, počet nových prijatých pracovníkov býva relatívne malý, no útrapy pre všetkých ostatných zamestnancov, spôsobené nižšími mzdami a zhoršenými sociálnymi podmienkami, bývajú alarmujúce. Ak chce teda niekto tvrdiť, že v záujme zvyšovania zamestnanosti máme zbavovať zamestnancov všetkých ich sociálnych práv, asi by sa nemal pohybovať v prostredí vyspelých sociálnych štátov Európskej únie.
So surovým manchesterským kapitalizmom má Európa dostatok skúseností ešte z 19. storočia a všetci dobre vieme, že tento systém viedol iba k chudobe a nestabilite. Práve preto Európa po druhej svetovej vojne nastúpila na cestu sociálneho štátu, ktorý zamestnancom garantuje dôstojné postavenie. Slovenská vláda nerobí nič iné ako to, že dnes vracia zamestnancom tie práva, ktoré im bývalá pravicová vláda zobrala a ktoré sú v Európe úplnou samozrejmosťou. Aby samozrejmosťou aj ostali, do Európskeho parlamentu nemôžu preniknúť neoliberálni extrémisti zo Slovenska, pretože v nebezpečenstve sa ocitne nielen Slovensko, ale aj celá Európska únia.
Ekonomika má slúžiť ľuďom
Domnievam sa, že dnes už žiadny triezvy človek na Slovensku nepochybuje, že vláda Slovenskej republiky plne rešpektuje myšlienku hospodárskeho rastu a ekonomického napredovania. Priniesli sme Slovensku rekordný ekonomický rast, zaviedli sme euro, vytvorili podmienky pre množstvo významných strategických investícií. Čo je však dôležité a na čo bývalá vláda často zabúdala, ekonomika nie je hodnotou samou osebe. Ekonomika je len nástrojom na zabezpečenie dôstojných životných podmienok pre všetky vrstvy spoločnosti. A nemôžeme predsa tomuto „nástroju“ podriadiť celý spoločenský život, osudy jednotlivcov, pracovné podmienky zamestnancov, jedným slovom – sociálne práva obyvateľov Slovenska. Skrátka, v honbe za ekonomickým rastom nemôžeme zabúdať na občana. Ekonomickú prosperitu a sociálne štandardy je možné aj v čase krízy zabezpečiť bez oberanie ľudí o ich práva a istoty.
Svetová kríza neznamená, že podnikať sa dá iba v prostredí vystavujúcom zamestnancov otrockým podmienkam. Som presvedčený, že trh práce môže byť pružný a ekonomika môže napredovať, aj keď sa budú dôsledne chrániť sociálne práva zamestnancov. Súčasná vláda dokázala, že nie je nepriateľom podnikateľskej sféry. Ak však niekto interpretuje legitímny záujem vlády Slovenskej republiky pomáhať tým najzraniteľnejším skupinám slovenskej spoločnosti ako nebezpečenstvo pre slovenskú ekonomiku, potom nepochopil, v čom spočíva zmysel ekonomiky a na čo má ekonomika slúžiť. Ekonomika je pre ľudí a hospodárske napredovanie musí slúžiť všetkým zložkám spoločnosti – či už zamestnávateľom alebo zamestnancom. Som presvedčený, že na tom sa zhodneme či už so zástupcami podnikateľského sektora alebo so zástupcami zamestnancov a prispejeme tak k nastoleniu sociálneho zmieru, ktorý je – ako som presvedčený a ako dokazujú príklady mnohých ekonomicky úspešných európskych krajín – nevyhnutným predpokladom ekonomického rozvoja. A to tak v čase konjunktúry, ako aj krízy. Na tom je postavená politika európskej sociálnej demokracie a práve takúto politiku potrebuje Slovensko aj Európska únia.
Autor je lídrom kandidátky strany SMER-SD vo voľbách do EP
