Keď som začul to nečakané vyhlásenie prezidenta USA Baracka Obamu, okamžite som sa pozrel na kalendár. Keby tie slová odzneli desať dní predtým, považoval by som to len za dobrý aprílový žart. Lenže, prezident Obama ich vyslovil 10. apríla 2015 na zhromaždení predstaviteľov občianskej spoločnosti v Panama City a to, čo povedal, možno považovať za koniec Monroeovej doktríny. Tá v podstate takmer dve storočia formovala vzťahy USA k ostatným krajinám kontinentu a zakazovala zámorským koloniálnym mocnostiam robiť to, čo tam mohli robiť Spojené štáty. Teraz by malo byť všetko inak. „Rešpektujeme rozdiely medzi našimi krajinami. Dni, keď naša agenda predpokladala, že na tejto hemisfére môžeme beztrestne zasahovať, tie dni už patria k minulosti.“ V takejto podobe sa Obamovo vyhlásenie objavilo aj v našich médiách, ale pôvodný text v angličtine je ešte tvrdší, lebo prezident použil na toto konanie USA výraz „meddle with impunity“. Väčšina slovníkov prekladá sloveso „meddle“ ako „neoprávnene zasahovať“, lenže výraz „with impunity“ túto činnosť ešte viacej zvýrazňuje, lebo znamená „beztrestne“. Môžeme si to vysvetliť aj tak, že za túto „trestnú“ činnosť mali Spojené štáty podľa Obamu niesť aj zodpovednosť.
Kresba: ĽUBOMÍR KOTRHA
Tieto slová odzneli v predvečer Siedmeho samitu Amerík v hlavnom meste Panamy a predznamenali priebeh samotného stretnutia najvyšších predstaviteľov 35 krajín kontinentu. Že sa niečo deje, naznačil už samotný fakt, že na samite sa po prvý raz zúčastnil aj kubánsky prezident Raúl Castro. Dovtedy to boli práve Spojené štáty, ktoré zakaždým blokovali účasť kubánskej delegácie. Stávalo sa aj to, že v minulosti Washington znemožnil prijatie záverečnej deklarácie, keď sa niektoré krajiny Latinskej Ameriky domáhali nejakej pozitívnej zmienky o Kube.
História Monroeovej doktríny
Prezident James Monroe oznámil svoju doktrínu 2. decembra 1823 v Kongrese a jej základný cieľ vystihujú slová „Amerika Američanom“. Monroe vtedy doslova vyhlásil: „Americké kontinenty, ktoré chcú svoj slobodný a nezávislý stav naďalej rozvíjať a udržiavať, už nemožno považovať za subjekty budúcej kolonizácie ktorejkoľvek európskej mocnosti.“ Zároveň je tam zmienka, že akýkoľvek pokus niektorej európskej krajiny o rozšírenie svojho vplyvu na tejto pologuli budú Spojené štáty považovať za ohrozenie mieru a vlastnej bezpečnosti. V podstate to znamenalo, že žiadna európska krajina by nemala zasahovať do záležitostí Ameriky a USA im ako reciprocitu za to sľúbili, že tú istú zásadu bude aj Washington uplatňovať voči Európe. Spočiatku zohrala táto doktrína pozitívnu úlohu, lebo umožnila mnohým krajinám Latinskej Ameriky vymaniť sa z koloniálneho područia. Neskôr sa to zmenilo na zásadu, že do záležitostí celého kontinentu môžu zasahovať iba Spojené štáty a túto možnosť aj často využili. Snažili sa presvedčiť ostatný svet, že Latinská Amerika je vlastne „zadný dvor“ Spojených štátov, a teda majú právo kontrolovať, čo sa tam deje. Treba dodať, že USA nedodržali ani sľub o reciprocite a do európskych záležitostí sa miešajú doteraz.
Skutočná podoba Monroeovej doktríny sa naplno prejavila na konci 19. storočia v súvislosti s Kubou, keď na ostrove prepukli nepokoje v snahe dosiahnuť nezávislosť. Vtedajší prezident William McKinley vyslal do Havany vojnovú loď USS Maine. Vraj preto, aby ochránila amerických občanov. Urobil tak však spôsobom, ktorý bol v rozpore s diplomatickými zvyklosťami a medzinárodnými mravmi, ale zrejme aj v tom bol skrytý úmysel – podráždiť Španielsko. Večer 15. februára 1898 otriasol prístavom ohromný výbuch a loď USS Maine sa potopila. Z 355 člennej posádky zahynulo 266 námorníkov a tento fakt americká tlač dôkladne využila na spracovanie domácej verejnej mienky, aj keď nebolo jasné, čo bolo príčinou explózie. O tom, ako sa vytvárala vhodná vojnová atmosféra, svedčí okrídlený výrok tlačového magnáta Williama Hearsta adresovaný svojmu váhajúcemu a málo vlasteneckému ilustrátorovi: „Vy sa postarajte o obrázky a ja zabezpečím vojnu.“ Kongres vo vypätej atmosfére vytvorenej na základe nepravdivých údajov a poloprávd odhlasoval prezidentovi plnú moc konať a 21. apríla začalo loďstvo USA blokádu Kuby. O dva dni neskôr Španielsko vyhlásilo USA vojnu. Konflikt sa oficiálne skončil 10. decembra 1898, keď obe strany podpísali v Paríži mierovú dohodu. Vojna výrazne zmenila pomery na americkom kontinente, lebo USA získali kontrolu nielen nad Kubou, ale aj nad Portorikom a ostrovom Guam. Španielsko navyše stratilo svoju moc aj nad Filipínami.
Štatistika ozbrojených konfliktov a prevratov
Zasahovanie USA do záležitostí latinskoamerických krajín sa teda stalo bežnou záležitosťou. Niekto si dal tú námahu a vypočítal, že počas 239 rokov svojej existencie zažili Spojené štáty iba 21 rokov skutočného mieru. Zvyšok sa venovali nejakému ozbrojenému konfliktu buď na vlastnom území, vo svojom susedstve prezývanom „zadný dvor“ alebo niekde vo svete. Ak by sme sa zamerali iba na Latinskú Ameriku po druhej svetovej vojne, tak môžeme konštatovať, že v tomto období tu USA zorganizovali dvanásť vojenských prevratov a, naopak, v deviatich prípadoch podporili tamojšie režimy v boji proti povstalcom. V šiestich prípadoch museli zasiahnuť americké jednotky formou priamej intervencie, keď zlyhali všetky iné prostriedky a metódy. Keď to tak zrátame, možno povedať, že Brežnevova doktrína o obmedzenej suverenite krajín východnej Európy bol len slabý odvar toho, čo dosiahli USA svojou Monroeovou doktrínou.
Ako najznámejšie prípady presadzovania svojej politiky silou možno spomenúť ozbrojenú intervenciu voči Kube v roku 1961 (vylodenie proticastrovských síl v Zátoke svíň), zorganizovanie vojenského prevratu v Čile v roku 1973 proti legálne zvolenému prezidentovi Salvadore Allendovi a podpora nikaragujských contras v boji proti tamojšej ľavicovej vláde. Prezident Ronald Reagan sa pokúsil prekonať traumu z vietnamskej vojny tým, že v jeseni 1983 vyslal americké jednotky na malý karibský ostrovček Grenada, aby tam dosadil režim naklonený Washingtonu. V decembri 1989, v čase, keď Európa bola zaujatá vývojom v NDR, Československu a Rumunsku, USA zorganizovali ozbrojenú intervenciu voči Paname, lebo režim generála Manuela Noriegu, ktorý bol dlho považovaný za verného spojenca Washingtonu, začal hovoriť o znárodnení Panamského prieplavu, čím by USA stratili kontrolu nad touto strategickou námornou komunikáciou.
Ak máme veriť prezidentovi Obamovi, toto všetko je už iba história a USA nebudú „beztrestne zasahovať“ na svojom „zadnom dvorčeku“. Lenže ak samit v Paname znamenal začiatok uzmierenia s Kubou, terčom nového záujmu sa stala Venezuela, ktorej ľavicová vláda už dlhodobo čelí rozličným útokom a prezident Nicolas Maduro podozrieva USA, že sa usilujú aj o jeho zvrhnutie po vzore vojenského puču v Čile. Iba krátko pred samitom Washington vyriekol „interdikt“ na niekoľkých venezuelských predstaviteľov, lebo sú vraj zodpovední za zásah proti demonštrantom, ktorí protestovali proti vláde a v prospech Washingtonu. Prezident Obama zároveň tvrdil, že Venezuela „ohrozuje bezpečnosť Spojených štátov“, čím sa toto jeho vyhlásenie veľmi nelíši od podobnej rétoriky predchádzajúcich prezidentov verných zásadám Monroeovej doktríny. Venezuelský prezident Maduro si preto neodpustil provokačné gesto a po príchode do Panamy položil veniec k pamätníku obetí spomínanej intervencie USA v decembri 1989, počas ktorej zahynulo asi 500 civilistov.
Hviezdny deň Raúla Castra
Barack Obama postrehol, že počas samitu v Paname vládla už priaznivejšia atmosféra ako v predchádzajúcich stretnutiach, ale napriek tomuto zlepšeniu bola sobota 11. apríla hviezdnym dňom pre kubánskeho prezidenta Raúla Castra. A možno dodať, že svoju premiéru na samite oboch Amerík si aj poriadne užil. Napriek tomu, že mal na svoj prejav vyhradených iba osem minút, hovoril viac ako trištvrte hodiny a miestami sa jeho vystúpenie zmenilo na politické školenie, lebo pospomínal všetky príkoria, ktorými musela prejsť Kuba, tamojšia vláda, ale aj Raúlov brat Fidél počas uplynulého polstoročia. Až na konci svojej kázne považoval za vhodné poznamenať, že súčasný prezident nemá s takouto minulosťou nič spoločné a vyhlásil: „Myslím si, že prezident Obama je čestný muž. Obdivujem ho a myslím si, že jeho správanie má čo do činenia s jeho vlastnou skromnou minulosťou.“
Obama v Paname poznamenal, že studená vojna sa už dávno skončila a dodal: „Nemám záujem bojovať v bitkách, ktoré, úprimne povedané, sa začali ešte predtým, ako som sa narodil.“ Pokiaľ ide o skutočnú príčinu zmeny politiky USA, oveľa konkrétnejší bol prezidentov poradca národnej bezpečnosti v oblasti strategickej komunikácie Ben Rhodes: „Dôvod, prečo sme tu, je ten, že prezident pevne verí, že prístup, ktorý bol úplne zameraný na izoláciu, zameraný úplne na snahu izolovať kubánsky národ od Spojených štátov, zlyhal. Naša kubánska politika namiesto toho, aby izolovala Kubu, izolovala Spojené štáty od nášho vlastného zadného dvora.“ Politika embarga a izolácie teda neuspela. Bude zaujímavé sledovať, či tieto slová si bude Obamova administratíva pamätať, keď bude presadzovať nové sankcie povedzme proti Rusku alebo Iránu.
Všeobecne sa očakávalo, že v Paname prezident Obama posunie svoj nový prístup k susedom ešte ďalej a vyhlási, že USA odstraňujú Kubu zo zoznamu krajín podporujúcich terorizmus. Havana sa tam dostala v roku 1982 kvôli postoju k baskickým separatistom organizácie ETA a ku kolumbijským povstalcom z hnutia FARC. Až po návrate domov prezident oznámil, že informoval Kongres o svojom úmysle vyškrtnúť Kubu z tohto zoznamu. Havana vzala toto oznámenie na vedomie, ale neodpustila si uštipačnú poznámku. „Kubánska vláda ocenila spravodlivé rozhodnutie prezidenta Spojených štátov vyškrtnúť Kubu zo zoznamu, do ktorého nemala byť nikdy zaradená, najmä vzhľadom na to, že naša krajina bola obeťou stoviek teroristických činov, ktoré si vyžiadali 3478 ľudských životov a zmrzačili 2099 občanov,“ uvádza sa vo vyhlásení kubánskeho ministerstva zahraničných vecí. Netreba osobitne zdôrazňovať, že mnohé z týchto činov a obetí majú na svedomí predchádzajúce vlády USA.
Presadiť novú politiku voči Kube a likvidácia Monroeovej doktríny nebude pre Baracka Obamu jednoduchou záležitosťou. Americká opozícia zastáva opačný názor a ten ešte zosilňuje fakt, že Republikánska strana má väčšinu v oboch komorách Kongresu. Nespokojencov môže prezident očakávať aj vo vlastnej strane, kde niektorí senátori a kongresmani potrebujú na svoje znovuzvolenie hlasy kubánskych emigrantov. Ešte predtým, ako prezident oznámil svoje rozhodnutie, vplyvný demokratický senátor Bob Menendez vydal vyhlásenie, podľa ktorého „odporúčanie odstrániť Kubu zo zoznamu štátov podporujúcich terorizmus bude predstavovať ďalší významný chybný krok v tejto pomýlenej politike“.
Prezident Barack Obama síce našiel pochopenie v krajinách Latinskej Ameriky pre svoju novú politiku zameranú na tradičný „zadný dvor“ USA, ale o to intenzívnejšie bude teraz musieť pozametať pred vlastným prahom a zabojovať vo svojom vlastnom americkom dome.
