Odpor v rytme samby

Hoci do slovenských luhov a hájov táto zvesť ešte nedoľahla, z globálneho hľadiska je zrejmé, že zlatý vek neoliberalizmu sa skončil. Nikde to nie je jasnejšie ako v jednom z hlavných laboratórií neoliberálnych experimentov – totiž v Latinskej Amerike. V Argentíne, ktorú dogmatické sledovanie receptov MMF doviedlo do hlbokej hospodárskej a politickej krízy, pokračuje pohyb širokých vrstiev obyvateľstva experimentujúcich s novými formami demokracie. Nedávne zakolísanie v susednom Uruguaji vyvolalo u vládnucich elít takmer paniku, že krajina bude nasledovať argentínsky príklad. Chávezovu „bolívarskú revolúciu“ vo Venezuele nezastavil ani nedávny pokus o puč. A vývoj smerom k hľadaniu alternatív voči neoliberálnej politike by mohol dostať nový, nesmierne mocný impulz októbrovými prezidentskými voľbami v Brazílii. V prieskumoch totiž zatiaľ vysoko vedie kandidát Robotníckej strany (Partido dos Trabalhadores) Luis Inacio da Silva, v krajine známy familiárne pod prezývkou Lula. Robotnícka strana nie je tradičnou sociálnodemokratickou či komunistickou organizáciou. Vznikla začiatkom osemdesiatych rokov spoločným úsilím aktivistov nezávislých odborov, mestských i vidieckych sociálnych hnutí, bývalých partizánov, marxistických intelektuálov a kresťanov blízkych teológii oslobodenia. Strana je dodnes na sociálne hnutia, z ktorých vzišla, úzko naviazaná – za povšimnutie stojí najmä Hnutie bezzemkov (MST), ktoré zaberá neobrábanú pôdu veľkých latifundií. V oblastiach, kde PT vládne, zaviedla originálne a inšpirujúce riešenia, ku ktorým patrí najmä „otvorený rozpočet“. Vlajkovou loďou tejto politiky je Porto Allegre (nie je náhoda, že práve v tomto meste sa pod heslom Iný svet je možný konajú antikapitalistické Svetové sociálne fóra). Znamená to jednoducho, že priority a tvorba miestneho rozpočtu sú otvorené účasti občanov, ktorých sa priamo dotýkajú. Pomocou širokej siete zhromaždení, tvorených podľa miestneho a sociálneho rozdelenia, získali miestni obyvatelia po prvýkrát možnosť nielen voliť si vlastných zástupcov, ale zasahovať aj do otázok praktickej politiky. Kovácky odborár Lula patril medzi hlavných zakladateľov PT a za prezidenta kandiduje už po štvrtý raz. Ak by zvíťazil, zaviazal sa v celej krajine zaviesť „participačné riadenie štátu“, ktorý by podobné princípy účasti občianskej spoločnosti na vláde zakotvilo v celej krajine, a „strategické riadenie“ smerujúce priamo proti neoliberálnemu programu minimálneho štátu. Na druhej strane sa objavujú aj varovné známky, že ako prezident by Lula mohol byť nútený korigovať svoju radikálnu politiku, napriek tomu, že by mal nielen mandát voličov ako jednotlivcov, ale aj širokú podporu sociálnych hnutí. A to ešte nie je isté, že do prezidentského kresla skutočne zasadne – vyššie vrstvy určite urobia všetko preto, aby mu v tom zabránili. Ak by však dvadsaťročné úsilie PT bolo korunované úspechom, bol by to nesmierne dôležitý príklad pre ľavicu na celom svete a výrazný úder proti síce už oslabenej, no stále dominantnej svetovej ideológii.