Ak sa nová riaditeľka tradičného medzinárodného filmového festivalu v Locarne Irene Bignardiová mierne odchýlila od proklamácie veľkých všesvetových tém k väčšej potrebe uvoľnenosti, zábavy a originality, zaiste to nebola iba jej svojvôľa neopakovať sa po predchodcoch, ale skôr volanie verných divákov po pôvodnom poslaní tohto storočného umenia, s akým ho vyslali bratia Lumierovci do sveta.
Túžba a dobré predsavzatia sú jedna vec, realita iná. My, občania krajiny, ktorá v minulosti skromne vyrábala tucet filmov, počet ktorých postupne klesol k bodu mrazu, privítavame s primeraným nadšením, keď aspoň jeden-dva filmy, akékoľvek, zaplavia naše vyľudnené Krajinky a vyschnuté Záhrady. Aj slovenské pokusy o festivaly v krajine nevyrábajúcej filmy pôsobia iba kocúrkovsky. Zato tých 180 tisíc divákov, ktorí vyprevádzajú každoročne prehliadku objavov, doplnenú o diela osvedčených a skúsených tvorcov, má podstatne vyššie nároky. Ich zásluhou, ale aj zásluhou prísneho výberu, prežíva Locarno už svoj 54. ročník. A zdá sa, aj v čase globálnej defenzívy kultúry, zažije i ďalšie.
Česká a slovenská spomienka
Locarno je nostalgia a spomienka veľkej éry českého a slovenského filmu. Vlastne československého, bez pomlčky. Pri vlnách Lago Maggiore, kde vraj Boh zázračne dokončil svoje najlepšie dielo zvané „svet“, valila sa naša víťazná nová vlna a udávala smer lodivodom filmových tratí: Zbyněk Brynych, Evald Schorm, Jiří Trnka, Jiří Krejčík, Karel Zeman, no a menovite Čierny Peter Miloša Formana a Organ Štefana Uhera. Popri menách vychádzajúcich hviezd našich susedov, predovšetkým Istvána Szabóa, žiarili tie „naše“, slovenské a české, vedno v súhvezdiach s takými ako René Clair, Roberto Rossellini, Stanley Kubrick, Vittorio de Sica, John Ford, Jean-Luc Godard, Abbas Kiorastami, Svetlana Proskurinová, Rabindra Dharmaraj či Kon Ičikawa. Locarno, „len“ druhý festival sveta, čo do veku a počtu divákov často prvý, prvý vždy i množstvom objavov, teraz pre Česko a Slovensko nejestvuje. Až na jedinkú výnimku – Jana Němca, niekdajšieho víťaza v krátkej metráži, ktorý sa tu svojím videofilmom opätovne ujal. Dá sa povedať, že „naši“ boli nielen v Európe, ale i vo svete ako doma. Treba veriť, že na to nezabudnú a že raz znova budú.
Revolúcia s dvoma koňmi
Víťazný film z Locarna neborí nijaké múry Bastily, ani nestrieľa z Aurory. Búra iba predsudky, že dejiny sú vážna a seriózna vec a že revolúcie sa bez výstrelov, kanonády či ohňostrojov nezaobídu. A čo tie dva kone? To sú dve konské sily v aute Citroën 2CV, na ktorom sa vypravia na cestu Európou dvaja 25-roční chasníci Marco a Viktor, ku ktorým pribudne milenka z dávnych čias Claire, medzičasom šťastná manželka a mamička. Revolúcia s dvoma koňmi, čiže ľahkomyseľnými mládencami a ešte ľahkomyseľnejšou dámou, ktorá pozabudne, že je vydatá, sa však predsa, i keď vďaka náhode, koná. V Lisabone akurát zvrhnú dlhoročnú diktatúru. Nežne „klinčeková revolúcia“ premení krajinu a ľudí v nej. Aj z bezstarostných mladých pánov sa stanú ostarnutí, zato skúsenejší seniori. Režisér Maurizio Sciara si vlastne vysporadúva účty so svojou mladosťou – trocha humorne, trocha filozoficky a ešte viac nostalgicky. A keď sa ho spýtame na príčinu, priznáva: „Pre mňa boli rušné, búrlivé a hýrivé sedemdesiate roky momentkami šťastia a dlho som túžil zo svojich nedosnených snov nakrútiť road movie ako protiváhu úzkosti, napätia, terorizmu. Cukrík na tejto mojej torte mladosti predsa je, hoci hriešna, dodatočná, nedopitá, ale mojej generácii patriaca – láska.“ Diváci, aj porota uverili osobnému vyznaniu i filmovej reči nediskrétneho niekdajšieho fotoreportéra, ktorý už pred štyrmi rokmi upútal a rozosmial publikum Hriešnymi láskami markíza Acquafurata, talianskeho Münchhausena a dožičilo mu Zlatého leoparda. Ten vyvážil jeho dva kone a jednu milenku, ktorá sa volala Claire, a to znamená Jasná.
Jasná a nežná
Aký jednoduchý príbeh: stratí sa matka s novorodeniatkom a márne a dlho ho hľadajú. Do deja vstupuje bývalá milá jej manžela, rôzne svety osudov susedov, ktorým trvá dlhý čas, ba aj život, vysporiadať sa s obdobnými, príliš podobnými problémami. A keďže film Mlieko ľudskej nehy je francúzsky, má nežné prvky materinskej a mileneckej lásky a jasný podiel poézie – „Len krôčik potrebuje ľudské bytie, aby sa mu celý život zdal prázdnotou.“ Režisérka Dominique Cabrerová, pôvodom Alžírčanka, sa preslávila snímkou Zajtra a ešte raz zajtra a aj tento raz sa vyzbrojila nielen hercami ako Marilyn Canto, Valeria Bruno-Tedeschi a Patrice Bruel, ale aj divácky vďačným happyendom. Ako v rozprávke sa vracia „Šípková Ruženka“ z cudzích náručí domov a princovi – manželovi netreba ani zoskočiť z koňa, aby bozkom opäť prebudil jej lásku. Ah, la douce France!
Miluj drsné spôsoby
Prekvapivo nezvíťazil film o nehe – iba režisérke sa ušlo „čestné uznanie“. Zato Miluj drsné spôsoby z americko-nemeckej produkcie získal tohtoročné striebro. Vznikol z inšpirácie rovnomenného románu Číňana Wang-Šuo, autora dvadsiatky románov, ktorý si vlani ako režisér filmu Baba odnášal z Locarna Zlatého leoparda do Číny. Tá sa pomaly stáva modernou filmovou veľmocou. Tento raz pomohla k striebru Petrovi Sehrovi, hoci všetky „drsné spôsoby“, kombinované s láskou, nakrúcal v New Yorku.
Príbeh? Študentka biológie hľadá odpovede na otázky o zmysle života. Je to Faust v sukniach. Raz stretne sebavedomého Mefista, ktorý všetko vie, všetko zvládne a ešte má podareného priateľa. S dvoma herečkami stvoria originálny gang a vymyslia systém, ako dobehnúť dôverčivých cudzincov predajom falzifikátov. Študentka sa mení na zaľúbenú Markétku a ešte aj v gauneroch zadrnčí struna ctižiadostivosti a nostalgie po starých knihách, ba aj písaní nových. Ale zlovestná špirála sa už nezastaviteľne krúti a všetci zúčastnení sa rútia k sebazničeniu. Happyend sa nekoná – ak zaň nepokladáme poučku, že aj v každom vydriduchovi drieme úsilie po kúsku dobra, a ak nám postačí prítomnosť hercov takého formátu ako John Benda, Adrien Body, či Charlotte Ayana a Pam Grier. Hrdinka tejto čiernej komédie sa opäť volá Clair. Teda: Jasná.
Dáma a páni
Ak Bronzového leoparda za mužský herecký výkon dostal práve Francúz Andoni Gracia z Revolúcie dvoch koní, medzi dámami to bolo oveľa samozrejmejšie. Keď na pódium Piazza Grande prišla predstaviteľka Motýľa, kórejská herečka Kim-Ho-Jungová, aby ju korunovali za herečku roka, ovácie sa niesli až k brehom Laga Maggiore. Pravdaže, mnohé príbehy, často iba skicované, literárne len naznačené, bez účinných dialógov zachraňovali práve herci.
Ako zahrať a presvedčiť divákov o „víruse zabúdania“, ktorý zachvátil Áziu, posadnutú imitovaním Západu, ako to dokázala sladká a tajomná Kim? Čo by bolo s Nespútaným srdcom, ak je milenec najlepším mužovým priateľom, keby si doň Angličania nepožičali Clémentinu Célarié? Ako by sa rozhodoval medzi starou a novou vlasťou, medzi Senegalom a Francúzskom, parížsky čierny študent El Hadj v LAfrance bez Djolofa Mbenguea, polomuža, polochlapca? Aká hŕba mladých talentov sa rodí v Indii, ktorá vyrába najviac filmov na svete a na ktoré sa práve teraz valia neskutočné davy divákov v Afganistane, oslobodenom od dogiem Talibanu, zakazujúcich filmy a ľudské tváre vôbec?
Posledné slovo
Niet v čom závidieť nevďačnú rolu poroty, v ktorej prevládli ženy pomerom 7:2. Zostava pochádzajúca spod zástav Chile, USA, Francúzska, Veľkľj Británie, Turecka, Talianska a Nového Zélandu. Každopádne posledné slovo mala žena, nová direktorka festivalu Irene Bignardiová: „Pozdravujeme mierový svet z kantónu Ticino, zo srdca Európy, rečou všetkých, ktorí milujú pravdu a krásu a posielame všetkým tlkot nášho srdca.“
