Obavy kultúrnej verejnosti sú pochopiteľné po tom, čo audit štátnej správy a pripravovaná reforma verejnej správy nastolili celý rad otázok. Návrhy rozličných koncepcií dávajú tušiť, že v prípade ich realizácie pôjde o dlhodobé a nezvratné dôsledky na fungovanie kultúry.
Niet pritom sporu o potrebe optimálneho usporiadania vzťahov medzi štátom a poskytovateľmi verejných služieb i o potrebe transformovania terajšej sústavy rozpočtových a príspevkových organizácií. Znepokojenie vyvoláva čosi iné. Už audit naznačil vážne riziká unifikovaného modelu v prístupe k verejnému záujmu aj k fungovaniu rozličných častí verejnej ekonomiky. Centrálna úroveň prípravy reformných procesov nevytvorila dostatok predpokladov na ich zvládnutie, lebo nerešpektuje ich diferencovanosť vnútri jednotlivých odvetví. Rovnako sa stáva veľmi problematické úsilie urýchliť za každú cenu transformačný proces na úkor komplexnosti prístupu k právnym úpravám inštitúcií a k reforme financovania kultúry.
Úradnícke motívy
Na Slovensku sa vášnivo diskutuje o decentralizácii štátnych kultúrnych inštitúcií pod vyššími územnými celkami (VÚC), o nevyhnutnosti predložiť „hore“ zoznam organizácií so zámerom transformovať ich na neziskové subjekty a pod. V „úradníckych“ motívoch tých, čo si podobné kroky vyžadujú, ale aj tých, ktorí z úradníckej horlivosti vykonávajú nadprácu, je ťažké sa zorientovať. V každom prípade tu uniká čosi podstatné: zmena statusu, ako aj spôsobu financovania rozpočtových a príspevkových organizácií predpokladá mať veľmi presnú predstavu o cieli transformácie a v závislosti od toho aj o organizačnej forme, na ktorú sa tieto subjekty majú transformovať.
Zatiaľ zjavne prevláda tendencia sústreďovania sa na „technológiu“ transformácie bez toho, aby sa analyzovali podmienky a predpoklady navrhovaných riešení. Navyše, až pričasto sa vynárajú nebezpečné zjednodušenia, akoby celý problém spočíval len v reforme verejnej správy a decentralizácii zriaďovateľských kompetencií na úroveň samosprávy. Zmena právneho statusu organizácií i fungovania verejnej ekonomiky sa však opiera – a to aj v súvislosti so vstupom SR do OECD a EÚ – o značne širší okruh reformných krokov, ako je ohlasovaná reforma verejnej správy a verejných financií.
Bez definície verejného záujmu
Vo všetkých doterajších krokoch chýba zatiaľ východisková podmienka tohto procesu – definovanie verejného záujmu v kultúre. Treba zdôrazniť, že len odvodene ide o úlohu ministerstva kultúry. V prvom rade by to mala byť úloha vlády a potom parlamentu. Ktorá z vlád uplynulých rokov sa však strategicky zaujímala o funkcie a postavenie kultúry? Ak sa totiž hovorí o tzv. nevýrobných odvetviach, akoby sa celé naše trápenie začínalo i končilo pri školstve a zdravotníctve. Problémy a chápanie základného spoločenského zmyslu kultúry, zdá sa, nejestvujú. A v tejto súvislosti neexistuje ani definovanie verejného záujmu. Ak si odmyslíme širšie spoločenské dôsledky tohto postoja a ostaneme iba na pôde transformácie inštitucionálnej základne kultúry, jedno je nesporné: bez definovania verejného záujmu je projekt tejto zmeny značne problematický. Z materiálov predkladaných vládou nie je napríklad vôbec zrejmé, kto a ako bude garantovať, resp. sankcionovať verejné záujmy. Transformačná komisia, ktorá by mala podľa návrhu zákona o transformácii štátnych rozpočtových a príspevkových organizácií na neziskové dosiahnuť obrovské právomoci? Zrejme nie. Potom o čo tu ide? V najlepšom prípade sa dá hovoriť o zbavovaní sa zodpovednosti štátu za značnú časť organizácií pôsobiacich na poli kultúry. To, že v takomto prípade pôjde o deformovaný projekt deetatizácie, netreba zdôrazňovať.
V súvislosti s transformáciou inštitucionálnej základne kultúry, ako aj jej verejného financovania nestačí len reformovať verejnú správu a decentralizovať zriaďovateľské kompetencie. Reforma verejnej správy je síce prvou sférou, v ktorej sa reformný proces začína, no rad jej úloh sa bude neskôr subsumovať pod iné reformné procesy. O to prezieravejšie treba zabezpečiť, aby sa procesy decentralizácie a odštátňovania uskutočnili postupne a v prevažnej miere ako súčasť prenesených kompetencií. Ich výkon by sa mal viazať na súbor základných, celoštátne platných zákonov či iných legislatívnych noriem.
Hoci v súčasnosti je zložité predvídať konkrétne formy konečného usporiadania kompetencií medzi samosprávnym a štátnym financovaním, bolo by zrejme účelné, aby si štát minimálne v prechodnom období ponechal prevažnú časť doterajších rozpočtových transferov ako zdroj štátneho programového financovania prioritných úloh kultúrnej politiky. Až keď na úrovni miestnej a regionálnej samosprávy dôjde k novej kvalite v prepojení samosprávneho financovania s regionálnym plánovaním a súčasne sa vytvoria nové podmienky fungovania (daňová reforma, adekvátna legislatíva), je možné hľadať konečný model ekonomiky a inštitucionálneho fungovania kultúry. Zatiaľ treba otvorene diskutovať aj o tom riziku, že kultúrne inštitúcie a fungovanie verejnej ekonomiky sa môžu ocitnúť v pasci nedostatočne zreformovaného miestneho a regionálneho samosprávneho ekonomického prostredia. Riziko, že pôjde len o zjednodušenú decentralizáciu financovania, ktorou by sa prenášali z vyššej úrovne na nižšiu všetky choroby verejného financovania, naozaj existuje.
Chýba koncepčná politika vlády
Transformácia v kultúre sa bude odohrávať v podmienkach, v ktorých nedôjde k výraznejšiemu zvýšeniu podielu verejných zdrojov na vytvorenom HDP. Samozrejme, reformné procesy pritom nastolia otázku efektívneho využívania finančných zdrojov. A nepochybne ešte aktuálnejšou sa stane otázka viaczdrojového financovania, na ktoré sa zatiaľ nevytvorili systémové podmienky. Netreba však podliehať ilúziám, že ich vytvorením automaticky vzniknú i nové zdroje. To platí aj o sponzoringu. Význam spomínaných krokov spočíva totiž v lepšej manévrovateľnosti s týmito zdrojmi. Aj preto by v kultúre malo obrovský význam transponovanie verejných zdrojov cez verejné fondy. No problém nie je iba v objeme zdrojov, ale i v spôsobe financovania. To dnes určite potvrdí každý riadiaci pracovník štátnych kultúrnych inštitúcií, doslova paralyzovaný doterajším systémom financovania.
Otvorené riziká v transformácii inštitucionálnej základne kultúry, samozrejme, nemôžu znamenať nečinnosť či zastavenie reformy. „Odniekiaľ“ sa začínať musí. V tom je však problém naštartovania týchto procesov. Základným predpokladom reformného procesu by teda mala byť namiesto úvah o technológii inštitucionálnych zmien koncepčná politika vlády vo vzťahu ku kultúre v osobitnom vládnom dokumente. Zatiaľ k tomu nedošlo. Na škodu veci.
Autor (1950) je generálny riaditeľ Národného osvetového centra
