Výsledok vyjednávania o minimálnej mzde ukázal, akú skutočnú silu v spoločnosti majú odbory a akú zamestnávateľské združenia. Tento súboj mal symbolický význam. Vytýčil jasnú hranicu záujmov dvoch protichodných ekonomických princípov. Záujmov vlastníkov výrobných prostriedkov proti záujmom pracujúcich.
Zamestnávatelia vychádzali zo svojho záujmu, ktorým je ochrániť nedotknuteľnosť výšky vlastných ziskov. Odborári zas majú záujem na dôstojnej mzde za prácu zamestnancov, ktorá patrí medzi fyzicky najvyčerpávajúcejšie druhy práce na pracovnom trhu.
V prípade nedohodnutia rozhoduje zákon
Nič nevystihuje lepšie súčasné triedne rozdelenie spoločnosti a rozloženie síl medzi zamestnávateľmi a pracujúcimi ako fakt, že aj napriek existujúcemu platnému zákonu sa minimálna mzda nezvýšila o vyše osem percent. Vláda síce tento nárast prisľúbila, ale rozložila ho na dva roky, namiesto jedného. Bolo to takmer presne pred rokom, keď – napriek tomu, že kríza ešte na Slovensko nedorazila – zamestnávatelia opäť odmietali rešpektovať oprávnené nároky pracujúcich na minimálnu odmenu za ich namáhavú prácu. Vláda síce viedla vyčerpávajúce tripartitné rokovania, tie však neviedli k výsledku.
)
Bola to práve vláda, ktorá sa v danej situácii rozhodla pre zákonné riešenie – ak sa sociálni partneri nedokážu na raste minimálnej mzdy dohodnúť, určí jej výšku vláda, pričom bude vychádzať z úrovne, ktorú určuje rast priemernej mzdy v národnom hospodárstve v predchádzajúcom roku. Ten v roku 2008 predstavoval 8,1 percenta.
Zákon je zámerne koncipovaný tak, aby kopíroval ekonomické cykly – aby minimálna mzda kolísala v závislosti od obdobia konjunktúry alebo recesie, plus dáva vlastníkom výrobných prostriedkov ročný náskok, ktorý mal nepochybne pozitívny dopad na ich zisky, ale teraz v recesii (akoby kapitalizmus nepoznal hospodárske poklesy) zamestnávateľom zákon prestal vyhovovať.
Odbory – papierový drak
Ako sa ukázalo, predpokladať, že si zamestnávatelia takéhoto záväzku dostoja v momente, keď sa dobré časy prosperity pominú, bolo buď politickou naivitou, alebo kalkulovaným úskokom. Nech je to tak či onak, odbory tvrdia, že ústup z právne nárokovateľného zvýšenia v jednom roku na polovicu tento rok, a druhú v budúcom roku, ich prekvapil. Svoj postoj v diskusii totiž stavali na silných argumentoch.
Odbory si po tisíci raz zopakovali lekciu, že ak ich majú zamestnávatelia brať vážne, musia dokázať mobilizovať manifestačnú podporu pre svoje požiadavky medzi pracujúcimi i v širšej verejnosti. Inak budú mať ich návrhy asi taký efekt ako akademické štúdie. Odbory sú zo svojej podstaty nástrojom moci pracujúcich – jediné loby, ktoré majú. Schopnosť reprezentovať a organizovať masy efektívne je jedinou zárukou odborov, že ich pri stole budú kapitalisti počúvať. Bez mobilizácie podpory pracujúcich pri súboji so zamestnávateľmi je odborová centrála len papierovým drakom.
