Občianske periodiká na Slovensku zohrávajú veľmi čudnú rolu

Pred niekoľkými týždňami Slovenská republika podpísala zmluvu o pristúpení k Európskej únii národných štátov. Ani jedného z verejných predstaviteľov však netrápi problém, slovenská spoločnosť zatiaľ nezavŕšila proces zjednotenia sa do politického spoločenstva. Zaistilo by jej to vnútornú stabilitu po začlenení sa do EÚ. K národnému zjednoteniu nám chýba nielen racionálna vôľa, ale aj jazykové prostriedky. Hoci už žijeme v 21. storočí, slovník slovenského jazyka dodnes neobsahuje definíciu národa ako vnútorne štruktúrovaného politického spoločenstva (t.j. spoločenstva ľudí patriacich k jednej, alebo viacerým národnostiam, ktorí vlastnia spoločné územie a vládu). Obsahuje iba definíciu národa ako vnútorne homogénneho prirodzeného spoločenstva ľudí so spoločným jazykom, kultúrou, náboženstvom. Zatiaľ čo do národa ako politického spoločenstva sa ľudia menšinovej národnosti môžu integrovať ako odlišná skupina (za pomoci skupinových práv chrániacich ich odlišné hodnoty), do národa ako prirodzeného spoločenstva sa môžu začleniť iba akceptovaním jeho hodnôt ako svojich vlastných. Proces asimilácie bol v histórii sprevádzaný násilím páchaným na menšinových národnostiach. Občianstvo neznamená príslušnosť k štátu Intelektuálne elity hlásiace sa k občianskej ideológii (občianski demokrati) sa tento závažný problém neusilujú odstrániť modernizáciou predstavy národa, ale zavrhnutím národného štátu ako anachronizmu. Za modernú alternatívu politického národa považujú občiansku spoločnosť bázovanú na občianstve ako spoločnej identite. Preto je aj občianstvo v slovenčine definované ako spoločná identita členov štátu: „príslušnosť k štátu“ („príslušnosť“ znamená zaradenosť do spoločenstva). Benjamin Barber v knihe Strong Democracy však odlišuje verejnú ríšu občianstva od privátnej ríše identít. Ak členovia verejnej ríše (občania) nezdieľajú spoločnú privátnu identitu (nacionalitu), tak netvoria jednotné politické spoločenstvo schopné prežitia v čase dobrom aj zlom. Sami sme boli svedkami, že československý štát nebol pevnou demokraciou, lebo Česi a Slováci odmietali ideu zjednotenia sa v spoločný československý národ. Absencia národnej spolupatričnosti (spoločného národného vedomia) spôsobila, že štát sa rozpadával v každej krízovej situácii. V západných jazykoch občianstvo nie je definované ako spoločná identita, ale viacvýznamovo ako súbor práv a povinností člena štátu, ako status (s ktorým sú spojené civilné, politické a sociálne práva občianstva), a ako kvalita reakcie jedinca na členstvo v spoločenstve (hlásenie sa k spoločným hodnotám, ktorých súčasťou je aj spoločná identita). Preto som v článku opublikovanom v SME navrhla zaviesť do slovenského slovníka štandardné definície občianstva a národa ako politického spoločenstva ľudí rozličných národností, aby sa každý mohol hlásiť za jeho člena – nacionála (t.j. Slováka, resp. maďarského Slováka, rómskeho Slováka bez zrieknutia sa pôvodnej národnosti a nárokov na skupinové práva, vrátane samosprávnych práv). Vo svojej reakcii však profesor Kusý označil tento návrh za „jazykový šamanizmus“. Obvinil ma z presadzovania „fixnej idey“, že všetci občania by sa mali identifikovať podľa môjho zbožného želania ako slovenskí nacionáli a začať velebiť svoj štát. Najprv som nechápala, čo mieni tým velebením štátu – majú azda občianski demokrati námietky aj proti štátu? Ukázalo sa, že áno. PRAVDA priniesla viacero článkov, v ktorých autori nielenže odmietali budovanie národného štátu a označovali ho za nebezpečný anachronizmus, ale štát ako inštitúciu politickej moci označovali za dočasné zlo, lebo údajne vzďaľuje moc od občanov. Námietky proti týmto marxistickým názorom už redakcie tzv. občianskych periodík neboli ochotné publikovať. Marx chcel štát premeniť na samosprávu Marx považoval štát za nástroj politickej moci kapitalistov na vykorisťovanie pracujúcich. Podľa neho pracujúci musia vytvoriť politické združenie pracujúcich – pracujúcu spoločnosť, ktorá v revolúcii zvrhne vládu kapitalistov a nastolí vládu pracujúcich. Tá na seba preberie štátnu moc a v prvej fáze budovania komunizmu ju využije k premene kapitalistického štátu na štát socialistický (odstráni civilné práva umožňujúce jedincovi vlastniť majetok, ktoré sú prapríčinou všetkého zla). V druhej fáze presunie štátnu moc na samosprávne organizácie pracujúcich a na internacionálne organizácie – a štáty ako dočasné zlá sa ocitnú na smetisku dejín. V praxi sa budovanie komunizmu stalo vládou komunistickej štátostrany, ktorá „pracujúci ľud“ obrala o civilné práva občianstva a premenila ho v bezmocné stádo. Občianski demokrati preto považovali štát za nástroj politickej moci mocných (nielen kapitalistov, ale aj komunistov, alebo väčšinového národa). Bezmocní občania musia zvrhnúť vládu mocných a vytvoriť politické združenie – občiansku spoločnosť. Občianska vláda na seba preberie štátnu moc, ktorú v prvej fáze využije k navráteniu práv občanom, a v druhej fáze ju presunie na samosprávne občianske organizácie. Václav Havel v práci Kosovo a koniec národného štátu (1999) uvádza: „štátnu moc možno devolvovať len dvoma smermi, nadol na mimovládne organizácie a štruktúry občianskej spoločnosti, a nahor na regionálne a globálne organizácie“. Stav, ku ktorému podľa neho ľudstvo smeruje, je vytvorenie globálnej občianskej spoločnosti. Otázku legitimity dočasnej politickej moci vlády občianskej spoločnosti vyriešili občianski ideológovia tak, že za zdroj štátnej moci označili občanov. Takto je to uvedené aj v slovenskej ústave: „Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“ Lenže občania nie sú pôvodnými suverénmi (členmi prírody), ale politickými bytosťami, ktoré majú zákonné práva zúčastňovať sa na výkone moci vlády. Pôvodnými suverénmi sú ľudia, ktorí svoju moc čerpajú pomocou rozumu od prírody a odovzdávajú ju vláde prostredníctvom spoločenskej zmluvy. Preto podľa ústavy Spojených štátov a európskych kontinentálnych ústav pochádza legitímna politická moc od ľudí. Aj podľa ústavy Českej republiky „lid je zdrojem veškeré státní moci“. Americký profesor práv Eric Stein vo svojej knihe Česko-Slovensko vyslovuje domnienku, že odvodzovanie štátnej moci od občanov v Ústave SR je výsledkom alergie slovenskej spoločnosti na termín „ľud“, ktorý starý režim sústavne zneužíval. Varuje však, že „táto averzia vedie ku skresleniu celého chápania suverenity ľudu“. Štát a demokratická spoločnosť Profesor Stein nemohol vedieť, že odvodzovanie štátnej moci od občanov je v skutočnosti výsledkom občianskej ideológie a že slovenskí občianski demokrati majú (na rozdiel od svojich českých kolegov) taký obrovský vplyv v slovenskej spoločnosti, že svoju predstavu dokázali presadiť aj do ústavy. Svoj vplyv si aj naďalej udržujú prostredníctvom kontroly občianskych periodík, ktoré strážia piliere občianskej ideológie. Vytrvalo odmietajú publikovať názory autorov, ktorí protestujú proti predstave štátu ako združenia občanov – občianskej spoločnosti, a proti odvodzovaniu jeho moci od občanov. V občianskych periodikách nie je možné diskutovať o štáte ako o demokratickej (ľudovládnej) spoločnosti ani o demokratickom procese ako o národotvornom procese (nation-building process). Výsledkom takýchto cenzúrnych zásahov je to, že 10 percent populácie sa hlási k členstvu v susednom politickom spoločenstve (MR im dokonca za týmto účelom udeľuje štatus extrateritoriálneho členstva – „zahraničný Maďar“). Je azda toto cieľom vydavateľov občianskych periodík na Slovensku? Ak uvážime, že tieto periodiká sú buď vlastnené väčšinovými zahraničnými majiteľmi, alebo sú podporované z príspevkov zahraničných nadácií, potom je, myslím, namieste spýtať sa, nakoľko sú v skutočnosti nezávislé a či náhodou nemajú svoj odpor voči budovaniu slovenského politického národa v popise práce. To isté sa týka mimovládnych inštitúcií ako napr. IVO, ktoré každoročne pripravujú správy o stave spoločnosti, ale nikdy sa v nich nezmienia o absencii spoločného národného vedomia a neskúmajú jej príčiny. Idea, že legitimita moci suveréna pramení z jeho dohody s ľuďmi, ktorí mu zveria svoju slobodu, aby ochraňoval ich životy, bola známa už antickým filozofom. (Nachádzame ju už v hebrejských biblických textoch, podľa ktorých Boh, stvoriteľ a vládca vesmíru, ustanovil svoju vládu na Zemi prostredníctvom spoločenskej zmluvy s ľuďmi. Najprv ľudí vyviedol z otroctva, aby sa mohli zaviazať ako slobodní a racionálni jedinci, a potom im zoslal po Mojžišovi prikázania. Mojžiš ich prečítal zhromaždeným ľuďom a tí sľúbili, že ich budú poslúchať.) Plne začali túto ideu rozvíjať teoretici v dobe osvietenstva, ktorí začali formulovať teórie spoločenskej zmluvy. Spočiatku zmluva iba ospravedlňovala moc suveréna, neskôr už stanovovala povinnosti suveréna a práva ľudí, až napokon ustanovovala inštitúciu vlády podľa zákona záväzného pre každého, vrátane tých, ktorí vládnu. Demokracia a civilná spoločnosť N. Fraser a L. Gordon v práci Contract versus Charity uvádzajú, že „podľa liberálnej teórie spoločenskej zmluvy legitimita politickej moci konštitučnej vlády pochádza od dobrovoľnej konvenčnej dohody medzi slobodnými a racionálnymi ľuďmi ‚in the state of nature (v prirodzenom štáte)“. (Konvenčná dohoda je prijímaná zhromaždením ľudí alebo ich zástupcov – teda nie parlamentným zhromaždením, ktoré je legislatívnym orgánom vlády.) Výsledkom dohody je vláda podľa zákona a zároveň konštituovanie civilnej sféry vo vnútri spoločnosti, v ktorej slobodní a nezávislí jedinci (bezpeční vo svojich civilných právach) môžu medzi sebou uzatvárať zmluvy a nadobúdať tak právnické osobnosti (na ktoré sa tiež vzťahujú civilné práva). Právnické osobnosti vytvorené nezávisle od politickej moci vlády (štátu) sa stávajú členmi tzv. civilnej spoločnosti. Čím je civilná spoločnosť bohatšia členstvom a rozmanitejšia, tým je demokracia dokonalejšia. Ľudia sa spájajú, aby sledovali svoje záujmy nezávisle od štátnej moci – ale rola štátu tým nezaniká. Štát zostáva verejnou autoritou, ktorá spravuje spoločné záležitosti ľudí v zmysle dohody a spoločných hodnôt, a dbá, aby aj členovia civilnej spoločnosti sledovali svoje záujmy spôsobom, ktorý prospieva spoločnému dobru. Predhegeliánski teoretici si pod civilnou spoločnosťou predstavovali politické združenie slobodných ľudí – štát, ale Hegel začal odlišovať štát ako inštitúciu politickej moci od civilnej spoločnosti relatívne nezávislej od politickej moci. Súčasní teoretici považujú toto odlišovanie za nevyhnutnú podmienku demokracie. John Keane v práci Civil Society and the State hovorí: „Formulovanie odlišnosti štátu a civilnej spoločnosti sa javí ako sine qua non demokracie v komplexnej spoločnosti.“ Michael Walzer v práci The Civil Society Argument hovorí: „Slová civilná spoločnosť pomenúvajú priestor pre slobodné ľudské združovanie a sieť vzťahov, za účelom rodiny, viery, záujmov a ideológie, ktoré vypĺňajú tento priestor. Samotný štát nie je jedným zo združení civilnej spoločnosti, ale rámcuje civilnú spoločnosť a okupuje priestor v nej. Štát fixuje hraničné podmienky a základné pravidlá pre všetky združovacie aktivity (vrátane politických aktivít).“ Namiesto záveru Vidíme teda, že predstava štátu ako politického združenia občanov, občianskej spoločnosti, odporuje nevyhnutnej podmienke demokracie. Demokrati by mali na termín občianska spoločnosť zabudnúť a nesnažiť sa ho používať ako slovenský ekvivalent anglického výrazu civil society. Anglické adjektívum civil sa nedá prekladať ako občiansky, lebo modifikuje podstatné meno odlišným spôsobom. Napr. civil rights nemožno prekladať ako občianske práva, ale ako civilné práva, t.j. nepolitické práva občianstva vzťahujúce sa na osoby bez ohľadu na ich status občanov. Civil associations nemožno prekladať ako „občianske združenia (združovať sa môžu osoby bez ohľadu na ich status občanov), ale ako „civilné združenia, t.j. samoorganizované skupiny relatívne nezávislé od politickej moci vlády. Civil society nemožno prekladať ako občianska spoločnosť, lebo nejde o politické združenie občanov – štát, ale o civilnú (t.j. nie politickú) spoločnosť. Definíciu pojmu civilný v slovníku slovenského jazyka treba rozšíriť podľa vzoru moderných západných jazykov. Treba tiež zaviesť moderné definície pojmov národ a občianstvo, ktoré spoločnosti slovenského štátu pomôžu docieliť jednotu a vnútornú stabilitu, aby mohla smerovať k vyššiemu zjednoteniu do európskeho národa.