Obchod: špekulanti sa vymkli kontrole

Rastúce ceny komodít na svetových trhoch, ale aj v obchodoch, kde nakupujú koneční spotrebitelia, privádzajú čoraz viac vplyvných ľudí k záveru, že to jednoducho nie je normálne. Ťažko však možno poprieť, že by to nebolo v súlade s trhovými princípmi. Slovenské médiá pravidelne kritizujú Roberta Fica za úsilie dostať trhový obchod pod kontrolu. Lenže slová prísnejšia regulácia už zaznievajú aj z úst ortodoxných ekonomických liberálov. Politikom všeobecne (nielen na Slovensku) by rastúce ceny nemuseli prekážať, lebo – čo si budeme nahovárať – ich platy a iné príjmy zdražovanie vždy pokryjú, nehovoriac o zákonom garantovanej valorizácii. Napriek tomu už volajú po štátnych zásahoch dokonca na najvyššej medzinárodnej úrovni jednoducho preto, lebo vysoké ceny potravín či pohonných hmôt a energií robia veľké problémy ich voličom. Zisky len pre niekoho… …straty pre ostatných. Táto situácia pripomína scénu z predposlednej časti seriálu Alžbetin dvor. Robotníci vrútockých železničných opravovní, ktorí chcú štrajkovať proti prepúšťaniu kolegov, riaditeľovi vyčítajú: „Železnica predsa patrí štátu. A my sa pýtame, aký je to štát, ktorý berie ľuďom prácu? A prečo neprepustia aj vás?“ Slová, ktoré, pochopiteľne, vyhovovali ideologickému dozoru režimu, v ktorom seriál vznikol, ktoré však v prvej polovici minulého storočia naozaj vyslovovali robotníci kdekoľvek v Európe či v Amerike v čase hospodárskej krízy. A ich politickí vodcovia – najmä komunisti – na ich základe ponúkali nekompromisnú analýzu i „liečbu“ kapitalistického systému. Ich odpoveď znela – chybný je systém od základu. A ponúkali skutočne od základu iný. Hoci je v tomto momente jasné, že všetci antikomunisti a antisocialisti sa budú vyžívať v útokoch na tento článok, história je predsa len učiteľkou života; na to neprišli ani pravičiari, ani ľavičiari. Vtedy sa ľudia pýtali na zodpovednosť štátu, po takmer 20 rokoch liberálnej (najmä ekonomickej) výchovy však vieme, že za dianie na trhu štát nezodpovedá. Zodpovedný je teda samotný trhový hospodársky systém, ktorý stanovuje pravidlá obchodovania, a my sa po 80 rokoch vraciame opäť ku kľúčovej otázke, hoci v trochu pozmenenej podobe: Aký je to ekonomický systém, ktorý berie ľuďom šancu platiť si dôstojné živobytie? A ak ju berie, prečo nie všetkým rovnako? Lebo to, čo sa dnes deje s cenami, skutočne komplikuje život väčšiny ľudí, nech sa usilujú akokoľvek tvrdo pracovať a úsporne žiť. Na druhej strane však možno v ekonomickom systéme presne identifikovať skupiny, ktoré majú z terajšej situácie prospech a prináša im astronomické zisky. Samozrejme, sme svedkami toho, že jednotliví aktéri hospodárskeho reťazca zvaľujú vinu na seba, ale to neznamená, že nemožno urobiť pomerne objektívnu analýzu. Ako zjednodušený, ale nie nepresný príklad môže slúžiť prepočet, nedávno zverejnený v denníku Pravda. Zlacnenie výkupných cien mlieka – teda cien, za ktoré ho spracovateľom predávajú prvovýrobcovia – o vyše 5 percent sa v konečnej cene na pultoch obchodov prejavilo znížením ceny o 0,2 percenta! Pritom viac ako polovica zlacnenia sa „stratila“ u obchodníkov. Kráľ vyzýva Západ k štátnej regulácii Dokonca aj taký svetový finančník akým je George Sörös nedávno vystúpil pred senátnym výborom amerického Kongresu pre obchod s vážnym varovaním, ktoré súvisí práve s nerovnováhou na komoditných trhoch. To, čo sa na nich odohráva, už dávno nie je normálne obchodovanie, ktorého cieľom je dostať nejaký tovar od výrobcu ku konečnému spotrebiteľovi. Hedgeové či dôchodkové fondy investujú do tzv. komoditných indexov. Ak sa investuje do indexu, znamená to, že namiesto jedného aktíva nakupuje investor hodnotu istého množstva komodít, ktorých priemer vytvára hodnotu. Zdá sa vám to zložité? Po širšom vysvetlení by ste tomu možno aj porozumeli, ale podstata by sa nezmenila. Na trhoch sa vytvára hodnota, ktorá nevzniká ako odraz kapitálu a ľudskej práce nevyhnutnej na výrobu nejakého tovaru. Táto hodnota vzniká len špekulovaním, pri ktorom sa príslušná komodita ani nemusí pohnúť z jedného miesta na druhé. A kým niekto na tejto hodnote dobre zarobí, zaplatiť to musí konečný spotrebiteľ. Zaujímavý príklad uviedol vo svojom článku v Hospodárskych novinách, v ktorom spomína aj Sörösove vystúpenie, analytik Vladimír Bačišin. Podľa neho sú ceny bytov na Slovensku, ale predovšetkým v Bratislave, umelo nafúknuté, pretože nezodpovedajú ukazovateľom výnosnosti takejto investície. Ceny považuje za iracionálne, ak nie zavádzajúce, lebo ignorujú viaceré ekonomické fundamenty. Vytvoril ich síce trh, ale v skutočnosti sú nafúknuté. V tejto súvislosti spomína i nedávne komentáre týždenníka The Economist, ktorý za rovnako nereálne považuje súčasné ceny ropy. Práve o nich rokovali minulý týždeň na naliehavej schôdzke predstavitelia najväčších vývozcov ropy. Celé mesiace počúvame o tom, že rastúce ceny tejto komodity ovplyvňuje rastúci dopyt akcelerovaný najmä rýchlo rastúcimi ekonomikami v Ázii. Saudskoarabský kráľ ako predstaviteľ jednej z rozhodujúcich ropných krajín však už zjavne nemohol vydržať zakrývanie reality a povedal na plné ústa, čo si už dávnejšie mnohí myslia. Vyhlásil, že za vysoké ceny „čierneho zlata“ sú zodpovední špekulanti na komoditných trhoch a vyzval štáty, aby ich konečne začali prísne regulovať. Vláda má zasiahnuť do tvorby cien Niektorí americkí (a už nielen americkí) ekonómovia tvrdia to isté aj o svetových cenách potravín. Aj oni odmietajú rozprávky o vplyve dopytu opäť najmä v Ázii a hlavnú príčinu vidia v špekuláciách finančníkov obchodujúcich s úrodou, ktorá nebola ešte ani zasadená a zasiata. Pritom kráľ Abdulláh nie je jediný, kto volá po silnejších štátnych zásahoch. Dôležitým momentom v jeho výzve však je, že hovoril o prísnejšej regulácii. Aký je to rozdiel oproti šéfovi Európskej komisie Manuelovi Barossovi, ktorý v tom istom čase vyzval členské krajiny EÚ, aby ľuďom kompenzovali zvýšené ceny z verejných zdrojov. Iste, štát „zarába“ pri vyšších cenách na daniach, ktoré tvoria istý podiel z konečnej ceny, takže hoci percento zostáva rovnaké, pri vyšších cenách je to vyšší príjem štátneho rozpočtu. Lenže podobne, ba ešte viac, zarábajú na vyšších cenách obchodníci – špekulanti a rozdiel je v tom, že ceny vyháňajú nahor práve ich špekulácie, nie daňové zaťaženie. Prečo by teda kompenzácie mali platiť zasa len radoví občania? M. Barosso vlastne navrhuje, aby ľudia získali čosi naspäť z tých zdrojov, ktoré predtým „vyrobili“ daňovými odvodmi. Výhodnejšie pre nich by však bolo, keby sa tieto peniaze použili v ich prospech na iné projekty a o „kompenzácie“ by sa postaral štát regulačnými nástrojmi, ktoré znížia iracionálne zisky obchodníkov. U nás si túto situáciu uvedomujeme výraznejšie, pretože vláda chystá prijatie novej meny. Regulačné cenové nástroje, ktoré chce použiť, kritizujú médiá napríklad tvrdením, že zmrazenie cien na isté obdobie vyvolá po jeho uplynutí nevy-hnutne ich skokový nárast. Jeden môj známy po návrate z obchodu minulý týždeň skonštatoval, že obchodníkom verí, že po zavedení eura nebudú zdražovať, lebo si to vynahradili už vopred. Je jasné, že cenový dirigizmus na národnej úrovni nie je dlhodobo udržateľné riešenie. Je to však nástroj, ktorý by médiá nemali kritizovať, ale naopak podporiť jeho zavedenie v nejakej podobe na medzinárodnej úrovni. Minimálne v oblastiach, ktoré strategicky ovplyvňujú hospodárstvo a spoločnosť vôbec. Podrobný rozbor terajšieho vývoja cien dokazuje, že nedostatky trhového mechanizmu v oblasti cenotvorby nie sú len malými trhlinami, ktoré možno zaplátať jednorazovými zásahmi štátu. Autor je ekonomický novinár