Občan ako subjekt aj objekt reforiem v demokratickej spoločnosti

Poznanie, že kapitalizmus už overil všetky formy ekonomiky, vedie skutočných odborníkov k záveru o nevyhnutnosti naplniť ich sociálne orientovaným obsahom. Tak ako na každú diagnózu treba iný liek, na reformu každej krajiny treba iný postup. Preto reformy vnímam nielen ako formovanie trhového podnikateľského prostredia, ale aj ako definovanie úlohy štátu pri napĺňaní ich sociálneho a ekologického obsahu. Občan nemá byť len subjektom, tvorcom hodnôt, ale zároveň objektom, v záujme ktorého funguje celý spoločenský mechanizmus. Občan má byť stredobodom záujmu zdravej ekonomiky a reforiem v nej prebiehajúcich. Práve na základe týchto princípov sme sa s mojím bývalým priateľom Štefanom Dolákom pokúsili už v roku 1990 formulovať vlastné predstavy o postupe pri transformácii našej ekonomiky na trhovú so sociálnym a ekologickým obsahom. Urobili sme tak v knižnej publikácii Od deficitu k prebytku, od izolácie ku konvertibilite. Vedomí si potreby zásadných a nevyhnutných zmien sme sa usilovali predložiť odbornej aj laickej verejnosti postup, ktorým možno dosiahnuť konvertibilitu koruny, tovarov a služieb. Na základe hlbokých analýz ekonomickej základne sme považovali za nevyhnutné uskutočniť reformy zamerané na trh tovarov a služieb, na trh práce a trh peňazí, ako aj reformy nástrojov, aby tie boli katalyzátorom ekonomicko-sociálneho vývoja, a nie inštitúcia, úrad. Za podstatné sme však považovali, aby to boli reformy pre človeka, pre novú kvalitu jeho života. Slúžiť, nie vládnuť občanom Už prvé kroky federálnej vlády v transformácii ekonomiky – šokovou terapiou – nám ukázali, že tu nepôjde v prvom rade o ľudí, ale o profit najmä zo zmien vlastníckych vzťahov pre úzku vrstvu vyvolených. V roku 1991 sme podrobili odbornej kritike netransparentný postup pri zmene vlastníckych vzťahov, pri zamieňaní poradia jednotlivých krokov ekonomickej transformácie – uvoľnenie cien a prílišné otvorenie sa svetu v nekonkurenčnom prostredí či uvoľnenie hospodárskej a finančnej disciplíny v štátnych podnikoch (publikácia Osudy ekonomiky po revolúcii). Súčasnosť nám dala a dáva za pravdu ešte v tvrdšej podobe, ako sme to napísali. Čitateľ sa môže právom opýtať, prečo ten exkurz do neďalekej minulosti? Pokúsim sa na uvedenú otázku odpovedať protiotázkou. Aký je rozdiel medzi spôsobmi ekonomickej transformácie a súčasnými reformnými a privatizačnými postupmi tzv. vyvolených reformátorov, ktorí sa vydávajú za odborníkov? Jedni aj druhí popri formovaní demokracie súčasne deformovali a deformujú jej princípy. Naďalej vládnu, no neslúžia občanom a veci verejné nespravujú zodpovedne. Rozhodujú o osudoch človeka s odvolaním sa na program vlády, na ktorého formulovaní sa už občan nezúčastňoval. Za týchto okolností je jedinou istotou pre ľudí demokraticky koncipovaná Ústava SR a v jej rámci hospodárske, sociálne a kultúrne práva občanov. Reformy a kvalita života Reformám vykonávaným za účasti zahraničných poradcov chýba nielen historické poznanie, ale v mnohých prípadoch aj primerané odborné vedomosti a skúsenosti. Zahraniční poradcovia, ktorí žijú v odlišných ekonomicko-sociálnych podmienkach ako náš občan, sledujú predovšetkým záujmy zahraničného, predovšetkým finančného kapitálu. Ich zámerom je experimentálne overiť daňové, zdravotnícke, sociálne a dôchodkové systémy, ktoré nefungujú v žiadnej demokraticky vyspelej spoločnosti. A celkom sa im to darí v jednej z ekonomicky najslabších krajín, pretože našli žičlivé prostredie v reformátoroch opantaných myšlienkami neobmedzene pôsobiaceho trhu a kapitálu s patričnou mierou arogancie pri ich presadzovaní. Arogancia však nie je vlastná múdrym ľuďom! Aký to paradox, keď medzinárodné, najmä finančné inštitúcie, ktoré našim reformátorom radia a oceňujú ich vyznamenaniami, dnes konštatujú prehlbovanie chudoby na Slovensku. Reformy v každej spoločnosti sú nevyhnutné, pokiaľ posúvajú vývoj k novej kvalite života všetkých občanov, a nielen vybranej vrstvy dostatočne zabezpečenej príjmami, a to aj na základe nepreukazne získaného majetku vytvoreného predchádzajúcimi generáciami. Reformy presadzované s nebývalou aroganciou, ktoré sú založené na zvyšovaní chudoby takmer dvoch tretín občanov a ktoré sa uplatňujú bez diskusie s nimi a so širokou odbornou verejnosťou, nevytvárajú podmienky na udržateľný rast ekonomiky. Nemajú totiž podporu prevažnej časti občanov, sú implantované do ekonomicko-spoločenského prostredia na základe iných záujmov. Skutočný odborník vytvára a racionálne využíva priestor na odbornú konfrontáciu názorov v prospech koncepčného riešenia otázok zvyšovania kvality života všetkých občanov. O predpokladaných cieľoch, reformných krokoch a riešení dôsledkov diskutuje so širokou odbornou aj laickou verejnosťou, a to v etape pred spustením reformy. Skutočný odborník získava občanov pre reformy. Potom ich nemusí presviedčať o úspešnosti uskutočňovaných zmien podľa manuálu zahraničnej finančnej inštitúcie, ani o tom, že životná úroveň ľudí rastie. To musia cítiť a povedať sami. Odborná príprava reforiem sa nezaobíde bez hlbokej ekonomicko-sociálnej analýzy spoločnosti. Pri poznaní, že v roku 2002 až dve tretiny občanov zarábali menej ako priemernú mzdu v hospodárstve (13 511 korún), že priemerný starobný dôchodok dosiahol necelých 6 500 korún, skutočný odborník prioritne sledujúci zjednodušenie daňového systému, nemohol navrhnúť jedinú 19-percentnú sadzbu DPH a jedinú 19-percentnú sadzbu dane z príjmov pre fyzické osoby. Z daní sa tak vytratil sociálny rozmer vychádzajúci z princípu marginálnej obete, zhoršili sa tým podmienky pre širší domáci dopyt ako predpoklad rastu zamestnanosti. Fiškálne neutrálna daňová reforma spolu so súbežne vykonávanou cenovou dereguláciou a s ďalšími nekoordinovane vykonávanými rezortnými reformami takto výrazne prispieva k rastu chudoby na Slovensku. Chudoba podstatnej časti občanov vlastne začala už netransparentnou zmenou vlastníckych vzťahov na začiatku procesu ekonomickej transformácie. Teraz sa ďalej prehlbuje, na čo poukazujú aj medzinárodné finančné inštitúcie, ktoré reformy na Slovensku vlastne experimentálne overujú! Privatizácia naším prekliatím? Vyše 200 miliárd korún privatizovaného majetku na počiatku ekonomickej transformácie rozdelilo spoločnosť na zbohatlíkov a podstatnú časť ľudí odsúdených na živorenie. Privatizácia po roku 1998 v objeme zhruba 400 miliárd zameraná na strategické podniky a banky nabrala nové, medzinárodné dimenzie. Uskutočňuje sa pod cenu, s veľkými províziami, a v prípade SPP bez ohľadu na predpokladaný vývoj cien plynu, resp. pri „ozdravení“ vybraných bánk bez ich spoluúčasti na riešení nedobytných úverov. Navyše otvorila veľký priestor na odlev nemalých zdrojov zo Slovenska, zatiaľ bez výraznejšieho reinvestovania vytvoreného zisku na Slovensku a efektu pre verejné financie. Daňová reforma ešte znásobila výhody pre zahraničných investorov, keď sa prestali zdaňovať dividendy, výnos z ich zdaňovania zostáva v cudzine. Úbytok rozpočtových príjmov z dane z príjmov vyriešili „odborníci – reformátori“ veľmi jednoducho: uplatnili princíp fiškálnej neutrality. Úbytok rozpočtových príjmov z dane z príjmov nahradili výnosmi z DPH a zásadným zvýšením spotrebných daní, ktoré platí každý občan v cene tovarov a služieb. Keďže podstatná časť výnosu z DPH pripadá na tovary a služby, ktorými si ľudia zabezpečujú bývanie a základné životné a zdravotné potreby, vláda si nižší prílev financií do štátneho rozpočtu z dane z príjmov „vynahradila“ z peňazí tých dvoch tretín ľudí s nízkymi príjmami. Ťarcha reforiem uskutočňovaných v prospech bohatých takto cieľavedome likviduje strednú príjmovú vrstvu a nízkopríjmovú vrstvu a najmä dôchodcov vháňa do pasce chudoby. Absencia demokracie, odbornosti a solidarity Absencia demokracie a odbornosti v uskutočňovaných reformách je jednoznačná. Často ju jednostranne na trh orientovaní „reformátori“ nahradzujú aroganciou voči občanom, najmä voči staršej a zdravotne postihnutej generácii. Princíp solidarity medzi generáciami, ale aj medzi občanmi s podpriemernými príjmami a dôchodkami na jednej strane a občanmi s vysokými príjmami na strane druhej, je im cudzí. Skutočný odborník nemôže pri takých závažných krokoch, akými reformy sú, abstrahovať od tejto historicko-vecnej dimenzie. Nemôže bezvýhradne podporovať tých, ktorí si v hojnosti užívajú plody práce predchádzajúcich generácii a bezbranných a chorých odkazovať na sociálnu pomoc. Bude vhodné, ak ľudia týmto „reformátorom“ pri najbližšej príležitosti odkážu, aby žili z toho, čo vytvorili vlastným umom a rukami, a to bez ekonomickej a sociálno-duchovnej základne vytvorenej a poskytnutej im predchádzajúcimi generáciami. Je to nereálne, tak ako je nedôstojné v demokratickej spoločnosti dožadovať sa medzigeneračnej solidarity od ľudí, ktorí nám podľa ústavy majú slúžiť a múdro spravovať veci verejné. Autor je členom odborného kolégia inštitútu ASA