Skúsenosť ukazuje, že boj proti Benešovým dekrétom je najmä produktom nacionalistickej demagógie a že ide iba o prvý krok na ceste za ďalšími cieľmi vrátane revízie výsledkov druhej svetovej vojny. Niektorí sa podujali nahlodať tieto dekréty zvnútra. Najúčinnejšie je pritom brnkať na citovú strunu. Isté kruhy, ktorým záleží na ich zrušení, sa netaja, že im ide aj o územné nároky. Slováci priniesli v boji proti fašizmu veľké obete. Bojovali v SNP, na západnom i východnom fronte, v leteckých bojoch o Britániu, vo Varšavskom povstaní, v Titovej armáde. Právom patria k víťazným národom druhej svetovej vojny. Napriek tomu sa určité kruhy usilujú postaviť náš národ takmer do úlohy vojnového, či povojnového zločinca. Dohoda o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom z roku 1946 vyplývala z potreby usporiadať povojnové pomery v Európe a bola riadne podpísanou medzinárodnou zmluvou. Okrem toho sa ČSR ako víťazný štát zúčastnila na príprave mierovej zmluvy s Maďarskom, ktorá bola aj predmetom Parížskej konferencie z roku 1946. Spomienky na ňu napísal diplomat Dalibor M. Krno, ktoré vyšli v dvoch vydaniach – roku 1947 a 1996. Krno bol členom čs. delegácie, ktorá žiadala doplniť text o zrušení Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 „so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú“. Arbitráž bola dielom nemeckých, talianskych a maďarských fašistov, ktoré otváralo dvere pliage druhej svetovej vojny. Arbitráž a následná okupácia južného Slovenska mala ťažké hospodárske dôsledky: Slovensko stratilo 10 565 kilometrov štvorcových územia s 852 332 obyvateľmi, z toho 290 107 slovenskej národnosti. Slovákov na okupovanom území vystavovali sústavnému fyzickému a psychickému teroru. Stačí spomenúť Vianoce 1938 v Šuranoch, keď horthyovskí žandári strieľali do ľudí iba za to, že zaspievali pieseň Hej Slováci. Na Parížskej mierovej konferencii na maďarské námietky proti výmene obyvateľstva Dr. Vladimír Clementis odpovedal takto: „Prečo nemá byť vyriešený tento menšinový problém? Preto, aby v budúcnosti mohol byť vznesený nárok na teritoriálnu revíziu voči ČSR.“ Výmena obyvateľstva zachránila mnohých dolnozemských Slovákov pred odnárodnením. Dnes pochádzajú z ich radov viaceré osobnosti, známe v odbornom a vedeckom svete. Výmena obyvateľstva sa neuskutočnila dôsledne. Pretrhla ju éra „proletárskeho internacionalizmu“ po februári 1948. Vtedy sa začala tichá perzekúcia Slovákov na južnom Slovensku, procesy s nevinnými ľuďmi, ako boli Clementis a mnohé významné osobnosti SNP a zahraničného odboja, ktoré bojom proti fašizmu pripravovali okrem iného aj nápravu krívd, spôsobených Viedenskou arbitrážou. Eduard Chmelár v článku Deväťdesiatdeväť dní, ktoré otriasli Slovenskom (SLOVO č.14/2002) podáva veci jednostranne, sploštene, zamlčuje podstatné skutočnosti, ktoré viedli k historickému vývinu po druhej svetovej vojne a dohode o výmene obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom. Možno ešte dodať, že doteraz Slovensku nevrátili ukoristené umelecké pamiatky kultúrneho dedičstva, odvezené do Budapešti, za čo by si Slovensko mohlo nárokovať finančné a morálne odškodnenie. Našou krajinou neotriasla výmena obyvateľstva, ale Viedenská arbitráž. Niektorí ľudia pod rúškom humanizmu poskytujú argumenty temným silám, ktoré by ešte dnes chceli zvrátiť výsledky druhej svetovej vojny a boja proti fašizmu, vracať dejiny pred rok 1945 alebo dokonca pred rok 1918 a nedbali by destabilizovať strednú Európu. Zriecť sa výsledkov druhej svetovej vojny by znamenalo anulovať aj výsledky Norimberského procesu. V mene humanizmu a mieru v Európe treba zámery týchto síl odmietnuť. Dúfam, že E. Chmelár s týmto súhlasí.
