Po viac ako desať rokov panoval na Slovensku názor, že proti sebe stojace politické tábory sú zákopmi, z ktorých možno druhých len ostreľovať, nikdy nie s nimi diskutovať či nedajbože spolupracovať. Výzva za referendum o NATO tento návyk narušuje a s drzou samozrejmosťou sa tvári, ako keby sme nežili v stave studenej občianskej vojny, ale v normálnej spoločnosti. Už týmto sebavedomým vykročením von zo zákopu a do ovzdušia, ktorým ešte svištia guľky, vykonala výzva obrovský kus práce pre pluralitu a demokraciu na Slovensku.
Prvýkrát od roku 1989 tu tak vzniklo spoločenstvo, ktoré prekonalo nielen názorové rozdiely, ale aj mnohé určite hlboké osobné antipatie v záujme dosiahnutia vyššieho cieľa – podobne, ako to kedysi spravila Charta ´77.
Opakované neúspechy referenda u nás pošramotili jeho povesť. Zásluhu na tom malo práve ono zakorenené delenie na „my“ a „oni“. Znepriatelené politické strany svojimi kampaňami za či proti účasti na referendách zničili základný zmysel takéhoto hlasovania, ktorým je práve možnosť občana rozhodnúť o dôležitých otázkach priamo, bez toho, aby to zaňho robil nejaký platený aparátčik.
Táto výzva je však skutočne občianskou iniciatívou. Iste, niektoré politické sily výzvu privítali, ale široký záber signatárov jasne dokazuje, že „za tým“ nie sú. Ak sa podobne rôznorodí ľudia zídu v rámci výzvy aj na miestnej úrovni, výzva sa nikdy straníckym počinom nestane. Práve preto by zrejme prípadné referendum vyzeralo inak, ako tie doterajšie – a práve preto sa mu jeho odporcovia usilujú dať nálepku straníckosti. V zasmradených, stojatých vodách „partokracie“ sa im darí, v nespútanom toku skutočnej demokracie sa nemajú o čo oprieť.
Demokracia a spánok rozumu
Odporcovia referenda argumentujú tým, že vstup do NATO je zásadnou otázkou nášho budúceho smerovania. Že ide priam o civilizačnú výzvu, o ďalší krok k modernizácii slovenskej spoločnosti a k dovŕšeniu demokratických procesov. Vzletné slová, len čo je pravda. Akosi však nevidím, ako z toho vyplýva, že v záujme prehĺbenia demokracie a občianskeho, západného typu spoločnosti treba potlačiť najzákladnejší demokratický prostriedok účasti na správe vecí verejných – totiž referendum.
Naopak, ak by bol vstup do NATO skutočne takou životne dôležitou otázkou z hľadiska presadenia spoločnosti aktívnych a svojprávnych občanov, potom by sa ľudové hlasovanie jednoducho konať muselo. Tak, ako svaly mocnejú iba cvičením a nie rečami o posilňovaní, silnie demokracia činnosťou „demosu“, teda ľudu, nie rečami o demokratickosti. Inak tu nejde o modernizáciu, ale naopak o prehlbovanie stáročných návykov slovenskej spoločnosti, podľa ktorých je politika „panským huncútstvom“, do ktorej obyčajný človek nemôže a ani nemá čo hovoriť. Potom nám nezostane nič iné, ako ukázať prstom na „moderných“ odporcov referenda a skríknuť, že sa odhalili – že sú nahí. Háv modernosti z nich spadol a stoja tu odetí nanajvýš v starej veste princípu „o nás bez nás“. V skutočnosti im vôbec nejde o prehĺbenie demokratickosti, ale naopak o hlboký spánok obyvateľstva, aby „elity“ mohli počas jeho sladkých sníčkov čachrovať s jeho budúcnosťou.
Odtiaľ pochádza aj takmer panická reakcia „elít“ na predstavy o referende. Naši vládcovia sa po uplynulé štyri roky spokojne domnievali, že akákoľvek verejná diskusia je zbytočná, pretože neznalé a apatické slovenské obyvateľstvo prehltne vstup do NATO oveľa ľahšie, ak ho zo sladkého spánku rozumu nebude nik vyrušovať. Teraz, keď sa zdá, že by aspoň sčasti mohlo z tejto otupenosti precitnúť, má vládna „elita“ jednoducho nesmierny strach z vlastnej nepripravenosti obhájiť svoj program. Preto sa vystrašene metá a špľachoce ešte aj v tej maličkej lyžičke vody, ktorou zatiaľ výzva na referendum je. Normalizačno-kádrovácky prístup denníka SME je toho jasným príznakom. Keďže na ozajstnú diskusiu o NATO chýbajú argumenty, nezostáva nič iné, než udierať pod pás a snažiť sa zdiskreditovať iniciatívu kydaním hnoja na jej predstaviteľov.
Lapajú nás, ale spievať sa im nechce
Fakt, že naša ústava v prípade vstupu do NATO referendum nevyžaduje, nie je dôkazom jeho zbytočnosti, ale len dierou v ústave. Ba dokonca priepasťou. Podľa súčasnej ústavy by sa dal legalizovať aj pobyt sovietskych vojsk, ktoré k nám vtrhli roku 1968. Ústava SR totiž myslí na referendum v otázkach týkajúcich sa zvrchovanosti jedine v prípade vstupu do štátneho zväzku (odtiaľ referendum o EÚ).
Vstup do NATO je však takisto vzdaním sa časti suverenity. Stúpenci NATO sa domnievajú, že to za zvýšenú obranyschopnosť stojí. Ba čo viac, niektorí to dokonca vítajú. Tak, ako prítomnosť sovietskych vojsk na našom území uzavrela na dlhé desaťročia určité možnosti vývoja, ovplyvní ich totiž aj príslušnosť k NATO. Je napríklad dobre známe, že v Taliansku platila „neoficiálna ústava“, podľa ktorej sa k moci nikdy nesmela dostať tamojšia komunistická strana. Čo ako odsudzovala Sovietsky zväz, podporovala po roku 1968 česko-slovenských disidentov a emigrantov, bratala sa s katolíkmi, ba vyznávala sa z lásky k NATO samotnému – všetko jedno. V členskej krajine NATO komunisti vládnuť nesmeli (ako to formuloval jeden z amerických veľvyslancov).
Tí, ktorých predstava budúceho vývoja sa viac-menej zhoduje s tou zaoceánskou, takúto vojensko-politickú poistku svojich názorov vítajú. Ale vznik takejto „kontrolovanej demokracie“ – t. j. istenej a obmedzovanej vojenskou silou zahraničia – je otázkou non plus ultra, o ktorej by podľa každého skutočného demokrata museli rozhodnúť všetci občania. Veď ovplyvní ich budúcnosť možno na desaťročia. Stúpenci NATO by preto mali dostať príležitosť, aby obyvateľstvo o správnosti tejto cesty presvedčili v otvorenej diskusii. Kampaň pred referendom by sa na takúto diskusiu hodila priam dokonale. Všetka česť tým, ktorí sa z tohto dôvodu k výzve pridali. A čo vy ostatní, páni demokrati? Odvážite sa?
