Ako je všeobecne známe, posledné prózy, ktoré publikoval Vladimír Mináč, vyšli v prvej polovici 60-tych rokov – Nikdy nie si sama (1962), Záznamy (1963) a Výrobca šťastia (1964). Následne sa venoval už len esejistike a kultúrnej publicistike. Za určité prekvapenie možno považovať skutočnosť, že Mináč v r. 1957 pripravil pre vydavateľstvo Slovenský spisovateľ zbierku próz pod „kalinčiakovsky“ pôsobiacim názvom Z nedávnych čias. Kniha však nevyšla, bola vtedajšou cenzúrou zakázaná pre jej ideologicky neprijateľný obsah. Rukopis nevydanej knihy bol nájdený iba nedávno v Slovenskom národnom archíve a v redakčnej úprave Pavla Matejoviča, doplnený o satirickú prózu Koza rohatá a somár, vyšiel pod názvom Zakázané prózy (Literárne informačné centrum 2015). Kniha obsahuje tiež tri štúdie – o úvodnú sa postaral P. Matejovič, tvorca najnovšej publikácie o V. Mináčovi Vladimír Mináč a podoby literárneho diskurzu druhej polovice 20. storočia, autormi dvoch záverečných sú Vladimír Petrík a Milan Hamada.
Pojem „oneskorené“ sme v titulku recenzie použili zámerne, nakoľko v čase, kedy sa V. Mináč lúčil s prózou, vyšli Oneskorené reportáže Ladislava Mňačka (v r. 1963). Ten sa vrátil k 50-tym rokom a perzekúciám tých čias, teda najmä do oblasti vtedajšieho súdnictva. Jeho kniha zohrala určitú pozitívnu úlohu v období, ktoré vyústilo do obrodného procesu r. 1968 a odrážala tiež úmysel autora čiastočne odčiniť svoje neslávne novinárske pôsobenie práve počas monsterprocesov, hoci väčší ohlas vzbudil jeho neskoršie vydaný románový pamflet Ako chutí moc (1968) a následné Mňačkove emigrácie. Pokúsime sa pouvažovať nad tým, ako by zapôsobila Mináčova kniha, keby predsa len vyšla, hoci je tu to slovíčko „keby“. Je nesporne zaujímavé, že Tatarkov Démon súhlasu časopisecky vyšiel v Kultúrnom živote už v r. 1956 (knižne až 1963), teda tesne pred Mináčom a ktovie, či sa vtedajší zodpovední súdruhovia nenaľakali ďalšieho démona…To, čo Tatarka majstrovsky parodizoval, Mináč poväčšine stvárňuje veľmi vážne, veď išlo o veľmi ťaživé až tragické problémy, hoci i v jeho hrdinoch onen démon súhlasu taktiež výrazne pôsobil. Satirický tón si zvolil len v dvoch prózach – Ako ma na recepcii pokúšal diabol a k súboru pridanej próze Koza rohatá a somár. Spoločným menovateľom všetkých zakázaných próz je zobrazenie človeka v súkolí politickej moci, ako to pregnantne formuloval v názve svojej štúdie Vladimír Petrík. Sú tu postavy, v ktorých sa predsa len veľmi naliehavo ozýva svedomie, ako to bolo u presvedčeného komunistu Medzibrodského, budovateľa nových zajtrajškov, hľadiaceho stále len a len vpred, ktorý sa nečakane stretáva so svojím niekdajším priateľom Tonkom, spolubojovníkom zo SNP a spoluväzňom z fašistického koncentráku, pri fáraní trestancov z bane. Je zaujímavé, že táto próza ako jediná bola publikovaná v českom preklade v Literárních novinách v r. 1956, tematicky ju modifikoval aj v próze Namiesto kvetov na hroby v súbore Záznamy. Mináč sa v tejto próze dosť nečakane prozaicky dotkol horúcej témy, ktorá neskôr preslávila A. Solženicyna – témy gulagov. No a v čase normalizácie sa zaradil ku kritikom ruského autora, čo je nesporne paradox taktiež dosť nečakaný…
Ale vráťme sa k zakázaným prózam. V nich stvárňuje najmä človeka, ktorý sa v období „upevňovania základov socializmu“ dostal do mocenského aparátu vtedajšieho režimu. Na rozdiel od Mňačka, ktorý v spomínanom románe zobrazuje funkcionárov na najvyšších stupienkoch (R. Strechaja a P. Davida), Mináč si všíma, ako moc zapôsobí na ľudí v nižších mocenských sférach – na dedinskej či okresnej úrovni. Veľmi dôkladne sa im prizrel najmä v prózach Papuľa II a Nedorozumenie (Štúdia). Svojrázny Vinco Berčák, prezývaný Papuľa, ktorý ako predseda dedinského družstva v ňom vládne železnou rukou a tiež pomocou alkoholu, je konfrontovaný s mladým odvážnym a vzdelaným zootechnikom Lepiešom, ktorého vyhodili z okresu a on ho zo vzdoru zamestná v „svojom“ družstve. Lenže mladík i tu pokračuje v uplatňovaní svojej odvahy a odborného rozhľadu, verejne upozorní na všetky chyby, nedostatky a prechmaty pri vedení družstva, otvorí oči aj iným družstevníkom a dodá im odvahu postaviť sa Vincovi na odpor, čím sa stáva pre Vinca nepohodlným. Obruč strachu, ktorou držal na uzde ostatných, praskla, Vinco sa pred nimi dá na zbabelý útek, pocíti v sebe nesmiernu ťarchu výčitiek svedomia, až sa sám sebe sprotiví a v noci sa pri žene nechlapsky pustí do plaču. Pripomína tak Kukučínovho polepšeného hriešnika z viacerých kratších próz. Obsiahlejším portrétom podobného človeka z ľudu vo vyššom postavení je Valent Ročiak z prózy Nedorozumenie. O tomto „hrdinovi“ Mináč rozpráva v prvej osobe, čím si otvára možnosť zaujatia osobnejšieho stanoviska k životnej dráhe tohto človeka, ktorého osud ho zaujal už od mladších rokov, ešte z čias druhej svetovej vojny a SNP, kedy si Valent svojou odvahou v horách chrániť partizánov pred Nemcami a gardistami, keďže bol vtedy horárom, získal pozornosť a dôveru mocných v nasledujúcich časoch a stal sa bezohľadnou oporou v povojnových či pofebruárových revolučných „čistkách“, zbavovaní sa všetkých, označených za protištátne živly, zradcov, buržoáznych prisluhovačov a nepriateľov ľudu. Vtedy prepadol chuti moci až tak, že: „Chodieval po okrese a ňuchal: vášeň moci potrebuje potravu, nepriateľa.“ – s. 97. Postupne sa však z neho stáva ľudská troska (ľudia o ňom s posmechom hovoria, že „súdruh Ročiak močí“, s podstatou tohto konštatovania sa rozprávač dozvie na nočnej pohuľanke pri čerstvo vypaľovanom domácom alkohole, táto scéna je jednou z najtemnejších v celom súbore), miera spreneverenia sa zákonom slušnosti a zákonom vôbec bola priveľká, utápal ju dennodenne v alkohole, až: „Keď ho opustila moc, opustilo ho všetko; keď nemal moc, nemal nič.“ – s. 118. Končí po prepustení z blázinca ako terč výsmechu malých detí. Je to tragický portrét človeka, ktorý sa neubránil démonom moci a stal sa jej obeťou, hoci svoju úlohu zohrala skutočnosť, že práve takíto ľudia boli vtedy žiadaní a podporovaní pri nastoľovaní „nových poriadkov“.
Téma moci a jej až krutého zneužívania, atmosféra strachu s tým súvisiaca, trpké plody karierizmu posväteného členstvom v strane (Zápisky cynika), slepé uctievanie ideologických fráz (Koza rohatá a somár), to sú zaiste nesmierne silné témy, ktoré by vo svojej dobe znamenali naozaj minimálne niečo ako pichnutie do mraveniska moci či úľu mocných, prípadne až tvrdé kádrové dopady na zodpovedných za vydanie knihy (aj problematiky kádrového profilu ako základného predpokladu pre pôsobenie v akejkoľvek funkcii sa Mináč dotýka, najdôkladnejšie v próze o Valentovi Ročiakovi), no s odstupom, v akom sú tieto prózy vydané, sú viac dokumentom o povahe tých tragicky mútnych čias, hoci im nemožno uprieť ani nespornú umeleckú váhu, keďže Mináč bol vtedy ako prozaik v plnej „forme“, posmelený zrejme tiež tým, čo sa odohralo na XX. zjazde KSSZ. Ale súčasné vydanie je predsa len príliš oneskorené, pretože suma našich vedomostí o podstate tých čias je predsa len iná, ako tomu bolo v dobe panovania tvrdého ideologického – a nielen ideologického – cenzorstva a stalinistického režimu ako takého v našich zemepisných šírkach. V každom prípade sa vydaním Zakázaných próz stáva portrét Vladmíra Mináča ako prozaika úplnejším, ako tomu bolo doteraz.
