Koncom augusta sme si pripomenuli 65. výročie SNP a 41. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do ČSSR. Udalosti z rokov 1968 a najmä 1944 sú nepochybne podstatnou zložkou našej politickej minulosti a tradície. Funkciou takejto tradície je poskytovať politické know-how verejnosti laickej ako aj odbornej. Politická tradícia a interpretácia politickej minulosti je aj predmetom ideologizácie.
Za jej podstatné elementy sa často predkladajú tie podružné (spravidla výročia vzťahujúce sa na daný režim). To, čo je podstatným obsahom tradície, sa manipuluje, prípadne tabuizuje. Nezdá sa, že by súčasnosť v tomto smere pozitívne prekračovala všeobecne platný vzorec (dez) interpretácie jednotlivých udalostí v tom duchu, ako sa to práve (politicky a ideologicky) hodí. Zostáva tak v úzadí základná funkcia politickej tradície.
Poučenia z nedávnej politickej minulosti
Pre obe kľúčové vojensko-politické udalosti v našej novodobej histórií je typické, že hlavnú bezpečnostnú hrozbu (t.j. vojenskú) pre nás predstavoval predovšetkým náš aktuálny spojenec: Nemecko v roku 1944, ZSSR v roku 1968. Bezpečnostná hrozba pre nás ako „chronicky“ periférny štát (v geopolitickom zmysle slova) takto vyplýva(la) predovšetkým z aktivít centra zameraných na usporiadanie či normalizáciu (zo svojho hľadiska) pomerov na periférii. Tento vzorec môžeme uplatniť i na agresiu zo strany Maďarska v roku 1939 (tzv. malá vojna), nakoľko agresia sa realizovala de facto pod krídlami fašistického Nemecka. Podobne sa to týka aj agresívnej politiky Maďarska v období bezprostredne po prvej svetovej vojne: vtedajšie Maďarsko zo svojho pohľadu robilo iba poriadok na svojej periférii – nerešpektujúc medzinárodné povojnové usporiadanie. Oba prípady maďarskej agresie sú však len malichernými epizódami v porovnaní s dvoma vyššie uvedenými dátumami. Základný vzorec vojensko-politickej hrozby, ktorý sa v našom geopolitickom priestore javí ako trvalý algoritmus, však možno uplatniť viac či menej i na ne.
Uvedený algoritmus nie je zhodou náhod, ale praktickým vyjadrením teoretických vojensko-politických vzťahov vyplývajúcich z usporiadania základných premenných. Vojenská hrozba (konfrontácia) je samozrejme len výsledkom politických vzťahov, správnejšie je teda hovoriť o hrozbe vojensko-politickej. Teoreticky sa dajú jej základné typy rozdeliť na konfrontáciu dvoch relatívne izolovaných štátov, medziblokovú konfrontáciu, konfrontáciu vyplývajúcu z aktivít centra voči periférii (uvedené prípady) a vzájomnú konfrontáciu periférnych štátov v rámci bloku. Vzhľadom na existenciu blokov a geopolitického usporiadania je prvý z uvedených typov vo „vyspelej“ časti sveta fakticky nereálny. Táto teoretická možnosť je teda pre nás bezpredmetná, zostávajú len zvyšné tri. Medzibloková konfrontácia predpokladá svetovú vojnu a je preto v atómovom veku prakticky nemysliteľná a – ako ukazuje aj náš prípad z roku 1944 – nevylučuje, ale skôr podporuje iné typy hrozby. Vzájomná konfrontácia dvoch periférnych blokových štátov je – ak hovoríme o fungujúcom bloku – možná len výnimočne, veľmi okrajovo (nesmeruje proti štátu ako celku) a v prípade silných štátov na okraji mocenského dosahu centra (Turecko). Reálne je v každom prípade uskutočniteľná len ako zástupný konflikt centra s perifériou (prípad malej vojny), a je preto nutné chápať ju v úzkom vzťahu s posledným prípadom, ktorým je agresia centra voči periférii. Má za cieľ udržať alebo získať na periférii žiaduci status quo. Tento prípad je teoreticky najreálnejší. Ako ukazujú skúsenosti posledných šesťdesiatich rokov, drvivá väčšina konfliktov spadá práve do tejto kategórie. Z uvedenej logiky vyplýva, že najpravdepodobnejšou vojensko-politickou hrozbou pre periférne blokové štáty je práve hrozba vyplývajúca z aktivít centra voči periférii. V našich periférnych podmienkach je to buď priamy alebo zástupný konflikt centra s perifériou. Ak je zmyslom politickej tradície (politicko-historickej skúsenosti) slúžiť ako učebnica politiky daného spoločenstva s praktickými príkladmi, potom naša vlastná historická skúsenosť v tomto zmysle len ilustruje geopolitickú logiku nášho priestoru.
Politická tradícia má funkciu fundamentálneho politického know–how
Zmyslom historického odkazu, napríklad SNP v kontexte s ostatnou politickou tradíciou, je poskytnúť informáciu a adekvátny vzorec správania zodpovedajúci určitej „štandardnej“ politickej situácii, ktorú musí byť schopné dané spoločenstvo v záujme prežitia riešiť – napríklad cudziu agresiu. A to dvojakým spôsobom: jednak podáva informáciu, ako obyčajne vyzerá takáto situácia v našich podmienkach, pričom si treba uvedomiť, že základnou zložkou danej politickej situácie je vždy manipulácia s jej významom. Jednak poskytuje príklady podľa možností aspoň relatívne alebo potenciálne úspešného konania v podobnej situácii, ktoré je z hľadiska prežitia spoločenstva nevyhnutné – v tomto prípade obrana vlasti. Historický odkaz podáva prostredníctvom historických paralel informáciu o charaktere vzniknutej situácie (obsahuje informačný alebo analytický aspekt), ako aj o tom, čo by sa malo alebo čo je vhodné v danej situácií robiť (aspekt normatívny a inštrumentálny).
Prvá zložka sa v uvedenom prípade dá všeobecne roztriediť napríklad do nasledujúcich domén: Napadnutie zo strany „spojenca“, teda v skutočnosti geopolitického centra, ako výsledok jeho snahy udržať žiaduci stav; ideologická a propagandistická príprava vykresľujúca okupanta ako „osloboditeľa“ (ako nositeľa „humanity“ v prípade Nemecka či „demokracie“ v prípade ZSSR), či záchrancu od ideologicky vykonštruovaného subjektu (židoboľševizmus), ktorá je samozrejme objektívne nezmyselná; kolaborácia (1944) alebo odpor (1968) oficiálnej vlády podľa konkrétnych systémových podmienok, atď.
Druhou zložkou je relatívna úspešnosť a opodstatnenosť odporu voči okupácii (1944), resp. jej nemožnosť (1968), no v každom prípade všeobecný odpor, podpora obyvateľstva obrancom vlasti, a pod. Aj z tohto dôvodu sa politickou tradíciou a odkazmi ideologicky manipuluje, často práve v tom, v čom sú najpodstatnejšie. Napríklad hovoriť dnes o tom, že hlavné potenciálne nebezpečenstvo pre nás môže predstavovať „paradoxne“ práve aktuálny hlavný spojenec, je ideologicky neprijateľné, hoci z hľadiska reálnej bezpečnostnej analýzy tomu ťažko namietať. Politická tradícia však toto základné politické know–how rieši nepriamo, prostredníctvom historických paralel. A to tak na úrovni bežného politického vedomia, ako aj na úrovni odbornej – predstavuje základ pre analýzu niektorých politických vzťahov a procesov. Aby to bolo možné, je nutné zohľadniť skúsenosti nadobudnuté prostredníctvom historického odkazu jednotlivých udalostí.
Medzi rokmi 1944 a 1968
V čom sú roky 1944 a 1968 podobné, sme uviedli vyššie. Analyticky podstatnejšie sú práve rozdiely. Eduard Chmelár kedysi napísal, že podobne ako v roku 1944, aj v roku 1968 vpád vojsk ukázal, aká bola reálna nezávislosť vtedajšej vlády. Toto je však nešťastný omyl, pretože práve z hľadiska systémových podmienok predstavujú uvedené dva dátumy zásadný rozdiel. Dodajme ešte, že nejde samozrejme len o problém „vlády“ (ako zboru ministrov), ale o problém systému moci ako takého, zbor ministrov sám osebe nepredstavuje nijakú moc. Podstatný rozdiel spočíva v tom, že kým Nemci v roku 1944 vojensky obsadzovali územie, ktoré predtým politicky kontrolovali a vojenský zásah bol reakciou aj na plynulú stratu tejto kontroly, ZSSR v roku 1968 vojensky obsadzoval územie, ktoré priamo politicky nekontroloval, minimálne do tej miery, že nemal pod priamou kontrolou vnútorné prvky systému moci (režimu) tohto štátu. Dôležité je, že táto skutočnosť potom zásadným spôsobom formovala základné charakteristiky celého procesu.
Keď sa v roku 1968 odohral vpád cudzích vojsk, vláda ČSSR, Komunistická strana i ostatné strany (Národný front) a spoločenské organizácie pôsobiace v rámci vtedajšieho systému oficiálnej i neoficiálnej občianskej spoločnosti sa postavili proti okupácii a tvrdo ju odsúdili. To isté sa vzťahuje na masmediálny systém pôsobiaci v celej ČSSR. Masmédiá sa nepostavili do pozície obhajovateľov okupácie. Naproti tomu v roku 1944 vláda ako aj všetky štruktúry režimu – masmédiá naklonené režimu, HSĽS, jej satelitné organizácie ako vtedajšia oficiálna občianska spoločnosť – s okupačnými vojskami okamžite začali spolupracovať a postavili sa do pozície legalizátora vpádu nemeckých vojsk, aj keď je samozrejme jasné, že nemecké vojská neprišli na pozvanie Jozefa Tisa, ako to v narýchlo zosmolenom prejave prezentoval vtedajší prezident. Bolo to iba pochopiteľné, pretože Nemci priamo kontrolovali politický systém Slovenského štátu, jeho vnútorné prvky – preto sa Slovenský štát nazýva aj štátom bábkovým.
V roku 1968 však hegemón nekontroloval prvky politického systému ČSSR priamo – KSČ nevznikla s organizačno-finančnou pomocou Moskvy, nefinancovala ju ani priamo neriadila Moskva; československé masmédiá neboli len pobočkami sovietskych a systém oficiálnej občianskej spoločnosti tiež nefinancoval a neriadil hegemón. Režim – uvedené inštitucionálne prvky systému – bol vnútorne (relatívne) nezávislý od ZSSR.
V roku 1944 napriek závislosti a teda úplnému zlyhaniu bábkovej vlády a bábkového režimu existoval subjekt, ktorý pôsobil takpovediac popri vláde a v danej situácii prebral na seba základnú funkciu, kľúčovú z hľadiska prežitia spoločenstva, teda funkciu obrany vlasti proti okupácii. Boli ním politické sily odboja vybavené možnosťou disponovať časťou ozbrojených síl. Existencia tohto subjektu, disponujúceho i istými obrannými a mobilizačnými kapacitami, bola teda z hľadiska prežitia (plnenia základných funkcií systému) v podmienkach závislosti a priamej kontroly systému, kľúčová. Zároveň treba dodať, že Slovenský štát umožnil, alebo presnejšie, Nemci mu umožnili existenciu armády schopnej plniť funkciu obrany vlasti, ako čo do veľkosti jej sily (niekoľko desiatok tisíc ľudí), tak aj čo do politickej schopnosti plniť funkciu obrany vlasti (armáda sa doplňovala na základe brannej povinnosti a nebola priamo politicky a ideologicky naviazaná na bábkový režim alebo dokonca na Nemecko). Je samozrejme otázne, nakoľko to bola súhra náhod, a nakoľko boli tento potenciál či paralelné štruktúry ticho podporované zo strany niektorých segmentov režimu. Ako dnes vieme, nebola to iba zhoda náhod – čo samozrejme na charaktere režimu nič nemení. Tie segmenty, ktoré v tomto smere zohrali istú úlohu, tak robili poza chrbát tých, ktorí boli hlboko oddaní Nemcom.
Možnosti obrany
Potiaľto sa pohybujeme na úrovni vnútorných systémových podmienok. Napriek tomu, že v roku 1968 boli vnútorné systémové podmienky priaznivejšie obrane vlasti ako v roku 1944, práve vtedy sa obrana na vojenskej úrovni neodohrala. Vtedajší predstavitelia na čele s prezidentom Svobodom vyvinuli aktivitu, o ktorej sa dnes z viditeľne ideologických dôvodov veľmi nehovorí. Jej výsledkom bolo, že z de facto vojensky podrobeného štátu sme sa stali na tú dobu viac menej štandardným satelitom ZSSR, ktorý mal na našom území svoje vojská, podobne ako USA v NSR. Vysvetliť túto skutočnosť možno práve vonkajšími systémovými podmienkami. Brániť sa je možné v podmienkach približne trojnásobnej strategickej prevahy protivníka, v prípade partizánskej vojny až päťnásobnej. Pre nasadenie vojsk v zahraničí platí jedna zo základných zásad operačného plánovania, podľa ktorej je množstvo nasadených vojsk nepriamo úmerné stúpajúcej vzdialenosti od ich zásobovacích centier pri využití všetkých strategických zásobovacích kapacít ozbrojených síl. Na dvakrát väčšiu vzdialenosť prepravíte takým istým množstvom dopravných prostriedkov dvakrát menej materiálu. V roku 1968 nás napadol 360 miliónový ZSSR, s ktorým sme mali spoločnú hranicu. Nasadiť proti nám teda teoreticky mohol značnú časť svojich ozbrojených síl. V porovnaní s 15-miliónovou ČSSR to bola strategická prevaha mnohonásobne prevyšujúca udržateľnú päťnásobnú hranicu. Okrem toho nás napadli aj okolité štáty Varšavskej zmluvy. Brániť sa bolo vojensky nemožné, a to dokonca aj z pohľadu scenára amerického akčného filmu Rambo. Napriek tomu ozbrojené sily zohrali úlohu, ktorú v danej situácií zohrať mohli: ľudové milície bránili určitý čas vládne budovy, čím zabránili zajatiu niektorých osôb a výsadkári dostali za úlohu vyslobodiť zajatých vládnych predstaviteľov, ak by boli na území ČSSR. V roku 1968 išlo o strategickú nemožnosť vojenskej obrany, ale určite nie o kolaboráciu oficiálnych orgánov (až na výnimky). Urobilo sa však, čo bolo možné a čo sa v danej situácií ešte dalo urobiť. Podstatné je, že obyvateľstvo sa v takýchto inštitucionálnych podmienkach primárne nerozdelilo na významnejšiu časť tých, ktorí by podporovali okupáciu, a tých ostatných.
V roku 1944 nás napadlo Nemecko, ktoré s nami nesusedí a jeho vojská boli dislokované jednak v Nemecku, jednak na fronte. Reálne bolo Nemecko i pri extrémne vysokom stupni mobilizácie obyvateľstva v danej situácii schopné dopraviť sem na desiatky tisíc vojakov, aj keď lepšie vyzbrojených. To bol pomer síl, ktorý teoreticky spoľahlivo spĺňal predpoklady úspešnej obrany. Neúspech, pokiaľ ide o udržanie súvislého oslobodeného územia a spojenia s východným frontom, vyplynul z priebehu bojov, ako aj z chýb v nasadení vojsk – napríklad tým, že sa efektívne nekombinovali prvky partizánskej a frontovej činnosti, priveľa vojakov bolo na priveľmi širokom fronte a primálo v tyle nepriateľa, nevytvorili sa podmienky pre uplatnenie partizánskeho boja veľkých zoskupení, atď.
Základné strategické predpoklady pre úspešnú obranu dané pomerom síl však boli splnené, a v prípade lepšej organizačnej prípravy mohlo mať povstanie oveľa úspešnejší priebeh. Napriek tomu sa počas obrany oslobodeného územia podarilo zlikvidovať 10-tisíc Nemcov, a počas hoci aj nie veľmi dobre zorganizovaného boja v horách spôsobilo 13-tisíc partizánov nemeckým vojskám nenávratné straty 20-tisíc vojakov. Pritom počet partizánov v horách sa postupom frontu znižoval. Naše vojenské straty boli nižšie. Aj v roku 1944 sa urobilo, čo sa dalo, ale museli sa na to vytvoriť vyššie uvedené systémové podmienky, nakoľko oficiálny režim vďaka svojmu satelitnému vzťahu ku vtedajšiemu hegemónovi nebol schopný po nijakej stránke plniť funkciu obrany vlasti. Na rozdiel od roku 1968 však viedlo toto inštitucionálne rozpoltenie spoločnosti k niečomu ako občianska vojna, teda k rozdeleniu spoločnosti na „vlastencov“, a na síce menšinovú, ale zato významnú časť kolaborujúcich. To bola práve tá časť obyvateľstva, ktorá bola rôznym spôsobom zapojená do závislého režimu, resp. ktorá sa ideologicky stotožnila s daným režimom a jeho geopolitickým tútorom. V závislosti vyjadrenej v danom momente okupáciou videla nástroj na prežitie svojej (menšinovej) ideologickej viery a zodpovedajúcich systémových podmienok. Vzorec pre perifériu tiež typický.
Na základe rozboru politickej tradície, čiže skúsenosti, tak možno v zmysle jej funkcie robiť zovšeobecnenia, ktoré môžu byť vodidlom pre politickú orientáciu obyvateľstva, no aj tých, ktorí sa politickou analýzou zaoberajú profesionálne. Ak napríklad chodia po uliciach cudzie tanky a vláda proti tomu vystupuje, je to prípad ako z roku 1968; ak chodia po uliciach cudzie tanky a vláda a aparát režimu (médiá, oficiálna občianska spoločnosť) proti tomu nenamieta, resp. to obhajuje, je to prípad z roku 1944. Tanky sú samozrejme zhruba také isté, iba vláda je iná, resp. iný je charakter režimu. Význam cudzieho tanku na našom území je prirodzene rovnaký v oboch prípadoch.
Vzťah politická skúsenosť – politická prítomnosť
Politická tradícia (skúsenosť) môže byť východiskom pre analýzu prítomných politických procesov, ak dosadíme potrebné analógie. Takáto analýza môže a teda aj musí byť aj základom pre odbornú, politickú a bezpečnostnú analýzu. Nepredstavuje totiž nič iné, len obyčajný politický vzorec, do ktorého možno dosadiť dobovo sa meniace premenné. Ak napríklad porovnáme s uvedeným vzorcom vo vzťahu periféria (my) – hegemón súčasné systémové parametre, môže vzniknúť rad zaujímavých otázok a odpovedí. Tie môžu byť základom pre také úlohy, ako napríklad bezpečnostná koncepcia štátu, čiže niečo, čo reálne ako použiteľný element nemáme. Pokiaľ ide o vzorec reálnej vojensko-politickej hrozby, ten sa za posledné desaťročia zmenil len ešte väčším znížením hrozby medziblokovej konfrontácie, a teda relatívnym zvýšením priameho či zástupného konfliktu (ohrozenia) vo väzbe periféria – hegemón. Nechajme to však (radšej) bokom a pozrime sa na reálne parametre, ktoré (by) vystupovali ako premenné procesu, ak (by) vznikla takáto bezpečnostná situácia. Jedným súborom premenných je charakter aparátu režimu vo väzbe navonok. Je to, ak odmyslíme všetky ideologické diferencie a klišé, prípad ako z roku 1944 alebo 1968?
Vezmime do úvahy čisto materiálny potenciál na obranu vlasti. Je tu aspoň taká situácia ako v roku 1944? Vezmime nakoniec teoretickú šancu na obranu. Máme tu situáciu ako v roku 1968 alebo 1944? V tom poslednom – objektívnom – menovateli sme na tom asi najlepšie. Všetky uvedené inštitucionálne (i neinštitucionálne) okolnosti by bolo nutné vziať do úvahy pri analýze a predpovedi politických procesov súčasnosti, a teda aj pri prípadnom politickom plánovaní.
Autor je politológ (Pokračovanie nabudúce)
