Ofenzíva v Gaze

Izraelská vláda premiéra Ehuda Olmerta využila únos vojaka Gilada Šalita, aby obnovila oslabenú mocenskú prevahu nad palestínskymi militantnými frakciami, zlomila zvolenú vládu Hamasu a nastolila jednostranné územné riešenie Západného brehu. Keď sa však prach usadí, po izraelskej ofenzíve pravdepodobne ostane v Palestíne ešte viac skazy a smrti a izraelská vláda bude čeliť rovnakej strategickej slepej uličke. Preto namiesto útokov na svojich susedov musia Izraelčania prelomiť cyklus provokácií a pomsty a začať zmysluplné rokovania s cieľom ukončiť okupáciu. Olmertova vláda založila svoju kampaň proti palestínskej civilnej infraštruktúre na troch klamných predpokladoch: že Izrael neinicioval násilie, ale reaguje, aby ochránil svojich občanov – v tomto prípade zajatého vojaka, že takáto odpoveď je primeraná a jej cieľom nie je poškodiť širšiu verejnosť, a že nerokuje s tými, ktorých považuje za teroristov. Izraelská ofenzíva nezačala pred pár dňami. Tri mesiace stará izraelská vláda je zodpovedná za smrť viac ako osemdesiatich Palestínčanov, medzi nimi aj detí. Hamas udržiaval posledných šestnásť mesiacov jednostranné prímerie, no pokračujúce izraelské útoky urobili z palestínskej pomsty len otázku času. (Palestínske frakcie, ktoré nekontroluje Hamas, strieľali počas tohto obdobia cez hranicu podomácky vyrobenými raketami – no aj tieto frakcie tvrdili, že útoky boli odpoveďou na izraelské provokácie.) Kruh násilia Od začiatku intifády v septembri 2000 opakované izraelské bombardovanie a cielené zabíjanie vybraných Palestínčanov násilie len prehĺbilo a spôsobilo aj smrť na strane Izraela. Podľa amerického akademika Stevea Niva, ktorý dokumentuje priebeh intifády, mnohé palestínske samovražedné útoky od 2001 boli odpoveďou na izraelské atentáty, z ktorých sa mnohé objavili presne v čase, keď Palestínčania ponúkali pokoj zbraní alebo o ňom premýšľali. Tri príklady: 31. júla 2001 Izrael zabil dvoch vedúcich militantov Hamasu v Nábuluse, čím ukončil takmer dvojmesačné prímerie vyhlásené Hamasom. Výsledkom bol hrozný samovražedný útok Hamasu na pizzériu v Jeruzaleme 9. augusta. 22. júla 2002 izraelský vzdušný útok na obytný blok plný ľudí zabil v meste Gaza jedného z vrchných lídrov Hamasu Salaha Šehada. Okrem neho aj štrnástich civilistov, z toho deväť detí. Stalo sa to pár hodín pred vyhlásením prímeria. Nasledoval samovražedný bombový útok 4. augusta. 10. júna 2003 sa Izrael pokúsil o zavraždenie vrchného politického lídra Hamasu v Gaze Abdel-Aziz al-Rantisiho. Útok ho poranil a zabil štyroch Palestínčanov. Odpoveďou bol bombový útok na autobus v Jeruzaleme, ktorý zabil šestnásť Izraelčanov. Hoci žiadna izraelská provokácia nemôže ospravedlniť samovražedné útoky, tieto príklady ilustrujú, ako odstrašujúci efekt vojenskej prevahy stratil efektívnosť a prečo je zdrojom terorizmu predovšetkým agresia a okupácia. V tomto kontexte sa palestínski civilisti postihnutí izraelskými útokmi necítia ako „vedľajšie straty“, ale ako obete štátneho terorizmu. „Primeraná sila“ Pokiaľ ide o skutočnú povahu tejto pomsty, len ťažko možno považovať izraelské ničenie civilnej infraštruktúry pre 1,3 milióna Palestínčanov za „odôvodnené“. Izraelská armáda začala svoju poslednú ofenzívu v Pásme Gazy bombardovaním mostov, ciest a elektrických zariadení a zatknutím takmer tretiny členov parlamentu a ministrov Hamasu, ktorí sa nachádzali na Západnom brehu. Podľa izraelskej tlače sú títo zvolení palestínski verejní predstavitelia držaní ako výmenný artikel na budúce vyjednávania. Cieľom izraelskej ofenzívy je trestať, prevalcovať a zastrašovať neprimeranou silou, bez ohľadu na utrpenie civilného obyvateľstva. Ničenie zariadení základných služieb pre Palestínčanov nie je len neprimerané – je to kolektívne potrestanie civilného obyvateľstva, čo zakazuje Štvrtá Ženevská konvencia. Asymetria medzi izraelskou a palestínskou vojenskou mocou by nemala byť prenášaná na asymetriu medzi izraelským a palestínskym životom. Palestínčania zajali jedného izraelského vojaka, Izraelčania však držia viac ako deväťtisíc palestínskych väzňov, z toho asi deväťsto na základe „administratívneho zadržania“, teda bez súdu. Niektorých z nich zadržiavajú viac ako tri roky. Tí, ktorí v medzinárodnom spoločenstve žiadajú prepustenie izraelského vojaka, by mali mať odpoveď minimálne aj na osud palestínskych žien a detí v izraelských väzeniach. Neefektívnosť násila Izraelská vláda, rovnako ako ktorákoľvek iná, má právo ba dokonca povinnosť chrániť svojich občanov. Nie však vysokou cenou platenou Palestínčanmi, ktorých vlády kredit závisí aj od schopnosti ochrániť vlastných občanov. Použitie vojenskej sily na zastrašenie civilného obyvateľstva sledujúca politické ciele – v tomto prípade vyvinutie tlaku na Palestínsku samosprávu, prípadne podkopanie vlády Hamasu – je priamo definíciou štátneho terorizmu. Počas tridsiatich deviatich rokov okupácie viedli izraelské pokusy o zastrašenie Palestínčanov k ich radikalizácii. Nie je načase, aby Izrael zmenil kurz? Koniec koncov, na maličkom území, kde je najdlhšia vzdialenosť oddeľujúca Izraelčanov a Palestíncov deväť kilometrov, nebude Izrael nikdy bezpečný, kým žijú v nebezpečenstve Palestínčania. Práve preto odpoveď Izraela na palestínske útoky hrozby voči samotnému izraelu vo všeobecnosti zvýšila, nie znížila. Zatiaľ čo v rokoch 1978 – 1987 bolo pri palestínskych útokoch zabitých 82 Izraelčanov, v ďalšom desaťročí to vyskočilo na 400. Za menej ako dvoch rokov druhej intifády (29. september 2000 – 29. máj 2002) bolo zabitých 450 Izraelčanov a 1 250 Palestínčanov. Na oboch stranách to bolo väčšinou civilné obyvateľstvo. A nakoniec, pokiaľ ide o odmietanie rokovania s „teroristami“, predchádzajúce kontakty Izraela s libanonským Hizballáhom hovoria o niečom inom. Izraelské bombardovanie elektrární v Bejrúte a operácia „Ovocie hnevu“ z roku 1996, ktorá viedla k masakre v Oane, nedokázali – rovnako ako ani iné operácie – zastaviť libanonský odpor. Izrael to nakoniec prinútilo rokovať prostredníctvom tretej strany s tými, ktorých nazýval „moslimskými teroristami“, a prepustiť stovky Libanončanov a palestínskych väzňov výmenou za pozostatky mŕtvych izraelských vojakov. Potreba rokovať Prebiehajúca sága opäť demonštrovala absurditu unilateralizmu ako životaschopného a bezpečného riešenia. Napriek tomu Olmertova vláda využíva únos vojaka na podkopanie historickej dohody, ktorú dosiahol Hamas s palestínskym prezidentom Mahmúdom Abbásom zo strany Fatah. Tá hovorí o jednote vlády a de facto o uznaní štátu Izrael Hamasom, ako aj rokovaniach s izraelskou vládou považovanou za smrteľného nepriateľa. Či sa nám to páči alebo nie, Hamas, rovnako ako Hizballáh, je predovšetkým vedľajším produktom utláčajúcej okupácie. A nie naopak. Preto je mimoriadne dôležité zdržať sa používania neprimeranej sily a sústrediť všetko úsilie na rokovania o ukončení okupácie. Inak Izrael iba zvýši popularitu Hamasu a zatlačí ho späť do poloilegality a k vojne. Článok bol uverejnený v týždenníku The Nation www.thenation.com