Ochrana prírody podľa Ruska

Minister hospodárstva Pavol Rusko predložil v týchto dňoch do vlády návrh uznesenia, ktorý nemožno označiť inak ako prívlastkom škandalózny. Sám sa ním chce pasovať do role koordinátora medzirezortnej komisie na tému ochrana prírody, ktorá však kompetenčne patrí pod rezort životného prostredia. Komisia má byť zložená zo zástupcov relevantných ministerstiev, samosprávnych krajov, ZMOS, ale aj Záujmového združenia lanoviek a vlekov SR a Zväzu hotelov a reštaurácií SR s cieľom revidovať jestvujúcu sieť chránených území, zmeniť ich zonáciu, znížiť stupne ochrany prírody a novelizovať (rozumej: zmäkčiť) kľúčové zákony o ochrane prírody a krajiny, o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ako aj stavebný zákon. Ministrovi životného prostredia má podľa Ruska vláda uložiť, aby v spolupráci s príslušnými ministrami vykonal nevyhnutné opatrenia zamerané na zlepšenie podmienok a odstránenie prekážok rozvoja cestovného ruchu v chránených územiach Slovenska uvedených v závere Analýzy vplyvov legislatívy v oblasti ochrany životného prostredia na rozvoj cestovného ruchu (ďalej CR). V úvode tejto analýzy sa okrem iného konštatuje: „Súčasná národná sieť chránených území zaberá 23,3 % územia SR, ale doteraz ešte nebola prehodnotená z hľadiska skutočnej potreby ochrany jednotlivých ohrozených biotopov a druhov.“ Inými slovami – sieť chránených území vymysleli nezodpovední a slabomyseľní diletanti, ktorí ani len netušia, čo je to skutočná potreba ochrany. Našťastie, je tu vysokovzdelaný odborník v oblasti posudzovania hodnoty, unikátnosti a miery ohrozenosti biotopov a druhov Pavol Rusko, ktorým im vysvetlí, čo a ako. To všetko je však len začiatok. Hneď na druhej strane analýzy sa dočítame túto „múdrosť“: „Pretože prevažná časť procesu prípravy a realizácie projektov rozvoja infraštruktúry a služieb horských a podhorských stredísk CR sa dotýka oblastí s najvyšším stupňom ochrany prírody, najviac problémov v tomto procese vzniká práve z titulu obmedzení stanovených ochranou prírody.“ Ako najviac chybné sa okrem uvedených zákonov citujú nariadenia vlády SR, ktorými bolo vyhlásených všetkých deväť národných parkov; ministerské vyhlášky, na základe ktorých vzniklo štrnásť jestvujúcich chránených krajinných oblastí, ale aj prakticky všetky významnejšie medzinárodné dohovory týkajúce sa ochrany prírody, ktorých signatárom je Slovensko. Argumentuje sa najmä nepravdivým tvrdením, že na územie národných parkov a CHKO sa na Slovensku vzťahuje režim ochrany prírody v stupni štyri alebo päť z päťstupňovej stupnice, hoci v skutočnosti ide o 2., resp. 3. stupeň. Celá ďalšia argumentácia sa už potom „logicky“ odvíja od tohto klamstva: „Táto neprimeraná ochrana prírody má za následok obmedzenie podnikateľských aktivít zameraných na rozvoj horských turistických oblastí Slovenska, ktorých väčšina sa nachádza na území s najvyšším stupňom ochrany prírody. Obmedzenia sú výraznou prekážkou ďalšieho rozvoja infraštruktúry a služieb(…) stredísk CR ako základnej podmienky dosiahnutia európskej úrovne služieb.“ Alebo: „I keď bol zákon o ochrane prírody a krajiny viackrát novelizovaný, v súčasnosti vzniká potreba jeho ďalšej aktualizácie a novelizácie, pretože jeho posledné znenie už výrazne obmedzuje hospodársku činnosť v chránených územiach, najviac však rozvoj horských a podhorských oblastí s dobrými podmienkami na rozvoj CR.“ „Zmenou kompetencií v oblasti stavebného povoľovacieho konania s ich prechodom na obce sa tento proces čiastočne zjednodušil s výnimkou oblastí s vysokým stupňom ochrany územia. Ako jedno z riešení sa ponúka posilnenie kompetencií samosprávy v oblasti ochrany prírody a krajiny… Podmienkou tohto riešenia je vyčlenenie súčasných alebo potenciálnych centier CR zo systému veľkoplošných CHÚ s následným zrušením povinnosti hodnotenia vplyvov na ŽP podľa zákona o EIA, prípadne iných zákonov, čím sa zníži frekvencia stretu podnikateľských a ochranárskych záujmov a iných rozporov.“ A ešte súhrn toho všetkého, ktorým je posledný odsek predkladanej správy k popisovanému materiálu: „Predkladaný materiál má za cieľ navrhnúť východiská, ktoré budú smerovať k odstráneniu prekážok zapríčinených nadmernou a neprimeranou ochranou prírody v prospech zlepšovania podnikateľského prostredia v CR.“ Zachovaná príroda podľa Ruska nie je magnetom, ktorý zahraničných turistov na Slovensko priťahuje, ale nežiaducim prvkom, ktorý ich odpudzuje. Hlavným obmedzujúcim činiteľom, ktorý robí náš cestovný ruch neschopným konkurencie nielen v porovnaní s alpskými krajinami, ale aj so susedným Maďarskom, Českom či Poľskom, nie je zanedbaná infraštruktúra, chabá hygiena, mizerné služby, nekvalifikovaný personál, neúcta k hosťom, neochota, slabé podnikateľské schopnosti, absentujúci informačný systém, neadekvátne vysoké ceny a pod., ale práve ochrana prírody. Skrátka, kde už ten náš cestovný ruch mohol byť, keby ho nebola neobmedzovala hlúpa príroda a jej ešte hlúpejší ochrancovia? Každému súdnemu človeku je, myslím, zrejmé, že materiál predkladaný ministrom Ruskom je dokonale postavený na hlavu a svojou dikciou sa vracia do 50. rokov minulého storočia, keď sa naposledy aj na najvyšších miestach (hoci ojedinele a len vo vzťahu k niektorým, obzvlášť nešťastne lokalizovaným fabrikám) hovorilo o ochrane prírody ako o brzde pokroku (z tejto sféry politického folklóru zľudoveli najmä výroky súdruha Širokého). Pokus o takýto frontálny a pritom primitívny útok na ochranu prírody si však za vyše 50 rokov života v tejto krajine nepamätám. Možno to bude znieť paradoxne, ale nejde o útok voči prírode, ale aj voči rozumným a udržateľným cestám rozvoja samotného cestovného ruchu, na ktorý má Slovensko dosiaľ prevažne nevyužité predpoklady. Európsky program ochrany prírody NATURA 2000, ku ktorému prihlásenie sa bolo jednou z podmienok nášho vstupu do EÚ, by mal byť vykročením do 21. storočia. Minister Rusko chce, naopak, nazeranie na ochranu prírody a chránené územia vrátiť niekam do čias priemyselnej revolúcie, v lepšom prípade do čias „rozvinutého stalinizmu“ v 50. rokoch minulého storočia. V každej normálnej krajine by si prírodu podobnú slovenskej chránili ako oko v hlave, len nás trápi, že ju máme. Človek, ktorý dokáže to, o čom píšeme vyššie, a v ten istý týždeň je schopný zaskočiť kolegov z vlády, napáliť Rakúsko výrokmi o dostavbe čiernej diery na peniaze zvanej Mochovce a znechutiť EÚ spochybnením záväzkov SR ohľadom odstavenia JE V1 v Jaslovských Bohuniciach, by si zaslúžil zápis do Guinessovej knihy rekordov, voskovú figurínu v múzeu Madame Tussaud, ale najmä odchod na zaslúžený politický odpočinok. Autor je predsedom Spoločnosti pre trvalo udržateľný život v SR