Obama v Prahe rozptyľoval obavy

Slávnostná večera lídrov z jedenástich stredo- a východoeurópskych krajín s americkým prezidentom Barackom Obamom bola svojím významom popri podpise novej rusko-americkej dohody až druhou udalosťou, ktorá sa odohrala minulý týždeň v Prahe. Zo stredoeurópskej metropoly, ktorá stále vyvoláva obdiv návštevníkov vrátane Obamu, sa pred rokom rozšíril do sveta prísľub nového prezidenta USA o odhodlaní presmerovať politiku jeho mocnej krajiny na bezjadrovú trajektóriu. Ale z Prahy vzišiel aj znepokojujúci apel na Spojené štáty americké, že vraj očividne opúšťajú svojich spojencov z tohto regiónu. A že ich tým dávajú napospas Moskve, pričom s jej údajne revitalizovaným imperiálnym myslením majú všetci neblahú historickú skúsenosť. Preto sa obávajú, že sa stanú obeťou Obamovej snahy o nápravu vzťahov s nepredvídateľným Ruskom. Pochvala od Kissingera Mal teda Barack Obama len sympatie k Prahe, ak sa tam po roku znova vybral, tentoraz podpísať dohodu s jediným seberovným partnerom – vlastníkom strach vzbudzujúcej výbušnej jadrovej sily? Alebo tým signalizoval aj čosi viac? Pozýval si totiž vedome za svedkov svojho historického kroku aj skupinu predstaviteľov nových európskych demokracií, čo rozhodujúcou mierou ovplyvňujú život a smerovanie svojich štátov na pozíciách rovnakých „decision-makers“ ako Obama, prezident i premiér v jednej osobe. Veď vari v každej z krajín, v ktorých prezident alebo premiér s Obamom večeral, by sa našiel prinajmenšom niekto taký všemúdry, ako četujúci čitateľ na webe iDnes.cz. O jadrovom zmieri sa vyjadril priam ilustratívne: „Obama může podepisovat co chce, stejně ho nikdo nebere vážně a představa, že Rusáci dodrží nějakou smlouvu je, hodně mírně řečeno, naivní.“ Možno aj pre takú nákazlivú skepsu nebudú mnohým pripadať uveriteľné slová chýrneho amerického diplomata, ktorý sa preslávil rokmi služby v súčasnosti opozičnému republikánskemu táboru a teraz Obamovu politiku bez rozpakov pochválil: „USA urobili chybu, ak sa toľký čas správali k Rusku bez patričného rešpektu. Ak máte do činenia so strategickým partnerom, ktorý sa v nejakom momente svojej histórie z vnútropolitických príčin stáva o čosi slabším, vždy bude chybou v podobnom prípade sa k nemu správať povýšenecky,“ upozornil v interview pre francúzsky denník Le Figaro Henry Kissinger. „Myslím si, že administratíva prezidenta Obamu postupuje vyslovene správne, keď obnovuje dialóg s Ruskom ako so seberovným.“ Tie slová zrejme adresoval stredoeurópskym politikom, lebo veď najmä v tom spočívalo posolstvo súčasného prezidenta USA jeho hosťom na pôde americkej ambasády v Prahe. Im, ktorí sa prvoplánovo deklarujú ako spojenci Washingtonu aj za cenu toho, že sa zrieknu produktívnych vzťahov s Ruskou federáciou, Obama pripomenul, že Moskvu zamýšľa zahrnúť medzi partnerov potrebných na projektovanie pokojnejšieho sveta. Spojené štáty na to potrebujú Rusko kooperatívne, transparentné. Stredo- i východoeurópsky región iste tiež, tak prečo sa na tom s USA nezhodnúť? Niet dôvodu na neurózu Estónsky prezident Thomas Henrik Ilves uviedol, že „tí, čo sa obávajú, že tesnejšie vzťahy s Ruskom budú na ich škodu, by mali pamätať, že sme v NATO… Nemali by sme kráčať životom neurotizovaní.“ Mimochodom tento rozhľadený politik, ktorý vyrastal v New Jersey, sa pre návrat do krajiny svojich rodičov rozhodol až po rozpade Sovietskeho zväzu. Nik by nemal Obamu podozrievať, že by si málo uvedomoval napríklad doterajšiu ešte stále bezalternatívnu závislosť väčšiny našich štátov od ruských energetických zdrojov. Alebo z toho, že by sa nedokázal zorientovať v rozpačitých náladách obyvateľstva týchto krajín, ak sa od neho v súčasnosti v rámci solídnej spojeneckej politiky očakáva, že znova odobrí účasť mladých mužov v nebezpečných misiách v konfliktných oblastiach sveta. Tam, kde sa ešte dlho nebude vzývať sloboda a demokracia, zato sa ešte stále vzývajú zlovestné zbraňové arzenály. Rozptýlil teda Obama obavy svojich hostí? Hádam najvýstižnejšie označil obsah diskusie pri večeri poľský premiér Donald Tusk, ktorý ešte netušil, čo sa o dva dni stane nad Smolenskom: „Prichádzal som trochu znepokojený, vraciam sa pokojnejší.“ Od ostatných lídrov sa, našťastie, pre ich krajiny dala počuť zhruba rovnaká mienka. Takže najdôležitejším bude, ako výrečné posolstvo pokojnej atmosféry spojeneckého porozumenia prenesú na pôdu každej z Obamom oslovených krajín z nášho beztak ešte všeličím iným neurotizovaného regiónu oni sami. Autor je publicista