O zaujímavom a atraktívnom živote on-line snívali generácie, odchované románmi science-fiction, ktoré sa tešili na magický rok 2000. Vysnívaný svet techniky sa stal realitou.
Dnešný svet umožňuje komunikáciu cez počítač, videotelefóny, objednávanie stravy i ošatenia „do domu“, možnosť usporiadať vedeckú konferenciu „utajene“ len cez hologramy. Nie je problém vlastniť miliónzväzkovú knižnicu na magnetickom médiu, zdraviť sa so svojimi dávno zosnulými predkami pomocou elektronických záznamov z minulosti, cez obrazovku spoznávať morské hlbiny i vzdialený vesmír, vytvárať nové umenie a elektronické fantázie. Spojiť sa s kýmkoľvek i na opačnom konci planéty cez „interkom“ (dnešný mobil) atď., to boli sny čitateľov od Verneho čias až po Asimova. Ale realitou sa stáva aj varovanie autorov science-fiction o spoločenskom a ekonomickom vývoji po roku 2000. Vojny kultúr, úpadok civilizácie do barbarstva, obnova otrokárskeho systému zneužitím práve tých výdobytkov vedy a techniky, ktoré sa dnes zdajú byť tak mierumilovné. To sú len najznámejšie varovania, pričom nemusí ísť len o literatúru typu Séria Nadácie Isaaca Asimova, ale aj o holywoodsku produkciu Hviezdnych vojen. Od technických tém sa postupne zameriavajú na spoločenský vývoj a otázku psychického dopadu obrovských technologických a ekonomických zmien na správanie sa jednotlivca i spoločenských skupín. Tieto diela vôbec nevyznievajú optimisticky.
Život cez internet Skupine on-line žijúcich občanov hrozí podobné odtrhnutie od reálneho života, aké bolo prezentované v diele I. Asimova „Vo vesmíre niekto vraždí“.Vídanie sa naživo medzi členmi spoločnosti bolo rovnakým zločinom a tabu, akými sú dnes sexuálne delikty. „Vídanie sa“ bolo nemorálne a obťažovalo iných členov celosvetovej spoločnosti, ktorá sa stabilizovala na určitý počet jedincov v uzavretej spoločnosti, pričom nemilosrdne likvidovala úchylky typu neplánované rodičovstvo, chudoba ako nemysliteľný prejav nevkusu. Srdečnosť a citovosť boli považované za psychické úchylky hodné izolácie jedinca.
Sporná realita Ešte pred pár rokmi Tofflerovci písali o svete ako o globálnej dedine, v ktorej žijú ľudia harmonickým prepojením medzi bydlom uprostred prírody a aktivitami spojenými s okamžitým a interaktívnym kontaktom po celom svete. Dnes je realitou, že uprostred mohutnej chudoby a devastácie v treťom svete žijú on-line individualisti za ohradenými a uzavretými priestranstvami s elektronickou ochranou proti vniknutiu. „Četujú“ medzi sebou o vysoko filozofických témach, odpútaných od reality. Množia svoje miliónové elektronické bohatstvo klinkutím na „myš“ bez toho, aby ich okolie a spoločnosť z tejto činnosti mali akýkoľvek úžitok. On-line boli však aj srbskí občania sťažujúci sa na ničivosť bombardovania NATO, ale aj kosovskí a čečenskí bojovníci za svoju nezávislosť. Kto má pravdu? On-line život by nemal nahrádzať realitu. Nemôže „za mňa“ pracovať, cítiť a rozhodovať. Toto všetko sa môže odohrať ešte za života generácií, ktoré vyznávali odlišnú filozofiu a vieru v človeka. Tak, ako ľudí v 20. storočí znepokojoval vynález atómovej bomby, dnes nás znepokojuje „život vo virtuálnej realite“.
Dych budúcnosti Európske prímorské krajiny, ako Anglicko, Holandsko, Španielsko, Francúzsko, prekvitali v minulých storočiach práve preto, lebo našli technológiu, ktorá im umožňovala celosvetovo obchodovať, pôsobiť a dopravovať sa všade tam, kde cez námorné loďstvo bolo možné „rozvíjať európsku civilizáciu“. Popri tom je ich história históriou kolonializmu a devastácie miestnych kultúr (južná a severná Amerika, India, Afrika). Američania rozvinuli svoju dominantnosť vďaka prevahe vzdušných technológií. Aj ich históriou sa však tiahnu tragické aktivity – Hirošima a Nagasaki, vietnamská vojna, napalm a zamorenie Indočíny. Nezabúdajme na ich bojové aktivity v Iraku, či útoky NATO v Juhoslávii. Vedecko-technický rozvoj a trhová ekonomika priniesla ďalšiu technologickú zmenu. Dnes stojíme na prahu šance, že celý svet by mohol prekvitať vďaka informačným technológiám – zvládneme to?
Autor (1955) je publicista
