To, čo stojí za krásou a ladnosťou pohybu baletného predstavenia pozná každý tanečník už od útleho detstva. Musí vynaložiť veľkú námahu, množstvo potu a sĺz, kým získa aspoň postavu jednej z labutí v známom predstavení Labutie jazero. Pritom býva nepísaným pravidlom, že dokáže upútať divákov nielen svojím plynulým pohybom, ale aj precítenou hrou a srdcom na dlani. Nora Gallovičová, v súčasnosti už nie aktívna sólová primabalerína SND, sa dostala do pamäti divákov práve touto postavou. Dnes je kamenné divadlo opäť jej druhým domovom. Dennodenne trávi hodiny driny s tanečníkmi v baletnej sále. V aktuálne uvádzanom predstavení Bajadéra spolupracuje s hlavným baletným majstrom Rafaelom Avnikjanom a jeho manželkou Karin Alaverdijan ako baletný majster. Z javiska však úplne neodišla. Svoje postavy síce považuje za relax od náročnej práce, ale ako druhé ja Márie Callasovej a tanečnica v Rossiniho Popoluške je opäť pojmom noblesnosti.
Po dlhšom čase ste sa vrátili do SND. Bol to divadelný duch, ktorý vás priviedol späť do divadelných radov? – Keď človek strávi štrnásť rokov od rána do večera na tomto mieste, divadlo mu prirastie k srdcu. Je to vášeň a ak v nej raz niekto pracuje, ťažko sa jej vzdáva. Tancovala som ako sólistka až do obdobia, kedy som prešla do Bratislavského divadla tanca (BDT). To však bolo, ako je známe, z finančných dôvodov zrušené. Po ťažkom životnom období sa mi neskôr podarilo urobiť skúšku na doktorandské štúdium. Momentálne študujem a pedagogicky pôsobím na Katedre tanečnej tvorby na VŠMU. V mojej domovskej oblasti je na Slovensku problém uplatniť sa v širšom spektre. Človek má obmedzené možnosti. Samozrejme, mohla som vyučovať na Tanečnom konzervatóriu, ale mňa veľmi ťahalo naspäť do divadla. Prežila som tu dosť veľa rokov. Myslím si, že skôr inklinujem k divadlu, k profesionálom, ako ku školskej pedagogike. Pokúšala som sa z týchto dôvodov dostať naspäť do divadla a podarilo sa. Som veľmi rada.
Sólovej kariéry ste sa vzdali veľmi skoro. Z akého dôvodu? – Nechcem sa v médiách vracať k tejto téme. Je to uzatvorené obdobie. Bolo to moje slobodné rozhodnutie, ku ktorému ma nikto nedonútil. V živote každého nastávajú určité zmeny. Sú isté obdobia, ktoré kulminujú. Človek v časových obdobiach bilancuje, prehodnocuje, čo sa v jeho živote udialo a kam by mal smerovať ďalej. Vtedy prišla ponuka z novovzniknutého BDT a v situácii, ktorú som vtedy prežívala, som túto ponuku prijala. Bola to v prvom rade možnosť vyskúšať si niečo nové, aj keď išlo, samozrejme, o obrovský risk. Keď sa však spätne, pozerám na toto obdobie, môžem povedať, že som sa veľa naučila.
Vrátili ste sa však na dosky SND ešte pred vašim prijatím do divadla. Jozef Bednárik vám zveril postavu zvýrazňujúcu životné pocity opernej divy Márie Callasovej v predstavení Majstrovská lekcia Márie Callasovej. Stvárňujete jej alter ego a pohybom uvoľňujete myšlienky diváka v spletitom a náročnom živote tejto osobnosti. – Režisér Bednárik ma pozná už takmer dvadsať rokov. Často ma obsadil do televíznych inscenácií, alebo kedykoľvek, keď potreboval tanečníkov. Aby som to však upresnila, tento návrat k postavám je skôr môj koníček. Keďže som dosť skoro prestala tancovať, javisko mi ako každému tanečníkovi chýba. Čo sa týka postavy tanečnice v predstavení Majstrovská lekcia Márie Callasovej, bola som veľmi rada, že si na mňa Jozef Bednárik spomenul. Aj keď môj priestor v predstavení nie je veľký, bola som rada, že som sa na tých skúškach mohla zúčastniť. Mala som možnosť sledovať obrovskú osobnosť slovenského herectva Milku Vášáryovú, od ktorej som sa veľa naučila. Či už z prístupu k pripomienkam režiséra alebo spôsob, akým pani Vášáryová vytvára rolu Márie Callasovej.
Nedávno, ale to už ste boli v divadle zamestnaná, vám Jozef Bednárik opäť zveril úlohu v Rossiniho Popoluške. – Popolušku mám tiež rada, ale vnímam ju skôr ako relax.
Okrem mnohej inej práce sa venujete baletnému majstrovstvu – repetítorstvu. K vašim predstaveniam patrí aj inscenácia L. A. Minkusa Bajadéra, na ktorom sa takýmto spôsobom podieľate. – Riaditeľ baletu SND Emil Bartko s hlavným baletným majstrom Rafaelom Avnikjanom ma oslovili, či by som v novej inscenácii nerobila baletného majstra. Musím však pripomenúť, že celé ťažisko práce je na pánovi Avnikjanovi a na jeho manželke Karin Alaverdijan. Ťažisko mojej práce spočíva najmä v skúšaní s dámskou časťou súboru a v doťahovaní detailov. Asi z tohto bude pozostávať repetítorstvo predstavenia.
Pokračujete, ako sme už spomínali, v študijnej činnosti. V akom ste štádiu? – Na VŠMU v Bratislave pokračujem v externej forme doktorandského štúdia. Zvolila som si pre mňa veľmi zaujímavú tému. Je ňou spojenie jogy, relaxačného tréningu a ich využitie pre tanečníkov klasického tanca. Zaoberám sa tým, ako môže joga pomôcť napríklad tanečníkom v strednom veku, ako sa majú rozcvičovať a podobne. Keď sa mi podarí dokončiť túto prácu, a niekto si ju prečíta, verím, že mu to môže pomôcť v praxi a rozšíri si obzor.
Zrejme ste mali aj vnútorné pohnútky k tejto téme, vychádzali ste z vlastnej skúsenosti. – Musím sa priznať, že som prekonala veľa úrazov. Mala som rôzne vyvrtnutia, dvakrát zlomený členok a operovaný meniskus. Je to podmienené tým, že klasický tanec je jednostranná záťaž. Používa sa vytočenie kĺbov a dolných končatín o stoosemdesiat stupňov. Všetky oporné časti tela veľmi trpia a práve toto spojenie s jogou by mohlo byť zaujímavé. Joga využíva paralelné polohy, tým pádom je to iný spôsob práce so svalmi a s celým pohybovým aparátom.
Život vám doprial poznať jeho hodnotu a potrebu efektívne ho naplniť. – Myslím si, že k nemu treba pristupovať v prvom rade s pokorou a skromnosťou. Život je obrovský dar a mali by sme ho vedieť využiť. Niekedy sa to človeku darí viac, inokedy menej. Ak pristupujeme k profesii a k samotnej existencii pokorne, skromne a s určitou dávkou tolerancie, zájdeme oveľa ďalej. Toto je veľmi dôležité.
