Raz v septembri, bolo už k Michalovi, chladné rána, vyrazili sme do Mostaru. Jožko Bednárik so svojimi Zelenčanmi.
V autobuse sa spievalo a my, bratislavskí, sme sa zoznamovali. Pepka Štefka Slobodová, predavačka zo zelovocu v Zelenči, volala:
„Jožo, koľko palaciniek zješ?“
A Jožko Bednárik, geniálny režisér a ešte aj režisér ochotníkov v Zelenči, odpovedal: „Pepa, chudnem!“
Pepka sa smiala celým telom. Rozprávala mi, ako sa zoznámila s kňažnou Grace v Monaku, ale ešte predtým, ako chodila k Jožovi cez záhradu a on jej prehral na vinylovej platni Ravello.
„Pepa, vieš, čo to je?“
Nevedela, no on videl, že to vie celým svojím zjavom, celou dušou. Preto bola potom v jeho divadle hlavnou hviezdou.
V Mostare po predstavení Maupassantovej Guľôčky, ku ktorej nikto nepotreboval preklad, ale všetci pochopili, sme na druhý deň vyrazili k smaragdovej Neretve, opekali sa šašliky a pilo víno a nikto neriešil, či je niekto moslim alebo Chorvát, Macedónec či Čiernohorec. Dievčatá mali v súbore svojich milých, chlapci mali šarm a horúcu krv, ale bola to skvelá partia.
Rovnako slávna herečka ako naša Pepka bola v Mostare Goca, celým menom Gordana Gacic Kusturica. Na výlete sme sa s ňou kúpali v mori, na skalnatej stráni dozrievali granátové jablká, to južné slnko akoby zabudlo, že je už skoro Michala, Béďo sa rozbehol so svojimi schudnutými kilami do mora a volal na Pepku.
„Pleskol si tam jak kabela,“ smiala sa. A všetci sme mali sviatok.
A potom bol zase september, no už celkom iný, na Juhosláviu dva a pol mesiaca padali bomby… Z oblúkového mosta nad Neretvou zostali ruiny. Vďaka Milanovi Materákovi a Oľge Duhanovej z Rádia Devín sa nám podarilo doviezť deti z Vojvodiny, aspoň na chvíľu. Šialené bombardovanie im vzalo detstvo. Gordana mi vtedy napísala, že je v Trnave, čakajú na vízum. Prebývala v jednej izbe s maličkou dcérkou a mužom, podarilo sa im z pekla ujsť, rozprávala mi o hercoch z mostarského divadla, ktosi rozhodol, že už nie sú kamaráti, ale nepriatelia na život a na smrť – a zabíjali sa ako muchy. Mali postavený nový dom a čerešňovú kuchyňu. „Krásne horela…“
Gordana žije dnes v Austrálii, dodnes sme aspoň na facebooku priateľky, jej dcéra vyštudovala na univerzite, zabývali sa. No ich domov tam, v Mostare, im nikto nevráti. Ani tých kamarátov. Aj ja som vyrástla na dvore s mantákmi, Rusnákmi, Nemcami a Maďarmi. Nikdy nám to nevadilo, našťastie. Pravdaže sme tým, kým sme sa narodili, ale zmyslom svoj život naplníme až tým, čím sa staneme. Veľmi myslím na Ukrajincov aj Rusov, a tak si želám, aby sme dokázali na nich pozerať ako na ľudí. Veď oni za to, že niekto ich cítením narába, vôbec nemôžu.
Dnes nám doviezol tovar z Tesca chlapec, veľmi sa snažil hovoriť po slovensky, ale ja som na tie prízvuky citlivá, veď mojich východniarov za ne často ponižujú. Áno, bol z Ukrajiny. Nebolo mu do reči. Lebo jeho mama, sestra a príbuzní sú tam. A korene má v Rusku… Tak som si len želala, aby ho nepovolali! Lebo – za čo by mal umrieť?
