Udalosti rokov 1968 a najmä 1944 sú nepochybne podstatnou zložkou našej politickej minulosti a tradície. Politická tradícia (skúsenosť) môže byť východiskom na analýzu prítomných politických procesov, ak dosadíme potrebné analógie. Pri analýze a predpovedi politických procesov súčasnosti, a teda aj prípadnom politickom plánovaní, by bolo nutné vziať do úvahy všetky inštitucionálne i neinštitucionálne okolnosti.
(Dokončenie z minulého čísla)
V našom prípade teda možno z hľadiska analýzy priebehu a výsledku vojensko-politického ohrozenia vychádzať z kombinácie niekoľkých premenných: z teoretického potenciálu obrany územia pred agresorom ako základného faktora situácie (A); z charakteru politického režimu (systém stranícky, masmediálny) a oficiálnej občianskej spoločnosti pokiaľ ide o jeho reálnu (ne)závislosť (B); z existencie subjektu schopného politicky a technicky realizovať funkciu obrany vlasti, v prípade nezávislej vlády ide o funkciu bojaschopnej armády, v prípade závislej vlády ide o subjekt schopný zorganizovať obranu a samotné bojaschopné ozbrojené sily, ktorými disponuje (C). Pritom súbory prvej a tretej premennej sú z hľadiska vojenskej obrany kľúčové a vzájomne sa determinujú. Súbor premenných druhej skupiny je podľa všetkého významný z hľadiska prežitia základných kultúrnych (ideových) fundamentov v spoločnosti, akonáhle sa ocitne pod vonkajšou okupáciou, a zároveň ak nie sú vytvorené podmienky na obranu.
Vzorec z roku 1944 možno vyjadriť nasledovne: A+, B–, C+. Výsledok sa v konečnom dôsledku rovná relatívne úspešnej obrane so všetkými jej politickými, ideologickými a sociálnymi dôsledkami. Zachovala sa a v priebehu boja upevnila nezávislá inštitucionálna štruktúra, reálna obrana viedla k upevneniu z hľadiska životaschopnosti spoločenstva nevyhnutných hodnotových fundamentov (obrana vlasti, odpor ku kolaborantom, diskreditácia kolaborácie), po oslobodení relatívne nezávislý rozvoj. A to i napriek rozdeleniu spoločnosti na kolaborujúcu a nekolaborujúcu časť ako výsledok charakteru režimu vo vzťahu navonok.
Vzorec z roku 1968 by vyzeral takto: A–, B+, C+. Výsledok je neúspešná vojenská obrana (neuskutočnila sa), ale relatívne úspešná politická obrana, ktorou sa dosiahla čiastočná eliminácia pôvodných výsledkov okupácie. Politická trieda nezlyhala „na plnej čiare“ a aj vďaka tomu sa zachovali životaschopné kultúrne fundamenty v spoločnosti. (Spoločnosť ako celok v zásade odsúdila okupáciu, nedošlo k primárnemu rozdeleniu na kolaborantov a vlastencov. Toto rozdelenie bolo v latentnej podobe až druhotným výsledkom nutnosti zmieriť sa s pobytom 60-tisíc vojakov ZSSR.) Zachovalo sa „normálne“ hodnotové povedomie pri formálnom klišé o „bratskej pomoci“. Tlak verejnej mienky musel viesť k tomu, že pri prvej príležitosti dosiahnuť odchod vojsk sa to podarilo (dohoda z konca 80. rokov). Nebola dosadená reálna bábková vláda a domáca moc sa nikdy nepreviazala s okupačnou, čo by znamenalo jej bezpodmienečnú závislosť na okupantoch. Okupácia nakoniec nemala celoplošný charakter, ale de facto analogický ako rozmiestnenie vojsk USA v Nemeckej spolkovej republike. Československá ľudová armáda zostala reálne bojaschopná a bola trikrát väčšia ako okupačné vojská.
Naše skúsenosti (1944, 1968) neobsahujú variant s obsahom B–, a C– zároveň (A+ aj A– sú v takomto prípade rovnocenné), ani variant B– a C+ za predpokladu nemožnosti obrany s ohľadom na vysokú strategickú prevahu agresora (C+ sa v takom prípade z vojenského hľadiska rovná C–). Tu treba dodať, že varianty A– (náš rok 1968) sú v histórii výnimočné (samotná existencia spoločenstva značí, že nikto z okolitých susedov nedosahuje takú vysokú prevahu, aby mohol spoločenstvo zničiť), a aj veľmi nevýhodné pomery sa spravidla dajú prekonať vysokou mobilizáciou obyvateľstva (štát Izrael čo do počtu obyvateľstva nedosahuje „udržateľný“ pomer voči okolitým znepriateleným štátom, avšak úroveň mobilizácie je podstatne vyššia). Ak teda chceme mať „kompletné“ teoretické scenáre vojensko-politickej hrozby, reálne ide o zodpovedanie variantu B– C–, ktorý sme zatiaľ nezažili. Tento variant sa rovná strate základných politických funkcií spoločenstva, teda strate politickej a vojenskej schopnosti brániť sa. Ak dosadíme do opísaného vzorca zodpovedajúce závislé premenné (výsledky) na základe vyššie uvedenej logiky, zistíme, že tento variant by asi viedol k zániku spoločenstva, alebo k jeho uvrhnutiu na začiatok národno-emancipačného procesu. V každom prípade k strate reálnej štátnosti a jej zodpovedajúcich materiálnych, inštitucionálnych, ale i na ne úzko nadväzujúcich kultúrnych charakteristík. Spoločenstvo by sa zmenilo na dlhodobo exploatované a kultúrno-sociálne zaostalé zoskupenie, nevybavené základnými hodnotovými (kultúrnymi) fundamentmi nevyhnutnými z hľadiska jeho prežitia. Následne by sa pravdepodobne ďalej drobilo na etnickom princípe a možno aj delilo medzi ostatné národy… Uvedený záver neprekvapuje. Je iba konkrétnym opisom všeobecne známeho poznatku o tom, čo sa deje v momente, keď sa stratia základné politické funkcie spoločenstva, teda zanikne jeho sociálna a politická svojbytnosť napríklad v dôsledku neschopnosti ubrániť sa. Preto sa spoločenstvá za každú cenu usilujú o udržanie svojej politickej funkčnosti. Neobjavili sme teda nič prelomové. Podstatný analytický zisk je, že sme k všeobecne známym javom dospeli rozborom procesu, ktorý sme chceli vysvetliť.
Pre politickú alebo vojensko-politickú analýzu (a prípadné plánovanie) je podstatné, že na základe všeobecne platného vzorca môžeme identifikovať charakter situácie z hľadiska krokov, ktoré by bolo nutné podniknúť pri vzniku bezpečnostnej situácie, resp. podmienok, ktoré by sa museli vytvoriť na podniknutie týchto krokov. Toľko význam politickej skúsenosti z hľadiska odbornej analýzy.
Ideologizácia pohľadu na SNP ako tradičný problém
Základným problémom interpretácie SNP je ideologizácia pohľadu na túto historickú udalosť. Tá sa interpretáciou SNP usiluje riešiť ideologické spory, čo dobre vyjadruje veta „demokrata“ Mikuláša Dzurindu: „Povstanie sme pripravovali my demokrati a komunisti.“ Tak isto, len v opačnom ideologickom garde, sa to, samozrejme, interpretovalo v rokoch 1948 až 1989. „Demokrati“ boli vtedy komunisti a tí druhí „pravičiari“. Všetky dnešné ideológie oscilujú okolo pozitívnych ideologických pojmov (medzi ktorými je vari ústredným pojmom „demokracia“) a usilujú sa s nimi stotožniť. To chcela ideológia predchádzajúceho režimu, a samozrejme, aj toho dnešného. Ideologizácia výkladu SNP, resp. akejkoľvek historickej udalosti, spočíva v snahe riešiť tento (odborne hlúpy) problém interpretáciou danej udalosti.
„Problém“ samozrejme je a vždy bol objektívnym nezmyslom. V SNP sa spojili proti fašizmu všetky relevantné politické sily hlásiace sa (okrem iného) k demokracii. Na tom nič nemení fakt, že po roku 1948 nadobudol systém parametre, ktoré dnes označujeme ako nedemokratické. Riešiť otázku „originality“ je čisto ideologický problém: historicky sa vyskytli totalitné systémy všetkých ideologických typov, a je teda hypotetická otázka, či by v prípade iného rozdelenia sveta (Jalta 1945 a utvorenie blokov na princípe jeden blok – jedna ideológia) a následného získania dominancie pravice nadobudol systém miernejšie parametre. Ak porovnáme represívnosť viacerých západných systémov v 50. rokoch (napr. USA) so systémami východnými (s výnimkou stalinského ZSSR), možno opodstatnene predpokladať, že situácia by nemusela byť prinajmenšom ani za mak lepšia… Otázku „demokratickosti“ politických aktérov však hlavne zodpovedá charakter politického inštitucionálneho systému, v ktorom daný politický subjekt pôsobí a ktorý tento subjekt utvára. Politické sily vytvorili inštitucionálny systém, v ktorom spoločne pôsobili až do roku 1948. Vtedy systém nadobudol iné parametre na základe vzorca načrtnutého vyššie. Jediná odborne korektná odpoveď ohľadom „demokratickosti“ a „nedemokratickosti“ jednotlivých aktérov (či príslušnosti k akýmkoľvek iným systémovým normatívnym kritériám) je teda veľmi jednoduchá: keďže spoločne utvárali daný politický (inštitucionálny) systém so všetkými demokratickými i nedemokratickými stránkami, boli na tom v zásade rovnako. Toľko k otázke „demokratického“ a „nedemokratického“ odboja – klišé podsúvaného v takom či onakom ideologickom garde.
Zbytočne stratený čas
Ideologizácia pohľadu na SNP a iné historické udalosti podľa uvedeného vzorca v snahe riešiť (v podstate nezmyselné) ideologické problémy bola a je súčasťou celého transformačného obdobia. Tie bývajú vždy charakteristické vysokou mierou ideologickej homogenity a ideologizácie spoločnosti vôbec, a to bez ohľadu na ideologické zafarbenie procesu (inak by nebolo možné stabilizovať nový systém). Naša transformácia nebola a nie je výnimkou. Miešanie ideologických výkladov ešte aj do varenia gulášovej polievky je norma, rovnako ako aj až neuveriteľne primitívne ciele, ktoré sleduje. Robí to v zmysle presadenia čierno-bieleho dogmatického myslenia, za aké by sa nemuseli hanbiť ani v 50. rokoch. Iná otázka je, nakoľko je strata vlastnej politickej tradície v dôsledku jej ideologizácie len nezamýšľaným výsledkom ideologického procesu a nakoľko môže byť cielená. A celkom iná je otázka opodstatnenosti akéhokoľvek ideologického programu vedúceho k „roztápaniu“ vlastnej politickej tradície a tým aj fundamentálnych hodnôt. To úzko súvisí s otázkou, či a prečo je s pôvodnou politickou tradíciou spoločenstva v značnom napätí. Táto podstatná otázka však nie je predmetom tohto článku, preto ju nateraz ponecháme bokom.
Faktom je, že politická generácia, schopná a spôsobilá splniť si občiansku povinnosť brániť vlasť a v konečnom dôsledku politicky obstáť i v iných skúškach, v posledných dvadsiatich rokoch čelí minimálne latentnému znevažovaniu SNP, nehľadiac na to celkom otvorené znevažovanie, ktoré je súčasťou radikálnej ideologickej vetvy mainstreemu. Čelí tomu zo strany politickej generácie, ktorá ešte nedostala účet za svoje pôsobenie, no už teraz je jasné, že keď z neho opadnú ideologické klišé, až tak veľa pozitívneho tam toho nezostane. Je možné, ba isté, že sa vynoria aj veci, ktoré sa zapíšu do našich dejín čiernymi písmenami. Stačí spomenúť základné fakty: dnes už vieme, že prevraty koncom 80-tych rokov boli organizované na základe geopolitických dohôd o rozdelení sveta, podobne ako tie po roku 1945. Vieme, že systémy „mladých demokracií“ (tzv. liberálnych) sú v mnohom analogické so systémami tých predošlých „mladých demokracií“ (ľudových). Vieme, že sú tam prítomné takmer oficiálne inštitucionalizované vzťahy závislosti a kontroly politických systémov. Vieme, že mnohé dohody sú tajné, a že sa udiali veci, ktoré oficiálne zatiaľ neexistujú. Vieme, že aby sa mohol etablovať jednotný ideologický program na oblasť celej a rôznorodej strednej a východnej Európy (analogicky ako po roku 1945), bez toho všetkého by to logicky nešlo…
Dvadsať rokov je dlhý čas, počas ktorého vyrástla politická generácia. Jedna jej časť, v dôsledku deformácie pohľadu na vlastnú politickú minulosť, nerozumie základným vzťahom medzi svojou vlastnou existenciou a potrebou nezávislosti, obrany vlasti, teda sociálnej svojbytnosti zahŕňajúcej objektívny význam pojmov ako sloboda a demokracia. Posledné dva pojmy táto generácia pozná, nemá však šancu poznať ich význam, pretože ten má zmysel jedine v prípade, ak ich chápeme ako výraz tých predošlých. Pozná ich len ako ideologické klišé, tak ako tieto pojmy používa každá dnešná ideológia. V tomto prípade v zmysle, že demokracia je ten aktuálny ideologický model. Ak teda bude okupant nositeľom „správneho“ ideologického modelu, bude nositeľom „demokracie“ (ZSSR 1968, USA v Iraku), alebo „humanity“ (fašistické Nemecko). Bábková vláda bude „demokracia“ a okupácia, zabezpečujúca exploatáciu na základe správneho ideologického modelu, bude zrejme „sloboda“. Nezmysly, ktorými sa v normálnej spoločnosti nik nebude vážne zaoberať. Človeku bez politickej pamäti však budete musieť tieto vzťahy dlho a namáhavo vysvetľovať s malou šancou na úspech. Samozrejme, nie je to možno až také zlé. Časť mladej generácie sa hodnotovo identifikuje práve v negatívnej reakcii na očividné nezmysly oficiálnej línie, pričom takáto hodnotová sebaidentifikácia je autentickejšia a pevnejšia. Vzniká tým úplne nová politická generácia. Dodajme, že určite nejde o dezorientovaných mládežníkov zo Slovenskej pospolitosti, ktorej jednou z funkcií je zjavne práve deformovať autentické politické hodnoty (napríklad tým, že vlastenectvo spájajú s bábkovým štátnym útvarom) a tým aj prirodzenú potrebu mladých ľudí vymedziť sa voči oficiálnej línii, ak je už hodnotovo neudržateľne absurdná. Práve tá časť obyvateľstva, ktorá sa hodnotovo sebaidentifikuje popísaným spôsobom, by bola jedinou šancou napríklad v situácii, ak by sa história opakovala. Iného nositeľa kultúrnych fundamentov zodpovedajúcich základným funkciám nevyhnutným pre prežitie spoločenstva by nebolo. Sú však vytvorené predpoklady na to, aby dosť ľudí realizovalo svoju hodnotovú sebaidentifikáciu týmto spôsobom? Je to zároveň jeden z kľúčových faktorov politickej analýzy.
Minulosť sa stáva históriou vtedy, ak sa na ňu už nemáte koho opýtať. SNP ešte nie je tak celkom históriou. Je iba našou politickou minulosťou. Tá minulosť hovorí, že politická generácia dnešných osemdesiatnikov nezlyhala, pokiaľ išlo o základné funkcie v záujme prežitia spoločenstva, ktorého sú súčasťou. Ak by bola zlyhala, dnešná politická generácia by už nebola. To je podstata vzťahu zodpovednosti medzi najmladšou a najstaršou politickou generáciou. Vzťah zodpovednosti voči generáciám pred nami a zároveň po nás. Dvadsať rokov sa nedá dohnať, ale nasledujúcich neveľa rokov bude z hľadiska prínosu vzťahu medzi týmito dvoma generáciami kľúčovými. Bude to totiž posledná šanca. Počas tohto krátkeho obdobia sa v nastupujúcej politickej generácii môžu upevniť kľúčové hodnoty prežitia spoločenstva, alebo jednoducho stratíme niť. Výsledkom budú len zbytočne vysoké (ľudské, materiálne) náklady budúceho politického vývoja, zvlášť v prípade vzniku krízových situácií.
Mali by sa však vytvoriť inštitucionálne podmienky, možnosti, ktorými môže mladá generácia realizovať svoju prirodzenú potrebu normálnych, autentických sociálnych (a teda aj politických) hodnôt zakorenených v každom životaschopnom spoločenstve, pretože umožňujú jeho prežitie. Ľudia majú na to právo, a zároveň ide o celkom prirodzenú, sociálnou evolúciou vyvinutú potrebu. Napríklad každý má právo brániť vlasť, pretože ide vlastne o jeho vlastnú obranu voči systémovým hrozbám. Ak by sme niekomu toto právo v hodnotovej (ideovej či ideologickej), ale aj v inštitucionálnej (organizačnej) rovine vzali, znamenalo by to presne to isté, ako keby sme mu vzali právo brániť sa, keď ho niekto prepadne na ulici. Len následky sú horšie. Reakciou na ľuďmi pociťovaný deficit napríklad tohto práva, jednak v hodnotovej, jednak v inštitucionálnej rovine, je vznik rôznych pofidérnych zoskupení, vytváraných často umelo a cielene. Tie ťažia práve z vedomej i podvedomej snahy ľudí tieto svoje práva realizovať, a zároveň z pocitu ohrozenia, ak sa im v tom bráni. Robia to však takým spôsobom, aby javy normálne deformovali na nenormálne, a tým proces vytvárania týchto hodnôt neutralizovali. Daný proces sa nedá zastaviť. Vyplýva z objektívnych charakteristík vývoja inštitucionálneho systému, ktorý má svoje vnútorné, ale často hlavne vonkajšie (geopolitické) príčiny. Dá sa iba usmerniť pozitívnym, alebo negatívnym smerom. V hodnotovom a inštitucionálnom vzduchoprázdne sa to, samozrejme, urobiť nedá. Tým väčšmi, že hodnotový aj inštitucionálny priestor je zatiaľ (zjavne i úmyselne) zapĺňaný prvkami, ktoré tomuto procesu vtláčajú pokrivenú podobu, menia ho na svoju vlastnú karikatúru.
Autor je politológ
