Politika nie je – a zrejme ani nikdy nebude – miestom pre útlocitných ľudí. Uplatnia sa v nej len tí, ktorí sa so samozrejmosťou dokážu pohybovať v prostredí, kde sa ľudia vždy delia na „našich“ a „cudzích“, „priateľov“ a „nepriateľov“, kde sa dohody dodržiavajú vždy len s množstvom nevyslovených podmienok, kde i priateľstvo je formou súperenia. Politika je predovšetkým o moci a ten, kto sa ňou chce živiť, musí mnoho vydržať a musí vedieť rany aj rozdávať. Nakoniec, v iných sférach životnej činnosti to asi tiež nie je iné, i tam veľmi často ide o to „kto z koho“ a i tam sa súperenie neraz odohráva pod maskou priateľskosti. Skôr to má byť upozornenie na povahu prostredia, v ktorom sa „robí politika“. Americký spisovateľ Mark Twain, autor nesmrteľného diela o Tomovi Sayerovi, kdesi hovorí, že ten, kto si chce uchovať radostnú a pokojnú myseľ, tak by sa nemal zaujímať o dve veci: o to, ako a z čoho sa robia klobásy, ktoré si kupuje u mäsiara a o to, ako sa „robí“ politika. Prvá časť rady Marka Twaina sa dá dodržať pomerne ľahko, nakoniec zrejme by nám len prospelo, keby sme sa stali vegetariánmi. Druhá časť rady sa nedá dodržať: politika je všadeprítomná a je aj v každodennosti každého z nás oveľa prítomnejšia, ako by sme si to priali. Súvisí to aspoň s dvomi vecami: s tým, že ešte stále stav spoločnosti, jednotlivých sfér spoločenského života, príliš závisí od politických rozhodnutí a súvisí to zrejme aj s tým, že psychologicky väčšinu z nás politika zasahuje viac, ako je zdravé.
KOMPROMITOVANIE POLITIKY AKO TAKEJ
Upozornenia na povahu politického života sa obyčajne využívajú dvomi protikladnými spôsobmi: slúžia ako prostriedok kompromitovania politiky ako takej, alebo slúžia ako spôsob ospravedlňovania politikov, ktorí sa vo svojich verejných vystúpeniach necítia povinní zachovávať nijakú formu. Ani jeden ani druhý argument nepovažujeme za presvedčivý: spoločnosť je vždy rozdelená, vždy ide o to, nájsť spôsob koexistencie rozdielnych záujmov a na riešenie tohto problému sa zatiaľ našli len dva prostriedky: vojna alebo politika. A nech už je politika akákoľvek, predsa je obyčajne lepším riešením ako vojna. A niečo podobné platí i o spôsobe, akým politici obhajujú svoje záujmy a svoje pravdy, i tam rešpekt istých zvyklostí a pravidiel prispieva k civilizovanosti a nakoniec, v dlhšej časovej perspektíve, pomáha uchovávať priestor pre obhajobu mojich záujmov. Politická sféra je odrazom spoločnosti samej, diferencovanosti záujmov v nej, diferencovanosti hodnôt. Nemožno teda očakávať, že parlament bude niečo ako akadémia vied, kde sedia vzdelanci a v pokojnej diskusii rozhodujú medzi alternatívnymi riešeniami, racionálne posudzujú argumenty pre a proti, presviedčajú a dajú sa presvedčiť. Nie je to tak, nie je to tak v slovenskom parlamente a nie je to tak v nijakom parlamente sveta. Politika je o záujmoch, ide o presadenie záujmu, argumenty majú obyčajne pomocnú úlohu, nakoniec tak či tak sa rozhoduje hlasovaním, teda silou hlasov. Mohli by sme uviesť mnoho príkladov na to, že nakoniec sa takmer vždy presadí silnejší záujem a nie silnejší argument.
A práve o to ide, o záujmy. Čo však zaráža, je znížená schopnosť slovenských politikov vyjadrovať záujmy svojich voličov. Koho záujmy dnes vyjadrujú politické zoskupenia, ktoré sa hlásia k pravici, keď medzi obľúbené rečnícke cvičenia pravicových politikov patrí odhaľovanie skorumpovanosti nových vlastníkov? Koho záujmy vyjadrujú strany, ktoré sa hlásia k ľavici, keď v podmienkach takmer 20% nezamestnanosti sa jej predstavitelia vyjadrujú napríklad o stavbách diaľnic ako o mečiarovských monštrách? Kto poškodil záujmy Slovenska viac ako nezodpovedné táranie predstaviteľov národných strán? Možno by bolo zaujímavé urobiť experiment a z textov vystúpení poslancov v parlamente škrtnúť mená a stranícku príslušnosť a potom dať, povedzme študentom politológie, – tí by sa vo veci predsa len mali vyznať – za úlohu určiť politickú príslušnosť ich autorov. Odvážim sa predpokladať, že výsledok by bol taký istý, ako keby sme autorstvo hádali náhodne. Táto politická neurčitosť vecných obsahov vyplýva nielen z objektívnej zložitosti situácie v ekonomike a v spoločnosti, ale aj z politickej zanedbanosti mnohých, ktorí sa dnes pohybujú na horných poschodiach slovenskej politiky. Na Slovensku tak nedostatky politického života majú ešte jeden rozmer, sú totiž prejavom podivnej nedospelosti slovenskej politickej triedy. Dnes, keď žijeme vlastne už desať rokov vo viac menej štandardných – aspoň z inštitucionálneho hľadiska – demokratických pomeroch, a ešte stále sa nepodarilo dohnať zameškané. Nemá zmysel vracať sa príliš ďaleko do minulosti, je však faktom, že slovenská spoločnosť sedemdesiatych a osemdesiatych rokov reagovala na deformované politické pomery silnou mierou odpolitizovania, väčšina ľudí hľadala spôsob, ako sa politike vyhnúť, odmietala dokonca i úsilie porozumieť, čo vlastne politika je, ako sa robí. Úpadok politického povedomia bol v kontraste so všeobecným rastom vzdelanosti. Uvažovanie o politike bolo nahradené morálnou kritikou politiky. Záľuba v moralizovaní zostala aj vtedy, keď i na Slovensku bolo možné povedať: niet ideí, sú len záujmy. A tu sme vlastne pri koreni vecí: kombinácia moralizovania a bezohľadného egoizmu vytvára zmes, ktorá je zdrojom nestability a spoľahlivo ničí zmysel pre vecnosť, pre politický realizmus, teda postoj, ktorý umožňuje uvažovať aj o dlhodobých podmienkach existencie štátu.
OBRAZ POLITIKY
Politika vystupuje v dvoch nezlučiteľných podobách: pre väčšinu občanov je to opäť sféra špinavostí, „panského huncútstva“, i keď politici sami sa nás snažia presvedčiť, že politika je priestorom, kde sa bojuje o hodnoty, kde medzi sebou zápasia sily dobra a sily zla o dušu človeka. U nás, na Slovensku, až také iné to však nebude ani v ostatných krajinách, sa vnucuje ešte tretí obraz politiky, v ktorom sa malicherní ľudia hádajú o malicherných veciach.
Politika vždy lákala tie najrozdielnejšie druhy ľudí: obetavých idealistov, vášnivých reformátorov, predvídavých realistov, a aj obyčajných cynikov. Lákala ľudí pevne zakorenených v jasných hodnotových a záujmových konfiguráciách a aj ľudí bez zakorenenia v nejakom konkrétnom prostredí a povolaní. Nakoniec, v každej politickej strane a v každom parlamente nájdeme vedľa seba sedieť ľudí, ktorých si „spolu“ mimo sféry politiky ani nevieme predstaviť. Nepochybne, všetky tieto obrazy politiky majú istý základ v skutočnosti, nebolo by však dobré, keby s nimi sféra politického splynula.
Politická scéna na Slovensku sa stále znovu a znovu dostáva do stavu neurčitosti a jednotlivé politické zoskupenia sa profilujú viac gestami ako programovosťou. Je celkom možné, že jednou z príčin je zlý volebný zákon, ktorý tlačil k vytváraniu koalícií, ktoré by ináč zrejme nevznikli. Svoj podiel na tom má však aj slabá vôľa politických strán k realizácii svojich programov.
