V priebehu dvoch týždňov (28. októbra a 11. novembra) odišli spomedzi nás dvaja významní slovenskí herci – Eduard Bindas a Viliam Polónyi. Ich hlavná herecká činnosť je spätá so súborom bratislavskej Novej scény, no často sme ich vídali aj na obrazovkách Slovenskej televízie a v slovenských filmoch. Ich popularita, prirodzene, nemohla konkurovať veľkým hereckým osobnostiam našej národnej reprezentatívnej scény, no to nič neuberá na tom, že významne prispeli k dejinám slovenského divadla.
Eduard Bindas (narodený v roku 1926) bol hercom, ktorý sa uplatnil predovšetkým v dvoch oblastiach – ako herec komediálny a ako predstaviteľ nesympatických negatívnych postáv zasahujúcich niekedy až do tragikomických polôh. Prv než prišiel na Novú scénu (1957), hral už v piatich divadelných súboroch, no ozajstný vrchol svojich hereckých schopností predviedol až v Bratislave v priebehu 60. a 70. rokov. Osobne mi najviac utkvel v pamäti jeho až naturalisticky stvárnený Lauko v originálnej réžii Statkov zmätkov Miroslava Pietora (1972), z úloh filmových je to gróf Révay v Bielikovom Jánošíkovi (1962). Naše deti si ho môžu pamätať aj z detského televízneho seriálu Dobrodružstvá kapitána Budzogáňa (1972) a seriálom sa aj s herectvom rozlúčil (Mesto tieňov, 2008). Tí, ktorí mali radi televíznu zábavu, si ho určite pamätajú z jeho vystúpení v reláciách Vtipnejší vyhráva.
O dva roky mladší Viliam Polónyi nemal profesionálne herecké vzdelanie a v mladosti pôsobil aj ako futbalista. Od roku 1949 sa však začal venovať divadlu a po kratších angažmánoch vo Zvolene a vo Vojenskom umeleckom súbore bol od roku 1953 plných 23 rokov jedným z hereckých opôr bratislavskej Novej scény.
Jeho hyperbolický herecký prejav najlepšie zúžitkovala režisérka Magda Lokvencová predovšetkým v inscenáciách Shawovho Pygmaliona (1961), v Chalúpkovom Všetko naopak (1964), Palárikovom Drotárovi (1965) a v dvoch inscenáciách (dnes často zamlčiavaného) Majakovského, keď tak v Kúpeli (1963) ako v Ploštici (1965) herec dospel k majstrovskej karikatúre. Druhým režisérom, s ktorým si výborne porozumel, bol Miloš Pietor (Palčík v Statkoch zmätkoch a Demeter v Kákošovom Dome pre najmladšieho syna), rýdzo komediálne kvality predviedol v Kaťuševej réžii Držičovho Dunda Marojeho (1969).
V rokoch 1976 – 1982 bol riaditeľom Divadla A. Bagára v Nitre a potom ešte štyri roky Novej scény. Patril k najobsadzovanejším filmovým hercom, predovšetkým do menších (ojedinele hlavných) charakterových postáv a objavoval sa vo filmoch všetkých významných režisérov (Uhra, Jakubiska, Lettricha, Hollého, Bielika, Barabáša atď). V televízii bola mimopriadne významná jeho kreácia v seriále Moje kone vrané (1980). Na rozdiel od svojho staršieho kolegu, ktorý posledné desaťročia žil v zabudnutí vo svojom súkromí, Polónyi ešte v roku 2009 bol ocenený Pribinovým radom III. triedy.
Spolu stávali na javisku, takmer spolu odišli aj do večnosti. Zaslúžia si, aby sa na nich nezabudlo.
Foto: Keď jubilant plače, STV 1984, Drotár, STV 1983
