S režisérom Ivanom Petrovickým som sa zoznámila pri práci. Obzeral si u nás, v starej redakcii Smeny na Dostojevského rade, interiér. Podľa scenára Ľuboša Juríka nakrúcal film Novinári. Na kultúre, kde som vtedy pracovala, sme mali nástenku. Na nástenke farebné heslo: Pracujeme metódou žaves! Vtedy sa pracovalo pod všelijakými heslami, toto Ivan Petrovický nepoznal. Náš boss (ako sme ho volali) Peter Brhlovič si pokrútil fúz a preložil, aká je to metóda: žádné velké srání… Nepamätám si, či sa heslo do filmu dostalo, ale pamätám si, ako pána režiséra pobavilo. Mal rád pointu, „bodkovanie“.
Významný slovenský divadelný a televízny režisér Ivan Petrovický umrel 9. 9. 2009. Odišiel potichu, s gráciou zdedenou po predkoch.
Narodil sa 13. júna 1933 v Žiline v rodine slávneho futbalistu centerhalfa, inak bankového prokuristu. A ako príde syn bankového úradníka zo solídnej meštianskej rodiny na myšlienku stať sa divadelníkom? Odpovedal mi v rozhovore, ktorý som pred rokom, k jeho sedemdesiatpäťke pripravovala pre Slovo: „Mal som odmalička veľký divadelný sen: vlastniť pekné väčšie bábkové divadlo. Otec mi ho raz v slabej chvíľke sľúbil. Mal som pár jednoduchých bábok, ale veľkého portálu a kulís som sa nikdy nedožil. Hrával som dosť často a tety, ktorých som mal v Žiline osem, chodili na moje predstavenia. V kuchyni, na veľkom stole som divadlo vždy rozložil, poznášal stoličky z celého bytu a usadil ich. U mňa sa na predstaveniach platilo – už vtedy som bol pokladníkom, hercom, režisérom aj principálom, skrátka manažérom. A potom – miloval som cirkus. V Žiline, kde sme bývali v činžiaku, bola veľká lúka Kováčka, na ktorej sa rozkladali všetky cirkusy, ktoré prišli do Žiliny. My sme tam hrávali futbal, ale keď prišiel cirkus, pomáhali sme cirkusantom stavať na lúke šapitó. A dostali sme za to lístok na jedno predstavenie, na ostatné sme podliezali popod plachtu. Mne učarovali klauni so striekajúcimi očami, vždy to bola dvojica, jeden nahrával a druhý „bodkoval“, robil pointu. A keď sa ma potom pýtali, Ivuško, čím chceš byť? Doktorom, inžinierom, hasičom? Ja som odpovedal – lepším šaškom. Lepší bol ten z dvojice, ktorý pointoval.
Z Ivana chcel mať otec seriózneho človeka, inžiniera, lenže Ivan miloval kumšt, zutekal z Vysokej školy baníckej hneď v prvom týždni, presadil si svoje, vyštudoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Učil sa od Majstrov Karola Legénya Zachara, Borodáčovcov, Júliusa Pántika i Gustáva Valacha. Bol jediným absolventom réžie z hereckého ročníka Štefana Kvietika, Igora Hrabinského, Evy Juríčkovej a Evy Polákovej. Divadelní a filmoví kritici ho charakterizovali ako režiséra mnohých tónov.
Na jeho režisérskom konte sú inscenácie prenikavej psychologickej analýzy, rovnako úspešný bol v predstaveniach prekypujúcich dionýzovským komediálnym živlom. Dvadsaťštyri rokov stál na čele Divadla SNP v Martine, jeho práca bola úzko spätá s rozvojom talentu martinských hercov. V roku 1987 sa stal riaditeľom SND a v roku 1990 riaditeľom A. Bagara v Nitre. Tie posledné divadelné roky by v niekom boli mohli vyvolať trpkosť. Lenže on si ju nepestoval. „Ja na to nechcem spomínať, nechcem vyzerať ako všetci, ktorí teraz strašne nadávajú na stranícku byrokraciu, a vtedy sami chodili na mňa žalovať. Odcitujem radšej dramaturga Martina Porubjaka z bulletinu k 50. výročiu založenia martinského divadla, kde okrem iného napísal: K pracovnej metóde patrila aj morálka a zodpovednosť. Ľudia z tohto divadla mali rešpekt pred hodnotami: literárnymi aj divadelnými, vedeli nielen oceniť, ale aj tvrdo obhajovať to, čo si vážili. Aj v konfliktoch s politickou mocou, čo vtedy nebola až taká sranda. Martinčania jednoducho nemali plné gate. Nemali sme, a som rád, že si to aj iní pamätajú…“, povedal mi Ivan v spomínanom rozhovore. Pre televíznu obrazovku režíroval inscenácie vyše 150 hier a dramatizácií prozaických predlôh slovenských autorov, preto je tristné, že STV v deň jeho smrti považovala za podstatnú správu o akýchsi medveďoch, a odchod tohto významného človeka si nevšimla. Pritom dodnes sa často reprízujú televízne inscenácie rozprávok Gajdoš Filúz či Dlhý, Široký, Bystrozraký. V poslednom čase sa venoval tvorbe televíznych dokumentov. Ako prvolezec spolu s kameramanom Mariánom Minárikom filmovo spracoval tematiku slovenskej štátnej symboliky. Na jeho konte je aj portrét Tety Viery Bálinthovej ( mamy jeho manželky Eleny), ale aj dokument Liptáci v Budapešti, či portrét básnika Janka Silana. S manželkou Elenou vychoval dcéru Sašu, potešil sa z vnuka Alexa, bol hrdým strýkom Roberta a Ronalda Petrovických, reprezentantov Slovenska a majstrov sveta v hokeji.
Milý Ivan, táto „bodka“ je konečná, škoda, veľká škoda, že sa už spolu nikdy nezasmejeme. Ale myslím si, že tým „dobrým šaškom“, tým druhým, ktorý „bodkuje“, si sa stal a veľmi ti to pristalo.
