Obrady životného cyklu

Chatuna Svadba chatuna, ľudovo chasene, je závažným momentom osobného a sociálneho prechodu. Je vstupom do základnej inštitúcie domova, a preto Talmud odporúča starostlivo premyslieť, či sa muž a žena telesne, v citovom živote s ohľadom na pôvod a svetonázor k sebe hodia. Náboženská literatúra zároveň zdôrazňuje, že manželstvo je jediným stavom pre muža a ženu. V tradicionalistických skupinách v najkonzervatívnejších kruhoch, tak ako voľakedy, vidí ženích nevestu až pred svadbou alebo v svadobný deň. V minulosti slúžil na dohodnutie zväzku šachen – dohadzovač, ktorého úloha bola veľmi populárna a rozšírená. Dnes v niektorých skupinkách (v USA) začína byť šachen opäť žiadaný, ale už v trochu odlišných súvislostiach než voľakedy. Inak je bežné, že sa dvojice spoznávajú aj pred svadbou a tradicionalisti chodia rovnako ako liberáli. V ranom talmudskom období sa svadba skladala z dvoch samostatných obradov: zasnúbenia a po necelom roku svadby. V stredoveku boli tieto obrady obohatené napríklad o rabínovo svadobné kázanie. Dnes sa kidušin (svadobný obrad) skladá z dvoch na seba nadväzujúcich obradov. Vykonávateľ obradu – mesader kidušin – musí byť zbehlý vo všetkých podstatných životných postupoch, ale nemusí byť nevyhnutne rabínom. Svadby sa nesmú konať na šabat a sviatky (pretože sa musí podpisovať zmluva), v období smútku za zomrelými, tri týždne pred Tiša be-av a v období omeru (s výnimkou Lag ba omeru). Najobľúbenejšími dňami sú nedeľa (najmä diaspóre) a utorok, pretože vtedy sa v biblickom opise tretieho dňa stvorenia dvakrát opakuje výrok „bolo to dobré“. Tiež je zvykom vykonávať obrad za súmraku, keď už vidieť hviezdy, pripomínajúce Božie zasľúbenie Abrahamovi, že jeho potomstvo bude nespočetné ako hviezdy. U Ašknázov sa ženích a nevesta postili (pokiaľ nie je práve Roš Hašana) a po návrate z mikve ich oddelili. Žene v mikve ostrihali vlasy, oholili hlavu a nasadili čepiec. Ženské vlasy sa totiž považujú za zvodné a rozptyľujú muža od náboženských povinností. Dnes je už oholenie hlavy zriedkavosťou. Vlasy sa upravia na takú dĺžku, aby sa zmestili pod parochňu a šatku. Niekde sa žena nestrihá vôbec, ale vlasy má skryté. V synagóge alebo na mieste obradu si ženích (chatan) oblečie talit alebo kitl (zvyky sa od jednej komunity k druhej líšia) a nevesta (kala) čaká v bielom v miestnosti, ktorá je pre ňu vyhradená. Má závoj, ktorý jej zakrýva nielen vlasy, ale aj tvár. S nasadením závoja sa spája domáca slávnosť. Od tejto chvíle už žena nosí pokrytú hlavu, čo je prejavom vernosti a skromnosti. V súčasnosti to závisí od jej individuálneho rozhodnutia alebo od miery prísnosti komunity. (pokračovanie v ďalšom čísle)