Očisťme sa

Fanúšikovia východných filozofií, ekoaktivisti, hľadači pravdy, zdravia a pokoja v dnešnom uponáhľanom svete – slovom, vyznávači alternatívnych životných štýlov, sú za bežných okolností v bežnom pouličnom dave v menšine. Nie však v druhú októbrovú sobotu v Mestskom kultúrnom stredisku v Šamoríne. Festival Dych Zeme, ktorý organizuje Centrum environmentálnej a etickej výchovy (CEEV) Živica, je totiž šitý na mieru práve im. Tento festival sa venuje očiste, spoznaniu a zdokonaleniu vnútorného priestoru človeka a prírody, a verte tomu alebo nie, nie je v tom žiaden fígeľ ani zakuklený konzum. Alternatíva znamená inú možnosť. V spojení so životným štýlom je to iná možnosť, ako tráviť svoj život – odbočka z hlavnej cesty, ktorou sa ženie ľudské stádo. Tento pojem je relatívny a zároveň vágny. Aby sme ho pochopili, treba najprv určiť vzťažný bod – teda akúsi väčšinovú kultúru a spôsob života, ku ktorej tvorí alternatívu. A to nie je jednoduché – keby bolo ľahké definovať ju, tisíce sociológov by predsa dávno boli prišli o prácu. Navyše, byť alternatívny znamená byť iný, odlišný – nikto však nestanovuje, aký vlastne. Bežný našinec vybavený praktickým rozumom však k pojmu alternatívny životný štýl aj bez jalového mudrovania o definíciách samozrejme priradí zaužívané atribúty: snahu o zdravý život v súlade s prírodou, záujem o duchovno a filozofiu (obzvlášť východnú), o sebapoznanie a sebazdokonalenie, o ekológiu a charitu, o hľadanie spôsobu, ako spomaliť, ako byť nezávislý, ako hľadať vlastnú cestu v dave. (Po dosadení významových opozít k spomínaným atribútom je jasné, čo hovorí takáto alternatíva o strednom prúde spoločnosti…) A i keď aj všemožné subkultúry definované hudbou či náboženstvom sú dostatočne iné na to, aby súhrnne spadali pod alternatívu, predsa sa označenie alternatívny životný štýl nezaužívalo v ľudovom poňatí napríklad pre punk alebo pre sektu moonistov, ale najviac pre „eko- etno-“ ľudí. Festival Dych Zeme možno preto bez váhania označiť za oslavu alternatívneho životného štýlu. Menštruácia, šamanizmus a feng-šuej Kto nevedel, čo má od tejto akcie čakať, a vybral sa na Dych Zeme naverímboha v džínsoch a s hotdogom v ruke, musel sa po krátkom čase začať ošívať pri pohľade na nezvyklé prečíslenie ľudí v etnooblečení a stánky s vegetariánskymi pochúťkami. Mať tak na krku aspoň nejakú malú indickú šatku… Nevedomých prvonávštevníkov však na štvrtom ročníku festivalu bolo poriedko. Vzhľadom na zúfalo malý počet takto zameraných akcií sa totiž Dych Zeme za krátky čas stal pojmom a návštevníci za ním cestujú nielen z celého Slovenska, ale aj spoza rieky Moravy. Vysoko nasadenú latku kvality nepodliezol ani tento rok. V priestoroch šamorínskeho „kulturáku“ od rána do noci prebiehali atraktívne prednášky, interaktívne workshopy, premietania a koncerty v štyroch sálach zároveň. Tohtoročný Dych Zeme dal priestor tematike Mongolska, takže okrem skvelého večerného koncertu tradičnej mongolskej hudby v podaní skupiny Dunjingarav stála pred budovou autentická jurta, v ktorej varila čajíky myjavská Kočovná čajová domácnosť, a steny zdobili reportážne fotografie vypovedajúce o živote v tejto svojráznej ázijskej krajine, o ktorej na Slovensku stále mnoho nevieme. Počasie ako z rozprávky o babom lete navyše dovolilo návštevníkom pobehovať bosým po trávniku a „detskému kútiku“ celé hodiny šantiť okolo sochy (a na nej) svätého Štefana, ktorý s mečom stráži nedotknuteľnosť hlavného kultúrneho stánku v mestečku na juhu Slovenska. Aj štvrtý Dych Zeme už tradične stavil na tematickú rôznorodosť a atraktívnosť. Zo všetkých aktivít možno spomenúť napríklad trojhodinovú meditačno-tanečnú „zážitkovú cestu len pre ženy“ Menštruácia ako zdroj sily. Tešili sa na ňu snáď všetky príslušníčky nežného pohlavia, ktoré vlani absolvovali podobne zameraný Ženský kruh. Pripomenúť si svoju ženskú identitu a jej dôležitú úlohu a nenahraditeľné a dôstojné miesto v zdravej spoločnosti je totiž pri všeobecne preferovanej snahe čo najviac tieto aspekty potlačiť mimoriadne osviežujúce a oslobodzujúce. Ďalšie prednášky sa točili napríklad okolo medicínskej úlohy šamanizmu, čínskeho energetického cvičenia čchi-kung a bojového umenia tai-čchi, okolo zdravej výživy, ekológie prenesenej do každodenného života alebo hľadania harmónie prostredníctvom feng-šuej. Nie je všetko zlato… Aj keď suchopárny technokratický rozum nie je iste najideálnejším prostriedkom na hodnotenie toho, čo nám ponúka „alternatíva“ akcentujúca pocitové prežívanie a intuitívnosť, ani pri prijímaní podnetov z tohto „súdka“ by sme sa nemali úplne vzdávať racionálneho posudzovania. To jest nekriticky zobať z ruky všetko, čo je označené príslušnou nálepkou (o ktorej vágnosti a relatívnosti už bola reč). Akokoľvek by sme tomu boli naklonení a akokoľvek by sa nám páčila atmosféra Dychu Zeme. Pri viacerých prednáškach sa mi v hlave rozsvietila varovná kontrolka: predsa len, také kategorické odmietanie očkovania detí či argumentácia v prospech symptotermickej metódy (t.j. metódy plodných a neplodných dní) ako spoľahlivého antikoncepčného prostriedku sú silná káva. A netreba púšťať zo zreteľa, že nie je všetko zlato, čo sa blyští alternatívou. Aj neortodoxné a marginalizované názory na sporné témy však potrebujú slobodný priestor na svoje vyjadrenie – a ak im ho neposkytnú komerčné médiá, ostáva táto dôležitá úloha len na pleciach internetu – alebo podujatí ako Dych Zeme. (Do tejto kategórie napokon spadajú aj časťou odbornej verejnosti rešpektované názory ekologických zoskupení ako lesoochranárske združenie VLK. Vzácnu príležitosť vypočuť si jeho náčelníka Juraja Lukáča polemizujúceho so Štátnou ochranou prírody nám tiež neponúkli rádiá ani televízie, ale práve Dych Zeme.) Spoločnosť totiž potrebuje diskusiu. A to, či tvrdenia, že očkovacie látky sú jedovaté a nechávajú na zdraví našich detí trvalé následky a že symptotermická metóda je podobne spoľahlivá ako hormonálna antikoncepcia (navyše podložené údajnými vedeckými výskumami) sú na smiech, alebo sú zapovedanou pravdou, by malo prejsť medializovaným odborným diskurzom, a nie stretávať sa s nadutou ignoranciou vlastníkov patentu na konformnú pravdu – a so slepou vierou presvedčených neodborníkov na druhej strane spektra. Ak totiž jedna z týchto strán koná správne, tá druhá si zákonite nevedomky ubližuje. Vyhodnotiť hodnovernosť argumentácie mnohých prednášajúcich na Dychu Zeme je pre laikov v danej problematike skutočne nemožné a v hlavách mnohých návštevníkov iste ostali (v lepšom prípade) veľké otázniky. Tí ostatní a ostatné však možno práve vysadili antikoncepciu a rozhodli sa odmietnuť zaočkovať svoje deti. Alebo, naopak, mykli plecom a zotrvali pri pohodlne zabehanom systéme. Ťažko povedať, kto z nich si vybral správne. Dych radosti a tvorivosti V porovnaní s trošku kontroverznou prednáškovou stránkou Dychu Zeme (alias sekcia Dych poznania), jeho zábavnej časti niet čo vytknúť. Snáď len to, že slovanskí lukostrelci – Pecúchovia z občianskeho združenia Karpatský Pecúch napokon nedorazili, a tak sme sa nestali svedkami toho, ako „noví starí“ Slovania konajú svoje obrady na trávniku okolo sochy svätého Štefana a hneď vedľa mongolskej jurty v meste, v ktorom sa bez problémov dohovoríme po maďarsky. Pri súčasnej mrazivej situácii vo vzťahoch s našimi južnými susedmi by to bolo krásnou ukážkou toho, ako sa dá nekonfliktne skĺbiť súčasnosť s minulosťou a slovanstvo s maďarstvom. Tak či onak, prednášky, ponúkajúce prekvapivé a závažné alternatívy k tomu, čo sme dosiaľ považovali za samozrejmé, nám zavarili mozgové závity mnohými témami na premýšľanie, takže osvieženie v podobe maľovania na hodváb, tancovania či alikvótneho spevu padlo veľmi vhod. A či je to už dôsledok beznádejnej nákazy súčasným hedonizmom a jeho dôrazom na zábavu, alebo jednoducho ľudskou náturou – najočakávanejšou časťou festivalu boli večerné koncerty, čiže dych radosti. Po vystúpení mongolskej skupiny Dunjingarav dostal slovo Maok a Svetloleť band. Multiinštrumentalista Maok (vlastným menom Martin Tesák) je na Dychu Zeme známou postavou – nechýbal minimálne na posledných troch ročníkoch. So svojou rodinou žije v malej hlinenej „perníkovej chalúpke“ na myjavských kopaniciach, spolu s manželkou – výtvarníčkou Šimonkou vychovávajú svoje dve deti, ktoré prišli na svet prirodzenou cestou (t.j. doma) a živí sa produkciou meditatívnej hudby. Tá však zďaleka nie je menšinovou záležitosťou úzkeho okruhu poslucháčov, ako by sa mohlo zdať: V známych cestopisoch Pavla Barabáša a v Jakubiskovom kinohite Báthory sa dostala do uší státisícov filmových divákov. Mnohí z návštevníkov prišli na festival iba na Maoka. „Prišiel som až z Čiech a z programu som poznal len jeho meno. Celý festival však bol napokon perfektný a stál za to,“ hovorí návštevník z Prahy. Spolu s Maokom vystúpila akrobaticko-tanečná skupina Argolla – Flying dreams, ktorej akrobatické čísla vyrážali dych, symbolickou bodkou za festivalom však bola až strhujúca spontánna tancovačka pod pódiom aj na ňom. Rozprúdili ju najmenšie deti, ku ktorým sa postupne pridali všetci vrátane návštevníkov v dôchodkovom veku. Viac Dychov Zeme! „Keď ľudia vyčistia svoj vnútorný priestor, prestanú znečisťovať Zem.“ Tento citát nemeckého spiritualistického spisovateľa Eckhardta Tolleho alias motto festivalu Dych Zeme výstižne vyjadruje filozoficko-ekologický imperatív, ktorého prijatie do povedomia západnej civilizácie je v súčasnosti naliehavejšie ako kedykoľvek predtým. A zatiaľ čo Al Gore a iní produkujú katastrofické globálne vízie, podujatia typu Dych Zeme ponúkajú trhovisko alternatív pre osobný život jednotlivcov. Na Slovensku je takýchto akcií ako šafranu. A z tých, ktoré majú ambície prekročiť rámec lokálneho podujatia v miestnej čajovni, má jednoznačne najlepšiu (teda aspoň nejakú) medializáciu. Nečudo, že sa napriek svojmu ne- (či až anti-) komerčnému zameraniu bez problémov uchytil a nie je ťažké predstaviť si jeho budúce rozšírenie. Napríklad na viacdňovú akciu s väčšou priestorovou kapacitou. Sály Mestského kultúrneho strediska v Šamoríne boli totiž vlani aj tento rok úctyhodne plné. Svoje verné publikum už Dych Zeme má a vychováva si ho doslovne od kolísky: pri spomienke na počet budúcich mamičiek na treťom ročníku bol o rok neskôr pohľad na tie isté mamičky, tentoraz už s bábätkami, takmer dojemný. „Dychov Zeme“ by sa na Slovensku z hľadiska záujmu verejnosti (iste už menej z ekonomického hľadiska) pokojne uživilo aj viac a nebolo by to na škodu. Nielen preto, že prednáška o šamanizme alebo o duchovných bytostiach prírody sa len tak nevidí a nepočuje – ide o viac. Napríklad o závažný problém absencie nezávislých médií, ktoré doprajú priestor aj menej populárnemu názoru a tým vytvoria podmienky na diskusiu – a ich úlohu by mohli a mali suplovať práve podujatia tohto typu. Dnešná spoločnosť totiž diskusiu o alternatívach naliehavo potrebuje.