Obsažné telegramy

Významný slovenský prozaik, literárny vedec a vysokoškolský pedagóg Stanislav Rakús (1940) vydal po dvoch románoch (Nenapísaný román, Excentrická univerzita) zbierku štyroch próz Telegram. V týchto textoch sa vrátil približne do čias knihy Temporálne poznámky, teda do druhej polovice 20. storočia. V najnovšom súbore, ktorého časti autor publikoval časopisecky (Romboid, RAK) stvárňuje problémy kváriace obyčajne jedného hrdinu, ktorý má z menšej či väčšej miery autobiografické črty, a najmä skúsenosti autora. Píše aj o jeho profesijnom zameraní – zväčša ide o stredoškolského profesora slovenčiny s literárnymi sklonmi. Hrdinovia v nečakaných situáciách Rakúsovi mužskí hrdinovia sa zvyčajne ocitnú v situácii, ktorá je niečím nezvyčajná, výnimočná či nečakaná. Usilujú sa ju riešiť poväčšine racionálne, no okolnosti či povahové črty ich nezriedka privedú do ešte väčších problémov alebo k inému záveru, než aký čakali alebo s ktorým rátali. Napríklad hrdina titulnej poviedky Telegram Jozef Budák sa ocitne vo viacnásobne bizarnej situácii. Z vojenského cvičenia mu dovolia nadriadení odísť, hoci obsah telegramu nezdôvodňuje naliehavosť jeho prítomnosti v mieste bydliska. Vysvitne, že zomrel príbuzný, no vzdialený a že telegram poslala jeho manželka Marta, s ktorou prišiel pred odchodom na cvičenie do konfliktu, dokonca sa mu vyhrážala samovraždou. Po presnom, epicky dôkladnom vykreslení jeho úlohy pred pohrebom sa situácia ešte viac zamotá, aj vinou vlastného zápasu s alkoholizmom, no najmä v slovnej konfrontácii s rozdielnymi životnými postojmi a názormi účastníkov predpohrebného rodinného zhromaždenia. Poviedka vrcholí otvoreným koncom, keď sa zistí, že jeho žena, ktorej nedávny pokus o samovraždu mu zatajili, sa stratila, pretože si všimla a po svojom vysvetlila jeho koketovanie s príťažlivou Monikou, ktorá oneskorene prišla do domu mŕtveho. S dedičstvom alkoholizmu V tejto próze prejavil Rakús schopnosť dôkladne zmapovať „rodinný priestor“ vo vypätej situácii, akou bolo zhromaždenie pri mŕtvom a rozhodnutie prebdieť pri ňom noc a v súvislosti s tým akúsi sebaanalýzu Bujdáka nad jeho miestom v rodine. Nemôže tu chýbať všadeprítomný alkohol, s ktorým zápasia vari všetky Rakúsove mužské postavy. A nielen tie. Zjavný, či skrytý alkoholizmus môže mať v kontexte celej knihy prinajmenej dvojaký význam: dá sa chápať ako typické slovenské dedičstvo minulosti alebo ako reakcia na často bezvýchodiskový pocit provinčného intelektuála na obdobie tzv. normalizácie. Akoby mimochodom autor v tejto próze vyslovil aj myšlienku: „Západ či východ, mesto alebo dedina, dnes je to absolútne jedno!“ Na rozdiel od Milana Zelinku, ktorý tiež pochádza zo západného Slovenska, vonkoncom nie je fascinovaný východoslovenskou prírodou, je skôr autorom zameraným na situácie odohrávajúce „intra muros“, či v mestskom prostredí. Tvorivá kríza nehrozí Prvá poviedka zo súboru Básnici je skvelou prózou o „básnikoch“, teda skôr o grafomanoch, ktorých nájdeme v učiteľskom stave nie práve najmenej. Príbeh vyrozprávaný s náležitou empatiou pre učiteľský údel vyznieva výsmešne, nie však blasfemicky. Náležite využité prvky bizarnosti na vyvolanie stavu kreativity u „básnikov“ Dobrovodského a Pozdecha, navyše zviazaných vzťahom nadriadeného a podriadeného (Pozdech riaditeľ školy a Dobrovodský učiteľ), vyrozprávané s trpezlivou dôkladnosťou a výnimočným citom pre silný a podstatný epický detail, sú zároveň aj úškrnom nad snahou protagonistov o bohémske gestá, ktoré predsa k básnickému „údelu“ patria. Zaujímavou sondou do pavučín a sietí manželského života je Alkoholická poviedka, vyrozprávaná v prvej osobe, v ktorej hrdina je tiež človekom tvorivým, píšucim. Rozprávanie sa vcelku nenápadne posunie z rodinnej do línie skôr fantazijnej. Hrdina si vymyslí silnú epickú situáciu príchodom príslušníkov bezpečnosti a jeho následným odvezením na bezpečnosť, kde príde k výsluchu i násiliu. Príbeh však vyznie napokon ako „poviedka v poviedke“ a končí sa pomerne bezradným pocitom rozprávača nad svojou neschopnosťou hodnoverne dokončiť svoj príbeh: „Klepem svoj príbeh priamo do stroja a zrazu sa zaseknem pri idei. Nemôžem sa ďalej pohnúť, znezrady som v tvorivej kríze.“ Autora Stanislava Rakúsa sa však bezradnosť ani tvorivá kríza netýka, každá jeho próza má silnú myšlienku. Tvorí svoje príbehy s dôkladnou istotou. Jeho telegramy obsahujú pre čitateľa výnimočne zaujímavé a obsažné posolstvá. (Stanislav Rakús: Telegram, Koloman Kertész Bagala 2009) Autor je spisovateľ