Od eskalácie ku konfrontácii

Vojna sa nikdy nezačne len tak, z ničoho nič. K vojne sa treba postupne dopracovať. V kvázidemokracii, kde sa vraj berie ohľad na verejnú mienku a kde vraj nerozhoduje len chladný kalkul, je potrebné dopracovať sa k vojne postupným masírovaním verejnej mienky s cieľom presvedčiť o nevyhnutnosti vojenského zásahu. Čas, ktorý ubehne od prvotnej myšlienky k realizácii, je rôzny. Niekedy stačí málo a protivník sa nestačí dôsledne pripraviť na odpoveď. V takomto prípade si agresor myslí, že pravda je na jeho strane a verí, že svoje správanie bude vedieť dostatočne obhájiť. Ak má verejnosť aké-také pochybnosti a neverí slovám vodcu, úloha je trochu viac komplikovaná, keďže musí prebehnúť zdĺhavá PR-kampaň na ozrejmenie nevyhnutnosti zásahu. Keď pre nič iné, tak aspoň preto, aby bežný smrteľník veril mýtom o výlučne obrannom a spravodlivom využívaní vojenskej techniky. V kvázidemokracii je totiž nutné robiť všetko pod rúškom legitimity a tváriť sa mierumilovne. Od eskalácie vedie cesta často už len jedným smerom, lebo vojenský konflikt sa v hodine dvanástej dá odvrátiť len výnimočne. Systematická príprava hegemóna na vojenský zásah v Iráne je v plnom prúde. Hoci to neznamená, že sa odhodlá dotiahnuť plány do konca, dá sa s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou predpokladať, že Irán to má podčiarknuté a zrátané. A ani nie pre výrobu jadrových zbraní. Čo je horšie, tento blízkovýchodný „sopliak” vraj sústavne provokuje a takéto správanie sa vonkoncom nepáči najväčšiemu provokatérovi. Škodoradostné posmešky na adresu svetového policajta, ktorý nezvláda situáciu v susedstve Iránu, sú len jednou zo záležitostí, ktoré sa nedajú tolerovať. Rovnako neodpustiteľné je, že Irán si dovoľuje zasahovať do vnútorných záležitostí v krajine, v ktorej už vnútorne zasahuje jeho veličenstvo. Ešte donebavolajúcejšie je, že svojimi zbraňami, či už priamo alebo nepriamo, ohrozuje pešiakov spoza veľkej mláky, ktorí si tam nárokujú nielen na imunitu ale aj na exkluzivitu. Výpočet nespratníckych kúskov Ahmadinedžáda a jeho podriadených by mohol pokračovať, no je už aj tak dosť dlhý na to, aby nastal čas odplaty. Nie je totiž možné, aby zo situácie v Iraku vyťažil práve najväčší nepriateľ Spojených štátov. Aj preto sa vyjadrenia na adresu Iránu menia z protijadrových na protiteroristické. Keďže na to prvé neexistujú dostatočné dôkazy, najmä v časovom horizonte pätnástich mesiacov, je nutné prejsť do sféry, ktorá doma viac rezonuje. Pod termín terorizmus sa totiž zmestí čokoľvek a v záujme dokonalej obrany domoviny je nutné teroristov „spravodlivo” potrestať. Ak aj napriek všetkým snahám verejnosť túto návnadu nebude ochotná zhltnúť, nič to. Mašinéria je už rozbehnutá a blížiace sa voľby ju nezastavia. Tandem Bush a Cheney už totiž do volebného boja pre rôzne dôvody nezasiahne a o popularitu v dôchodku im ide až v poslednom rade. Sú totiž presvedčení, že spravodlivo ich ohodnotí iba história a obaja sa nádejajú, že miesto v pomyselnej sieni slávy ich neminie. Ignorantská masa určite jedného dňa docení ich predvídavosť, múdrosť a líderské schopnosti. Autor pôsobí v Center for European Studies na Floridskej univerzite