Ako skonštatoval koncom 70. rokov minulého storočia humanistický mysliteľ Erich Fromm, veľký prísľub neobmedzeného pokroku – nádej na ovládnutie prírody, na materiálny nadbytok, na čo najväčšie šťastie čo najväčšieho počtu ľudí a na neobmedzenú osobnú slobodu – sa neuskutočnil. Tento nezdar industrializmu, éry začínajúcej sa v 18. storočí, založenej na viere, že všetci občania, muži i ženy, môžu žiť univerzálnym buržoáznym spôsobom (to napokon chceli dosiahnuť aj teoretici socializmu), nadobudol výrazné črty najmä v kapitalizme 20. storočia. Preň sa stala charakteristická maximálna spotreba tovaru a služieb, ako i rutinová skupinová práca. Priepasť medzi bohatými a chudobnými Dnes už len absolútny ekonomický ignorant neakceptuje skutočnosť, že neobmedzený ekonomický rast nie je možný v prostredí obmedzených prírodných zdrojov. Napokon nezvratným dôkazom neúspechu týchto ideálov je aj čoraz väčšmi sa prehlbujúca priepasť medzi bohatými a chudobnými štátmi a v ich rámci aj priepasť medzi jednotlivcami. Navyše, technický pokrok namiesto vízie neobmedzeného ekonomického rastu priniesol reálne narušenie ekosystému a biosféry, ako aj stálu hrozbu nukleárneho nebezpečenstva. A práve v tomto spoločenskom ovzduší sa formoval jeden z najnovších a najzaujímavejších myšlienkových smerov 20. storočia – environmentalizmus. Ako takmer každá ideológia aj on sa zrodil z krízy. Tak ako unavené a morálne i ekonomicky vyčerpané rímske impérium vytvorilo podhubie pre zrod kresťanstva a tak ako neskôr mnohonárodnostné monarchie vo svojej skostnatenosti vytvorili liaheň nacionalizmu, tak neskôr raný kapitalizmus asistoval svojou predátorskou podobou pri vzniku socializmu i fašizmu. Ak sa stotožníme s množstvom autorov, ktorí považujú globálnu environmentálnu krízu za doteraz najväčšiu v dejinách ľudstva, potom aj environmentalizmus môžeme považovať za jej dieťa. Skôr nemal veľa dôvodov na svoj vznik. Každá ideológia ako i náboženstvo reflektujú vonkajšiu i vnútornú skutočnosť a reálny stav v spoločnosti. Inak by ich zrod nebol možný, stali by sa mŕtvymi deťmi hneď pri pôrode. Kresťanstvo by nebolo komu hlásať, keby nebolo načúvajúcich ubiedených más v rímskych provinciách, environmentalizmus sotva mohol svoju podobu získať skôr ako v 20. storočí, keď nastal po druhej svetovej vojne prudký nárast spotreby prírodných zdrojov, vyvolaný bezuzdným dopytom konzumerizmu ako novodobým prejavom euroamerickej spoločnosti. Nástup mladej generácie Z pohľadu analýzy globálnej environmentálnej krízy sa javí minulé storočie a najmä jeho 60. a 70. roky ako prelomové. Práve v tomto období sa totiž markantne poodhalila skutočnosť, že človek svojou činnosťou už nenarušuje len životné prostredie, ale ohrozuje aj kultúru, teda seba samého, svoju vlastnú podstatu. Je to obdobie zakladania prvých ekologických hnutí, majúcich globálny charakter, ako i vzniku prvých myšlienkových koncepcií, reagujúcich na skutkový stav vo vzťahu človek – príroda, respektíve príroda – kultúra. A práve názorový súhrn týchto koncepcií, ktorý umožnil zrod pomerne mladej ideológie, reprezentujúcej nielen ekologické, no aj filozofické, etické a politologické postoje, je dnes známy ako environmentalizmus. Šesťdesiate roky 20. storočia, ktoré sa niesli v duchu uvoľnenosti, zbavenia sa bezprostrednej povojnovej traumy a tiež nových technológií, nukleárneho zbrojenia, zosilneného tlaku a dopytu po surovinách, znamenali i nástup mladej generácie, ktorá nebola zaťažená historickými predsudkami a bola schopná analyzovať problémy spoločnosti globálne. Preto priaznivci prvých ochranárskych hnutí a členovia strán zelených boli zväčša študenti. Tzv. prvá protestná vlna mládeže z konca 60. rokov bola ešte ideologicky inšpirovaná novou ľavicou, neomarxizmom a anarchizmom. No už v tomto čase začínalo byť zrejmé, že narušenie prírodného prostredia je také enormné, že nakopené problémy treba riešiť komplexne. Preto určujúci prúd v týchto hnutiach dostal čoskoro zväčša apolitický charakter a neprikláňal sa k politickej pravici ani k ľavici. Napriek tomu sa však ešte stále pevne nesformulovali ciele týchto hnutí a mnoho mladých ľudí ich prostredníctvom len pertraktovalo svoju revoltu proti spoločenským konvenciám a možnému konfliktu vyplývajúcemu zo studenej vojny. Známe z tohto obdobia je hnutie hippies s heslom „Robte lásku, a nie vojnu!“, ako aj množstvo pochodov a demonštrácií zameraných najmä proti nukleárnym zbraniam. Lenže „zelené zmýšľanie“ sa už od svojich začiatkov politicky aj komerčne zneužívalo. Nielen politické strany si vylepšovali volebné preferencie aktuálnymi ekologickými sloganmi, ale i veľa známych osobností zo šoubiznisu, ba aj svetové celebrity si budovali módny imidž „nezištných ochrancov prírody“. Napokon, tento trend neustal dodnes. Aj preto sa reči o životnom prostredí často považujú len za rétorické klišé, čo v konečnom dôsledku spôsobuje ochranárskym aktivitám nechcenú medvediu službu. Nové myšlienkové prúdy Koncom 70. rokov sa dá environmentalizmus už jasne identifikovať ako nová ideológia, ako nový myšlienkový smer, ktorý sa oddelil od všetkých tradičných smerov tým, že jeho filozofická reflexia sa prioritne zamerala na skúmanie vzťahu človek – príroda. Stal sa prvou ideológiou, ktorá začala pertraktovať etické postoje ľudí ku všetkým zložkám živej i neživej prírody. „Environmentalizmus ako mladá a formujúca sa ideológia vo svojej podstate plne logicky kritizuje všetky tradičné industriálne ideologické doktríny vybudované na extrémnom technokraticko–antropocentrickom vzťahu dobýjania a ovládania prírody človekom“ (Peter Kučírek, 1998). Sedemdesiate roky sa zvyknú nazývať aj klasickým obdobím, pretože práve vtedy vzniklo niekoľko pôvodných koncepcií a myšlienkových prúdov, ktoré stáli pri kolíske environmentalizmu. Medzi najznámejších predstaviteľov týchto koncepcií patria F. Capra, J. E. Lovelock, H. Skolimowski, J. Seed, A. Naess a K. Lorenz. Ich spoločnou črtou je, že ako podmienku zastavenia nadmernej devastácie životného prostredia nastolili zmenu hodnotovej orientácie, axiologickú revíziu západnej civilizácie a etický prístup k prírode. Ako jeden z prvých filozofujúcich prírodovedcov druhej polovice 20. storočia v súvislosti s odvrátením ekologickej katastrofy žiada zmenu hodnotového systému západnej civilizácie americký fyzik Fritjof Capra. Jeho výzva k obratu vo vzťahu človek – príroda nie je výzvou k návratu „do jaskýň“, ako to niekedy zvyknú interpretovať odporcovia ochranárskych hnutí, ale ide o výzvu k obratu v doterajšom koristníckom chápaní prírody človekom. Prínosom pre modernú environmentalistiku zostáva takto práve Caprov „bod obratu“, chápaný ako zásadná zmena v doterajšom myslení západnej konzumnej spoločnosti. Otázne je hádam jeho nekritické utiekanie sa k východným náboženstvám, najmä k budhizmu a taoizmu, kde vidí vhodné etické zázemie pre nový vzťah človeka s prírodou, čo je v súčasnosti typickým módnym trendom v Severnej Amerike i Európe. Významnou sa stala aj tzv. hypotéza Gaia, ktorej autorom je anglický kybernetik James Lovelock. Podľa nej predstavuje Zem jeden veľký živý organizmus, ucelený ekosystém, ktorý dokáže sám seba riadiť, revitalizovať a optimalizovať. Gaia, ako podľa gréckej bohyne Zeme, „pramatky v šetkého“, nazval Lovelock našu planétu, disponuje podľa neho inteligenciou, ktorá je oveľa komplexnejšia ako ľudská. Dokáže racionálne vyhodnocovať a korigovať všetky javy a procesy prebiehajúce v jej ekosystéme. Zem sa takto javí ako odolný superorganizmus, ktorý však nezaručuje prežitie ľudstva. To je totiž len jednen z druhov biodiverzity, ktorý môže zaniknúť rovnako ako dinosaury a iné druhy, keď sa vo veľkej dráme evolúcie stali nepohodlnými. Civilizácia takto predstavuje akýsi druh choroby, parazitujúci na tele Gaie. S tou sa však ona samotná môže vysporiadať bez akejkoľvek sentimentality nad jej zánikom, pričom existencia Zeme (prírody) sa zachová. Samostatná vedná vetva ekofilozofia Ekologická etika sa stala ústredným motívom myšlienkového súboru filozofa poľského pôvodu Henryka Skolimowskeho, ktorý akcentuje najmä posvätnosť života. Svojím dielom nadväzuje na Pierra Teilharda de Chardina a Alberta Schweitzera. Ako jeden z prvých pochopil nevyhnutnosť vzniku samostatnej filozofickej vetvy ekofilozofie, ktorej jadrom podľa jeho pôvodnej koncepcie mala byť jednota ekológie a humanizmu. Podľa tejto koncepcie sa nedá zabrániť morálnej devastácii človeka, pokiaľ sa nezabráni devastácii prírody a naopak. Úlohu človeka vidí v jeho povinnosti starať sa o ľudskosť a úctu ku všetkému živému tvorstvu, ako i v povinnosti zachovávať všetky prírodné formy. Hlavnými charakterovými črtami ľudstva pri tejto úlohe by mali byť striedmosť, šetrnosť a súcit. O. i. Skolimowski vidí úlohu ekofilozofie aj v objasňovaní základnej jednoty medzi človekom a kozmom. Nórsky filozof Arne Naess a austrálsky ekologický aktivista John Seed stáli pri zrode azda najznámejšej environmentálnej koncepcie – hlboká ekológia (deep ecology). Názov a obsah pojmu použil Naess už začiatkom 70. rokov minulého storočia na rozlíšenie dvoch typov ekologických hnutí. Zatiaľ čo jedno, ktoré nazýva povrchové (shallow), sa zameriava na boj proti znečisťovaniu životného prostredia a zachovávanie prírodných zdrojov, druhé – hlboké (deep) sa usiluje o radikálne riešenie ekologickej krízy. Filozofická ekológia má byť teda hlboká v tom, že ide ku koreňom problému a to priamo k podstate a orientácii západnej civilizácie. Tá totiž ešte stále predpokladá, že zmyslom osobného života a spoločenského konania je stupňovanie hmotnej spotreby. Naess i Seed sú presvedčení, že jedinou a zásadnou podmienkou dlhodobej perspektívy ľudstva je rigorózna zmena životnej orientácie od konzumerizmu a bezuzdného hromadenia majetku k súžitiu všetkých bytostí. Žiadajú neantropocentrickú hodnotovú škálu, kde všetky živé bytosti majú rovnaké právo na sebarealizáciu a vlastnú, človekom nemanipulovanú formu života. Seedovo „myslieť ako hora“ je ideálom a cieľom, akési stotožnenie sa s ostatnými živými organizmami, ku ktorému by mal človek aj prostredníctvom filozofie a výchovy apologetiky hlbokej ekológie dospieť. K najvýraznejšiemu momentu hlbokej ekológie takto patrí požiadavka biocentrizmu, kde človek má rovnaké postavenie ako ostatné živé bytosti a na ich záujem by mal reagovať rovnako ako na záujem vlastný. Smrteľné hriechy ľudstva Azda najznámejším, aj keď v súvislosti s oficiálnym environmentalizmom najmenej spájaným autorom, je rakúsky lekár a biológ, nositeľ Nobelovej ceny Konrad Lorenz, autor dnes už legendárnych Ôsmich smrteľných hriechov ľudstva. Práve v tomto diele, ktoré sa stalo bestsellerom, upozorňuje na nebezpečenstvo vyplývajúce z preľudnenia Zeme, pustošenia prírodného prostredia, genetického úpadku, prerušenia sociálnych väzieb, straty kultúrnej identity a kultúrnej tradície, poddajnosti voči doktrínam a reklame a z nekontrolovateľného nukleárneho zbrojenia. Lorenz už začiatkom 70. rokov upozorňoval, že devastáciou prírodného prostredia neohrozuje človek iba prírodu, ale aj kultúru, teda seba samého, a že mu ako biologickému druhu hrozí zánik. Lorenz sa ako vedec zaoberal najmä výskumom vrodených a naučených noriem správania sa živočíchov (etológia). Jeho analogická komparácia s druhom homo je veľmi závažná a varujúca. Kultúra na stupni civilizácie sa podľa neho neriadi prirodzenými evolučnými dejmi, a preto dochádza medzi ňou a prírodou k disharmónii, čo je aj príčinou globálnej environmentálnej krízy. Aj keď environmentalizmus nepredstavuje v bludnej spleti ideológií a myšlienkových koncepcií úplné nóvum, mytológia a filozofia predsa už od svojho vzniku reflektovali vzťah človek – príroda, priniesol niečo nové, podnetné. Splnil svoju úlohu minimálne v tom, že upozornil na akútnu hrozbu environmentálnej krízy a poukázal na človeka ako na jej hlavného vinníka. Prínosom environmentalizmu je nesporne i to, že dokázal spojiť prírodné a spoločenské vedy a odhalil interdisciplinárne súvislosti krízy. O. i. vážne narušil ľudské sebavedomie a aroganciu, spochybnil storočia nespochybniteľný antropocentrický model hodnotového systému a nastavil človeku zrkadlo zodpovednosti nielen za jeho vlastnú minulosť, ale aj za jeho budúcnosť a budúcnosť ostatných živých organizmov na Zemi.
