Obetné rituály technokracie

Moravský sociológ Jan Keller sa stal známym najmä nekonvenčnými pohľadmi na sociálnu a ekologickú problematiku dnešného sveta. K jeho doterajším prácam teraz pribudla knižka, v ktorej reaguje na veľmi aktuálny stav, ktorý možno označiť ako postupné zneistenie spoločnosti.

Žijeme v civilizácii, ktorú na jej terajší stupeň vyniesol predchádzajúci dôraz na vedu a techniku a ich nevídaný rozmach. Očakávania, ktoré sa s tým spájali, azda najlepšie vystihol spisovateľ Jules Verne vo svojich fantastických, utopických románoch. Smelé vidiny boli hnacím motorom stále sa zrýchľujúcej doby, ktorá v obrovskom, prehriatom tempe sa už sama sebe nestíha čudovať. Napriek všetkým očakávaniam sme sa dostali do štádia, pre ktoré Jan Keller používa výraz v záhlaví jednej z kapitol knižky – neistá spoločnosť. Pozoruje, že asi v tretej tretine 20. storočia sa v spoločnosti aj v sociologickej vede objavil zlom. „Organizovaná modernita“ prestáva fungovať tak spoľahlivo, ako to bolo v rokoch po druhej svetovej vojne. Objavuje sa nový výraz – globalizácia. Pritom badať aj prvé signály pochybností, či ľudia budú mať zaistenú plnohodnotnú prácu. Autor cituje politológa W. Kornhausera, ktorý upozornil, že priemyselná modernita sa rovná masovej spoločnosti, pod vonkajšou obalovou organizáciou produkujúcej množstvo navzájom izolovaných ľudí, ktorí sa stávajú obeťami politickej manipulácie. Rast produktivity a spotreby vyvolal predstavu o príchode spoločnosti voľného času; čo sa však stane, ak ho ľudia nebudú schopní zmysluplne využívať? Zisťujeme, že určitá epocha dospela k definitívnemu koncu, rastie neprehľadnosť toho, čo sa v spoločnosti deje. „Organizovaná modernita“ sa dostala do krízy a rozpadáva sa. Klesá váha pevného pracovného pomeru a rastie význam neformálnych vzťahov. Oslabuje sa verejný sektor. Všadeprítomná neistota sa stáva trvalou súčasťou života ľudí, vyradených z práce, ale stúpa aj do vyšších poschodí spoločnosti, medzi stredné vrstvy. Poistné mechanizmy sú v stále zjavnejšej kríze; v sociológii sa začína siahať ku konceptu sociálnych sietí. Z neho vyrastá teória sociálneho kapitálu. Má ideologizujúce tendencie. Siete sú nástrojom regulácie neistoty, ale koncept sietí pomáha zahmlievať vzťahy medzi sociálnou štruktúrou a sociálnym správaním. Pravzorom sociálnych sietí boli klientské väzby – mocného patróna a závislých klientov. Inštitúcia klientelizmu je však priam protikladná trhovému princípu. Autor študuje vývin klientelizmu v historických súvislostiach. Vo Francúzsku od konca 15. storočia začali panovníci vo veľkom predávať úrady, aby získali finančné prostriedky. Záujem o kúpu úradov bol enormný. Tí, ktorí úrady získali, sa domnievali, že z toho už neplynú nijaké povinnosti, stratili pocit zodpovednosti. Charakter správy ako súkromnej živnosti ohrozoval samotné základy štátu. Panovníci v takejto situácii vysielali do provincií osobitných komisárov, ktorí mali zabezpečiť poriadok.

Typická klientela sa vyvíja iba na putách osobnej vernosti. Klasický klientelizmus bol výrazne mocensky asymetrický. Vysokí kráľovskí úradníci – intendanti zavŕšili od 17. storočia proces byrokratizácie francúzskej štátnej správy. Klientské vzťahy sú stále krehkejšie. Klasické väzby klientelizmu, rozvíjajúce sa v tradičnej spoločnosti, boli založené na obojstrannej dôvere v dodržiavanie prijatých záväzkov a uznávaní autority vodcu. Klientské vzťahy zdanlivo zanikli s tradičnou spoločnosťou.

Na konci 20. storočia odborníci spoločenských vied usudzujú, že pre integritu, reguláciu a stabilitu spoločnosti má podstatný význam tzv. sociálny kapitál. V neistej spoločnosti rastie význam medziosobných sietí a možno sa aj šíri priestor na renesanciu klientských vzťahov. Autor cituje amerického sociológa J. Colemana, že sociálny kapitál a sociálne siete majú slúžiť osobnému profitu. Schopnosť uprednostniť verejné dobro pred vlastným záujmom v priebehu modernej doby klesá. Udržiavanie predmoderných cností prospieva aj tomu, kto sleduje vlastný záujem. Autor konštatuje, že ak sú v sociálnej organizácii prítomné predmoderné prvky, funguje moderná spoločnosť lepšie, ako bez nich. Zároveň kladie otázku, či práve rozvoj moderného kapitalizmu náhodou neviedol k oslabovaniu konštitutívnych prvkov tradície. Ide o problém úbytku sociálneho kapitálu oproti tradičnej spoločnosti. Americký politológ R. Putnam pozoruje ústup sociálneho kapitálu v Spojených štátoch amerických a pripisuje ho vplyvu masových médií, hlavne televízii – je to zlodej času, ktorý potom chýba na zmysluplnejšiu činnosť. Priemyselná revolúcia, unáhlená urbanizácia viedli k úbytku sociálneho kapitálu. Výrazná koncentrácia bohatstva a rast obrovitých korporácií spochybnili význam demokracie. Autor pripomína, že Putnam neskúmal, nakoľko ochotu k občianskej angažovanosti ovplyvňuje sociálna nerovnosť. Dnes prechádza súkromný záujem do veľkej ofenzívy proti zvyškom verejného priestoru a snaží sa ho postupne kolonizovať. Politická aktivita stráca zmysel, veľké peniaze ovládajú hlavné oblasti života a naliehavé sociálne problémy sa neriešia.

Na koncept sociálneho kapitálu sa autor pozerá kriticky a usudzuje, že vznikol mechanickým zlúčením dvoch historických motívov – pospolitostných cností a individuálnej kalkulácie, v čom vidí dvojaký odlišný rodostrom a vnútornú rozpornosť, ktorá odráža hlboké priepasti celého moderného vývinu. Jedným z predpokladov vzniku modernej spoločnosti s vysokou mierou individualizmu je „rozbitie ochranných a zároveň útlakových – tradičných pút“, ktoré človeka zaisťovali v kritických situáciách. (Autor, ako vidno, odhaľuje, že každý jav má dve stránky, odráža paradoxy; pevná tvrdosť ochranného mechanizmu sa môže zdať ako útlak napr. aj z konzumného hľadiska maximálneho pohodlia.) Pri zrode modernej spoločnosti stojí oddelenie súkromného a verejného. „Iluzórnosť sociálneho kapitálu nemajetných (…) zakrýva iluzórnosť ich občianstva“, vraví autor. „Klubový“ charakter sociálneho kapitálu ilustruje na príkladoch fungovania mafie.

V záverečnej časti autor venuje značnú pozornosť otázkam dôvery. Opakom dôvery je strach. Sociológ Ch. Lambert nazýva obdobie od sklonku 20. storočia érou strachu. Prenikanie princípov konkurencie do bežných medziľudských vzťahov vyvoláva v spoločnosti trvalú neistotu. Sociológia mesta dokumentuje proces postupujúcej priestorovej segmentácie mestského obyvateľstva. Dolné vrstvy žijú v prostredí s minimom dôvery. Autor poznáva, že dôveru nemožno odvodiť od individuálnej kalkulácie, podľa neho vyplýva z tradície. Nakoniec autor podniká antropologický (či etnologický?) exkurz do sveta rituálov ako „mimoracionálneho základu dôvery“; zároveň uzatvára, že „úvahy o tom, čomu slúžili rituály v archaickej spoločnosti, sú zaťažené veľkým rizikom dezinterpretácie“. Vraví, že „rituály reagujú na neistotu, ktorá ohrozuje poriadok“. V modernej politike hrajú práve rituály ústrednú úlohu. Pozoruhodný je autorov záver kapitoly: „Dnes prevládajúce technokratické myslenie možno chápať ako osobitne krutú formu permanentného obetného rituálu, ktorý neváha obetovať prísľubu prosperity celé kusy prírody, krajiny aj vnútornej prirodzenosti človeka. (…) Problém spočíva v tom, že moderný ritualizmus napriek hojnosti svojich prejavov nedokáže plniť to, čo celkom automaticky plnili rituály v dobách archaických a tradičných. Jediné, čo dokážu celkom spoľahlivo, je posilňovať existujúcu mocenskú hierarchiu.“

Na záver autor uvádza: „Spoločnosť, ktorá je čím ďalej tým viac založená na dávkovaní neistoty svojim členom, pravdaže zisťuje, že na svoje fungovanie potrebuje dôveru.“ „…za clonou modernej racionality prenikajú prapôvodné rituálne prvky priamo doprostred modernej spoločnosti našej doby. Mnohými rôznymi spôsobmi sa dnes pocit viny tradične spätý s neistotou prenáša na tých, ktorí sú touto neistotou zasiahnutí a ktorí ňou trpia najviac.“

Médiá, ale aj celá spoločenská situácia dnešných čias nám vtĺkajú do hláv predstavu bezproblémového supersveta reklám, v ktorom vládnu „nekonečné“ pohodlie, pôžitky a sladké ničnerobenie, sveta supermanov a celebrít (s okrajovým výskytom chudobných, ktorí nie sú vstave sa do tohto sveta vpratať). Stačí kliknúť myšou počítača a ocitneme sa vo svete dokonalých ilúzií, ktorý môže pokojne nahradiť ten ozajstný. Ani nevieme, ako vkĺzneme do závislosti. Autor knihy možno podvedome, možno vedome prichádza na to, že ozajstný svet je podstatne zložitejší, plný paradoxov. Žijeme podľa tvrdých zákonov trhového mechanizmu, a pritom by sme chceli mať pocit šťastia zadarmo. Aj bez rituálov, ktoré autor spomína, prinášame pre domnelé či skutočné šťastie vo svojej dôvere čím ďalej, tým väčšie obete, napr. aj v podobe deštrukcie vlastných ilúzií.