Okupácia Rakúska
vniesla nervozitu do stredoeurópskej politiky. Hitlerova agresivita sa stupňovala. Súčasne rástla trúfalosť nacistov, ľudákov i maďarských nacionalistov v Československu. V noci z 20. na 21. mája 1938 uskutočnila československá armáda prvú mobilizáciu. Prebehla veľmi organizovane a na nás študentov pozitívne zapôsobila. Cez noc vyrástli delostrelecké batérie v plnej bojovej pohotovosti v Petržalke. Nasledovali rôzne protihitlerovské mítingy a demonštrácie. Viacerých som sa osobne zúčastnil. Na jednej demonštrácii, ktorú pravdepodobne organizovali komunisti, nás polícia rozohnala. Nevedeli sme pochopiť prečo. Na mítingu Zväzu slovenského študentstva v Aule Univerzity Komenského rečnil aj plukovník generálneho štábu Emanuel Moravec, vtedy ešte vlastenecký dôstojník (neskôr sa ako nacistický kolaborant, už na konci vojny zastrelil). Zo zvedavosti som sa zúčastnil aj zhromaždenia pred Národným divadlom, na ktorom ľudáci spálili československú štátnu zástavu. Na čele tejto manifestácie bol Andrej Hlinka a delegáciu amerických Slovákov viedol Dr. Peter Hletko.
V septembri 1938 prišli na naše gymnázium židovskí študenti z bratislavského nemeckého gymnázia. Zrejme už nevydržali tamojšiu pronacistickú atmosféru. Bolo iróniou, že ich rodičia predtým finančne pomáhali gymnáziu a napomáhali tak udržiavaniu nemeckého vplyvu v Bratislave. Naša trieda ich prijala celkom priateľsky. Celý september bol dramatický. Vyvrcholil všeobecnou mobilizáciou a mníchovským diktátom.
Po vyhlásení mobilizácie
som bol okolo polnoci 23. septembra v bratislavských uliciach. Všetko prebiehalo organizovane a disciplinovane. Atmosféra, ktorú vytvárali prví mobilizovaní, bola bojová. Po vyhlásení autonómie Slovenska, 6. októbra, boli udalosti neustále v pohybe. ôsmeho októbra prišla do Bratislavy prvá autonómna vláda na čele s Dr. Jozefom Tisom. Ako študenti sme sa povinne zúčastnili jej privítania. V ten istý večer sme založili ilegálnu študentskú organizáciu. Ako dnes sa pamätám, stál som s Mirom Hrušovským na chodníku pred dnešnou Demokratickou úniou žien Slovenska na Štefánikovej ulici a zvažovali sme, počas vyčkávania, možnosť založiť ilegálnu protiľudácku organizáciu. Po skončení privítania sme zašli k nám do byt a ešte v ten istý večer sme ilegálnu organizáciu založili. Pomenovali sme ju Všeslovanská revizionistická organizácia (skratka VRO). Slovo „revizionistická“ znamenalo orientáciu, snahu o revíziu hraníc oklieštenej republiky. Neskôr sme organizáciu premenovali na Všeslovanská revolučná organizácia. Napísali sme prvé smernice organizácie a ako symbol sme určili štvorcípu hviezdu ako znak zjednotenia Slovanov zo všetkých štyroch svetových strán. Pre zaujímavosť uvádzam, že v súčasnosti tento symbol používa Severoatlantický pakt NATO.
Zúčastnili sme sa aj privítania Dr. Vojtecha Tuku po jeho návrate z Čiech, ktoré predtým ani po jeho amnestovaní v roku 1937 nesmel opustiť. Vysokoškolskí študenti z internátu Svoradov mu pripravili ukážkové privítanie, hoci bolo všeobecne známe, že v súdnom procese bol usvedčený ako agent v službách maďarskej iredenty. Navyše nevedel poriadne po slovensky. Míting pred hotelom Carlton viedol z balkóna hotela JUDr. Ferdinand Ďurčanský. Na balkóne bol aj V. Tuka a funkcionári formujúcej sa akademickej Hlinkovej gardy. Svoraďáci zborovo skandovali: „Nech žije rektor Tuka“ a Ďurčanský im pritakával: „Áno, profesor Tuka bude rektorom univerzity.“ Tento sľub aj dodržal a onedlho sa stal Tuka rektorom. Neskôr sa však obaja dostali do mocenských sporov a Tuka v roku 1940 vystriedal Ďurčanského vo funkcii ministra zahraničných vecí Slovenského štátu. V tú jeseň sme ako sextáni začali chodiť do tanečnej školy. Bola umiestnená v internáte Charitas na Heydukovej ulici. Niekedy sa organizovali aj tanečné večierky v kaviarni Múzeum na dunajskom nábreží. V tanečnej škole bola príležitosť zoznámiť sa aj so študentmi a študentkami z iných tried a iných gymnázií, najmä z dievčenského na Dunajskej ulici. Niektorých z týchto študentov sme potom získali pre prácu v ilegálnej študentskej organizácii. Z chlapcov si spomínam najmä na Dušana Illeka, Vladimíra Štefánika, Milutína Tatára, Jána Lišku a Dušana Rolného. Z dievčat na Vieru Čáslavskú, Táňu Šelmecovú a Evu Štúrovú. Viera sa neskôr stala druhou manželkou prezidenta Dr. Gustáva Husáka.
Deň vzniku
Slovenského štátu – 14.marec 1939, sme zažívali uprostred takejto atmosféry. Predchádzal mu, ako som už spomenul, vojenský puč generála Bedřicha Homolu. Nechýbal som ako divák pri streľbe pri Živnodome, keď četníci zastrelili gardistu Kopala. Podobne som bol aj pred rozhlasom, na Jakubovom námestí, keď dav zovrel obrnené autá tak, že neboli schopné manévrovania. K streľbe však nikto povel nedal. V nasledujúcich dňoch som si bol pozrieť bývalú slobodomurársku lóžu v budove neskoršieho Csemadoku, na námestí 1. mája. „Odborný“ sprievod a výklad tu robili gardisti – vysokoškoláci.
Postupne sa však Slovenský štát normalizoval a až na rozbité výklady židovských obchodov sa situácia upokojovala. Pritom si títo výtržníci neuvedomovali, že tým vlastne škodia novovznikajúcej ľudáckej buržoázii, ktorá sa obchodov zmocňovala či už nútenou alebo dobrovoľnou arizáciou. V škole napriek postupnej diferenciácii študentov, ktorú spôsobilo založenie Hlinkovej mládeže na gymnáziu, nedochádzalo k nevraživostiam. Niektoré udalosti sme brali aj s humorom. Keď sme demonštratívne prišli v sviatočnom oblečení v deň štátneho sviatku ČSR (28. októbra) alebo narodenín T. G. Masaryka (7. marca), a niektorého z nás opozičníkov profesori vyvolali odpovedať, ozval sa Jano Juríček: „Toho dnes nechajte, lebo má sviatok.“ Politicky veľmi ľudácky vyhranená bola skupina študentov, ktorá do našej triedy prišla po okupácii Košíc horthyovským režimom. Jej akýmsi hovorcom bol už spomenutý Ján Dráč. Aj títo spolužiaci však mali v tom čase k fašizmu ešte veľmi ďaleko. Udavačstvo sa ešte neudomácnilo. Preto sme si aj mohli dovoliť pospevovať paródiu na gardistickú pesničku „Slováci sme od rodu …“, ktorá znela asi takto:
Naša iniciatíva – Všeslovanská revolučná organizácia bola rozdelená na dve zložky: civilnú, ktorá zabezpečovala nábor členstva a propagáciu, a vojenskú, ktorá organizovala vojenský výcvik. V priebehu celého obdobia ilegálnej činnosti bol predsedom organizácie Miro Hrušovský, jeho zástupcom a veliteľom vojenskej zložky som bol ja. Okrem nás boli členmi prvého ústredného výboru: Dušan Illek, Vladimír Štefánik, Ivan Viest, Dušan Rolný, Ján Liška, Dušan Slávik a Václav Zdražil. Značný prílev členov nastal po okupácii českých krajín a vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939. Dvadsiateho apríla 1939 sa prvýkrát na slovenských školách oslavovali Hitlerove narodeniny. Tieto oslavy sme sabotovali, urobili sme si výlet do Malých Karpát a pretože sme už vtedy mali niekoľko pištolí, zorganizovali sme prvé cvičenie v ostrej streľbe. Cvičenie malo veľký morálny vplyv na členov organizácie, lebo väčšina dovtedy nikdy skutočnú zbraň v rukách nemala. Takéto cvičenia sme potom organizovali častejšie. Naším dodavateľom zbraní bol starý prešpurák, puškár Schmiedt, ktorý mal svoju dielňu vo dvore bývalého kina Olympia na vtedajších Valoch. S Mirom Hrušovským sme sa s ním ešte ako trampi spriatelili a dodávka zbraní bola len otázkou peňazí. Boli sme však šokovaní, keď sme nášho puškára jedného dňa videli pochodovať s bratislavskými Nemcami v uniforme FS (Freiwillige Schutzstaffel). Spočiatku sme si mysleli, že bude koniec nášmu prameňu. Napriek tomu sme sa osmelili, navštívili sme ho v jeho dielni a čakali sme, ako sa bude správať. Nič sa nezmenilo. O FS sme sa nezmienili a zbrane nám naďalej predával. V tom čase som študoval aj chemickú technológiu výbušín, čo ma priviedlo k pokusu vyrobiť nitroglycerín. U sklára som si dal zhotoviť miniatúrnu nitračnú nádobu a v našej pivnici na Francisciho ulici som sa pustil do riskantného experimentu. Mohol skončiť tragicky. V priebehu nitrácie sa reakčná zmes vznietila, ja som od pokusu utiekol a spoza dverí som pozoroval, čo sa bude diať. Mal som zrejme šťastie, že nedošlo k dokonalej nitrácii a glycerín zhorel. Preto k výbuchu nedošlo. Viac som sa však k výrobe výbušín neodhodlal. Popri ilegálnej bunke VRO na našom gymnáziu, ktorú viedol priamo ústredný výbor, boli v Bratislave aj ďalšie. Bunku v evanjelickom stredoškolskom internáte na Legionárskej ulici viedol Milan Čapek, bunku na bývalom policajnom riaditeľstve Anton Vašina, bunku robotníkov vo vodárni v Karlovej Vsi, v zimnom prístave a v Dynamitke Jozef Klimo a bunku záhradníkov a mestských úradníkov Miroslav Kubáni. Po šesťdesiatich rokoch je dnes ťažké spomenúť si na všetkých zaslúžilých členov bývalej ilegálnej organizácie VRO bez toho, aby sa na niekoho nezabudlo. Mnohí členovia rôznych buniek VRO však už boli na takej výške uvedomelosti, že po vypuknutí SNP sa povstania aktívne zúčastnili a viacerí v boji položili aj svoje životy.
Podľa memoárov z pripravovanej knihy Prof. Ing. Jána Zelinku, DrSc.: Od romantiky k vede a politike pripravil Juraj Janošovský
