Nemecký mysliteľ Berndt Ostendorf nedávno napísal, že teraz „všetci hovoria o trhu a trhovom hospodárstve, ako keby nám bolo prisúdené prírodou. Ako keby išlo o prírodný úkaz, niečo na spôsob búrky, proti ktorej nemôžeme robiť vôbec nič“. Podobne sa podľa neho hovorí o globalizácii a technickom rozvoji. Človek tu vraj nemôže zasahovať, ale iba reagovať. Takéto úvahy označil Ostendorf za zhubné a dodal, že voľný trh spojený s globalizáciou je „v záujme tých najväčších impérií a konglomerátov…“. Na tento citát som si spomenul v súvislosti s Medzinárodnou konferenciou o financovaní rozvoja v mexickom Monterrey, ktorá posudzovala komplex otázok spojených s podporou rastu hospodárstva rozvojových krajín. Znadnárodňovanie kapitálu Konferencia podporila rovnejší prístup rozvojových štátov na vyspelé trhy. Zaoberala sa tiež lepším prístupom k vzdelaniu, priezračnosťou vládnutia, nestabilitou finančných trhov a vôbec posudzovala cesty účinnejšej mobilizácie zdrojov pre hospodársko-sociálny rast, a tým aj obmedzovanie chudoby. Mnohí tu konštatovali, že nedostatočný rozvoj drvivej väčšiny menej vyspelých štátov vyvoláva hrozbu nových sociálnych nepokojov a ozbrojených konfliktov vrátane priživovania sa rôznych foriem fanatizmu a terorizmu, pred ktorými v globalizujúcom sa svete vlastne niet úniku. Hoci primárna zodpovednosť jednotlivých vlád za hospodársko-sociálny rast krajín zostáva nesporná, rozvoj sa nedá oddeliť od celkovej situácie na planéte, ktorú dnes tak výrazne ovplyvňujú práve globálne procesy. Globalizácia pretvára svet podľa vlastnej zotrvačnosti, no chce to robiť aj s nami a mimo našej vôle. Znadnárodňovanie kapitálu prebieha napokon už dlhý čas, ale najmä po rozpade bipolárneho sveta vytvárajú nadnárodné korporácie (NNK) cieľavedomou a rafinovanou hrou podmienky na svoju totálnu nadvládu. Doterajší svetový systém založený na Charte a úlohe OSN, ktorý má za cieľ udržiavať medzinárodný mier a kolektívnu bezpečnosť na princípoch suverenity štátov ako rovnoprávnych subjektov medzinárodného práva, im už v skutočnosti nevyhovuje. „Nesedí“ im ani vzájomne výhodná spolupráca krajín v hospodárskej, obchodnej, ekologickej, sociálnej, kultúrnej, ba ani v humanitárnej či právnej oblasti. Korporatívny totalitarizmus Globalizácia si razí iný smer. Ten sa nezlučuje s rovnoprávnou medzinárodnou deľbou práce a dokonca ani so zárukami bezpečnosti národov. Expanzia kapitálu v nových podmienkach sa uskutočňuje síce novými prostriedkami, ale so starou motiváciou. Informačná revolúcia a moderné komunikačné technológie slúžia síce zástancom i odporcom globalizácie, no majú iba jeden stimul: maximalizáciu globálnych ziskov bez sociálnych ohľadov a zábran. Aj kolektívna mierotvorná interakcia štátov v rámci OSN je jej na ťarchu. Keď sa nedarí prinútiť medzinárodné spoločenstvo, aby súhlasilo so stavom vecí, kde korporácie ťahajú nitky z pozadia, podkopávajú monopolistickí giganti autoritu OSN a veľkú časť najmä rozvojových štátov tlačia na vedľajšiu koľaj, kde im zostávajú už iba omrvinky z prínosu globálnych procesov. V podstate však nejde o nič iné ako o korporatívny totalitarizmus podporovaný bohatými a mocnými tohto sveta proti chudobnejším a slabším. Takáto globalizácia pôsobí v opačnom smere než ciele a princípy Charty OSN. Stiera národné hranice a práve suverenita štátov jej prekáža. NNK chcú vytvoriť globálne spoločenstvo zložené síce z rozdielnych národov, etník a národností, ibaže pod svojou kontrolou a taktovkou. Chcú v ňom mať také postavenie, ktoré by nemuselo byť právne zakotvené, ale z ktorého by mohli uplatňovať faktickú moc z vôle nadnárodného kapitálu. Nato potrebujú nový svetový poriadok, ktorý by im zaručil neobmedzené využívanie prírodných, ľudských a iných zdrojov. Záujem o naftu Osobitnú pozornosť NNK venujú krajinám strednej a východnej Európy, ako aj Strednej a východnej Ázie. Prvé ich priťahujú zaujímavými priemyslovými kapacitami, kvalifikovanou, výkonnou a veľmi lacnou pracovnou silou a tiež ako geopolitické predmostie ku gigantickým trhom Ruska a Ďalekého východu. Druhé zas obrovskými energetickými zásobami, predovšetkým zemným plynom a kvalitnou naftou, ktorej spotreba sa má v priebehu pätnástich rokov zvýšiť o dobrú polovicu. Zásoby nafty v Strednej Ázii, najmä v krajinách okolo Kaspického mora, sa odhadujú na minimálne 200 miliárd barelov a plynu na 50 biliónov kubických metrov. Tieto zdroje nekontroluje OPEC, v ktorej dominujú arabské štáty. Na rozdiel od nich nové stredoázijské krajiny zatiaľ nenamietajú proti využívaniu svojho bohatstva cudzincami za „petrodoláre“, ktoré u nich majú urobiť „raj na zemi“ a dať zbohatnúť novým jedincom. Kým ťažba jedného barelu nafty tu stojí okolo 57 centov, americké naftárske spoločnosti doma platia okolo 3 dolárov za barel americkej nafty približnej kvality. Takto sa zbiehajú snahy NNK a vojensko-priemyselných či dnes už aj vojensko-informačných komplexov veľmocí. Svoje strategické a obchodné ciele stavajú nad všetko. Línia ich „národných“ či „životných“ záujmov vedie od európskeho Balkánu cez Strednú Áziu až k hraniciam Číny a ďalej do oblasti Pacifiku. Najnovšie znova aj do africkej džungle (napríklad v Angole či Nigérii), kde je tiež dosť nafty, ktorú armády potrebujú čo najbližšie k miestam terajších a budúcich bojových operácií. Rozhoduje miera zisku NNK si nelámu hlavu s rešpektovaním záujmov a potrieb slabších krajín. Pramálo ich trápi, že ohrozujú nielen rozvoj, ale aj základné práva a slobody národov a jednotlivcov, najmä hospodárske, sociálne a kultúrne. Hlavné, čo ich zaujíma, je účelnosť pôsobenia, maximalizácia výkonnosti, mnohonásobná návratnosť investícií, rozviazané ruky na okamžité prelievanie kapitálu z jednej časti sveta do druhej. Všetko dohromady má spoločného menovateľa – čo najvyššiu mieru zisku. Dobrodenie zahraničných investorov spájané s reštrukturalizáciou, modernizáciou, zvyšovaním zamestnanosti atď., sú väčšinou iba verbálne vyhlásenia, sľuby či vlastne „dymová clona“ skutočných úmyslov. Svetová banka vo svojej správe uviedla, že v krajinách Európy a Strednej Ázie, ktoré prechádzajú na trhové hospodárstvo, počet ľudí žijúcich za menej ako 1 dolár na deň, stúpol viac ako dvadsaťnásobne. Globalizácia postupne vytvára korporáciám podmienky na totálnu svetovládu, kde veľmoci a ešte niekoľko silných štátov budú zabezpečovať výkonné funkcie (ozbrojené a policajné sily v mocenských zoskupeniach, organizáciu občianskych povinností, administratívne a daňové úkony a pod.) a ostatné štáty budú poslúchať a „držať krok“. Korporatívny totalitarizmus tak vnáša do medzinárodných vzťahov nerovnosť, nedôveru, zvoľu, strach a permanentné napätie. A, samozrejme, aj nové antagonistické rozpory z ďalšej sociálnej polarizácie v globálnom i vnútroštátnom rámci. Suverénnosť megacelkov Korporácie čoraz viac, a zatiaľ prevažne skryto, si nárokujú atribúty zvrchovanosti, ktoré sú výsadou štátov. Vytvárajú si podmienky, aby ich mohli de facto nahradiť, aby z nich urobili objekt svojej ďalšej veľkej „hry“. Vzniká tu nová štruktúra regiónov i sveta, ktorá má vtlačiť novú tvár medzinárodným vzťahom založeným dosiaľ na medzištátnom práve, na mnohostranných a dvojstranných zmluvách, kde platí zásada Pacta sunt servanda (zmluvy sa musia dodržiavať). Pričinením NNK sa tak formuje nový druh globálnej integrácie, v ktorej si „superštáty“ brúsia zuby na tých slabších a chcú ich postupne zhltnúť. Budujú sa základy takého stavu vecí, kde má úlohu národných štátov vystriedať suverénnosť „megacelkov“. Generálny tajomník OSN Kofi Annan hovorí o tom, že suverenitu jednotlivca treba povýšiť na úroveň štátnej a národnej suverenity. Dobrá myšlienka a ešte lepšie predsavzatie. Ibaže ako môžu fungovať ľudské práva tam, kde základňa novej konštrukcie sveta bude spočívať na maximalizácii ziskov z ľudských mozoľov a jej nadstavba by mala brániť práva toho istého človeka? Vznikajú aj ďalšie paradoxy. Napríklad globalizácia by na jednej strane potrebovala pokoj a bezpečnosť pre istejší pohyb kapitálu, no na druhej strane ich sama podkopáva mocenskými ambíciami a podrývaním historicky sformovaného princípu zvrchovanosti štátov. Narúša tým aj vývoj smerujúci k žiaducemu viacpolárnemu svetu, kde by dominanciu jedinej superveľmoci vyvažovali ďalší silní protihráči na globálnej „šachovnici“, ak mám použiť terminológiu Zbigniewa Brzezinského. Celoplanetárna solidarita Takéto chápanie globalizácie je antidemokratické a antisociálne. Je popretím univerzálneho poňatia slobody človeka a národov, suverenity a nezávislosti štátov. Ako také je v rozpore nielen s Chartou OSN, Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, ale s celým medzinárodným poriadkom. Preto ho nemožno tolerovať a treba využiť všetky rozumné prostriedky na presadenie systémovej zmeny v politike jeho hlavných aktérov, na zavedenie takých pravidiel, ktoré s globalizáciou trhov a kapitálu zaručia aj globalizáciu sociálnej zodpovednosti monopolistických obrov za ich skutky. Vyžiada si to však ešte veľa konferencií podobných tej monterreyskej. Žiaduci je dnes taký globalizmus, ktorý zjednotí ľudské spoločenstvo na kolektívnom záujme, na spoločnom riešení hroziacich globálnych problémov, na všeľudských hodnotách, princípe zodpovednosti a väčšej sociálnej spravodlivosti. Iba celoplanetárna solidarita môže zabrániť tejto globálnej chobotnici, aby nás uchopila tak mocne, že o pár rokov sa už nebude dať vymaniť z jej objatia. Alebo to bude stáť ľudstvo ďalšie nesmierne obete.
