Skoro všetci komentátori sa zhodujú v jednom. V Iraku to vraj dopadlo inak, ako si to washingtonskí stratégovia predstavovali.
Ako prehrali Američania diplomatický spor o možnosť legitimizácie vojenského zásahu v Iraku, tak vraj prehrávajú vojnu o „obraz“ vojny v médiách a do neriešiteľných ťažkostí sa dostali aj na „vojnových javiskách“. Vraj ide o vojnu, ktorá vypukla na základe falošných predpokladov a teraz už pôjde len o to, ako sa z toho dostať bez toho, aby museli za to zaplatiť príliš veľa. Možno je to naozaj tak, i keď musíme vziať do úvahy aj to, že autori týchto komentárov nemusia vedieť, čo vlastne obsahujú ozajstné plány stratégov z Washingtonu. To nevieme ani my, môžeme si však spočítať, aké sú dnes reálne možnosti USA a z toho vyplývajúce potreby. Po spočítaní všetkých položiek sa môže ukázať, že takmer nič z toho, čo sa doteraz považovalo za medzinárodné právo, Spojené štáty nepotrebujú. Každý, kto chce pochopiť, o čo asi v Iraku ide, tak musí rozlíšiť niekoľko okruhov problémov. Otázky spojené s povahou irackého režimu musíme odlíšiť od otázok legitimity a účelnosti vojenského zásahu USA a Veľkej Británie. Okrem toho je ešte potrebné hovoriť o dôsledkoch zásahu na mocenské konfigurácie, ktoré vzniknú „po vojne“. A samozrejme, potrebujeme sa pýtať aj na to, ako budú po vojne vyzerať právne štruktúry medzinárodného systému.
Premeny vnímania režimov O povahe režimu v súčasnom Iraku zrejme nemajú ilúzie ani jeho prívrženci. Je to diktatúra zostrovaná psychopatickými črtami svojich hlavných protagonistov. Pozor však, je celkom možné, že teror, ktorým si terajší iracký režim udržoval svoju vnútornú súdržnosť, je predovšetkým „vnútornou“ záležitosťou mocenskej elity a len sporadicky má masový charakter, respektíve masový teror zasahoval viac etnické menšiny a nie dominantné etnikum. Preto sú aj masy k režimu viac-menej „ľahostajné“ a jeho prípadnú zmenu, v súlade so svojou dejinnou skúsenosťou, sú schopné chápať len ako výmenu jednej diktatúry za inú. Preto sa ani do „povstania proti Saddámovi Husajnovi“ nehrnú: tušia, že tak či tak sa dostanú len z jednej púštnej búrky do druhej. Okrem toho je tu skúsenosť zo začiatku deväťdesiatych rokov, keď ich tí istí Američania, ktorí dnes vyzývajú do povstania, nechali v štichu. Nemali by sme však zabudnúť, že obraz každého režimu sa v očiach obyvateľstva mení v okamihu, keď je krajina napadnutá zvonku. Niekedy k horšiemu, obyčajne však k lepšiemu. Historická skúsenosť hovorí, že sa častejšie mení k lepšiemu a aj despotické režimy v okamihu napadnutia krajiny zvonku sa zrazu v povedomí spoločnosti legitimovali a aj zaprisahaní protivníci režimu sa menili na obrancov vlasti. Notorickým príkladom je Rusko napadnuté Napoleonom, alebo Rusko napadnuté Hitlerom.
Agresor pre jedných, osloboditeľ pre druhých Aj tieto príklady však platia – najmä v európskych pomeroch – len do určitej miery. Hitler našiel prívržencov aj medzi obyvateľmi Ukrajiny a Ruska, nehovoriac už o obyvateľstve baltických štátov a kaukazských autonómií. V bipolárnom svete sa napadnutia zvonku rýchlo dopĺňali občianskymi vojnami. Vždy početná skupina cítila viac lojality k systému agresora, k jeho „hodnotám“, ako k vlastnému štátu. Kórejská vojna bola vojnou Kórejcov proti Kórejcom a len druhotne vojnou USA proti jednej časti Kórejcov. To isté platí aj pre vojnu vo Vietname. Na druhej strane to isté platilo aj pre východné Nemecko z roku 1953 alebo pre Maďarsko z roku 1956 a aj pre Československo roku 1968. Tu všade sa agresia zvonku menila na istú formu občianskej vojny a agresor našiel dostatočnú oporu vo vnútri spoločností, ktoré napadol. Prípad Iraku je však iný. Irak nie je účastníkom „svetovej občianskej vojny“ medzi „slobodou“ a „totalitou“, v horizonte ktorej vraj prebiehal boj systémov v Európe. Preto aj prenášanie predstavy z Európy, „očakávanie povstania irackého ľudu proti diktátorovi“ asi nebolo namieste. K politickému rozdielu, ktorý vyústil do vojenského konfliktu s Irakom, pristupuje ešte náboženský a kultúrny faktor. Obyvatelia Iraku sa zrejme považujú za napadnutých nielen cudzími štátmi, ale aj ľuďmi iného náboženstva, inej civilizácie. Toto môže vystupňovať nenávisť až do krajnej miery, kde sa samovražedné útoky môžu stať pravidlom. Už malý počet takýchto samovražedných atentátov môže vytvoriť potenciál odporu, ktorý sa v reálnom čase nedá potlačiť.
Inscenácie legitimity Otázka legitimity zásahu zrejme ešte bude istú dobu umelo udržiavaná pri živote, aspoň dovtedy, pokiaľ nezostarnú dnešné učebnice medzinárodného práva. Budú ju udržiavať nostalgici, ktorí si myslia, že predsa bolo možné OSN pretvoriť tak, aby jej rozhodnutia o legitimite ozbrojených zásahov voči členským štátom budú všetci rešpektovať. Diskutovať o legitimite tejto vojny však budú aj tí, ktorí sa držia zlatého pravidla malomestských advokátov – keď niekoho nevieme presvedčiť, tak ho aspoň popleťme. Zrejme sa predsa len, po skončení vojny, v Iraku zbrane hromadného ničenia nájdu. Aspoň zatiaľ platilo, že víťaz dokázal v porazenej krajine nájsť čokoľvek. Musel by to byť zázrak, aby sa to krajine, ktorá disponuje ľuďmi toľkých inscenačných zručností ako USA, nepodarilo. Je však ťažké predstaviť si, že by o povahe režimu v Iraku, o miere jeho „zakorenenia“ v irackej spoločnosti, o možnosti bleskovej legitimizácie režimu obranou proti agresorovi, že by o tomto všetkom tí, čo pripravovali vojnu v Iraku, nevedeli. To, že sa do nej predsa len pustili, hovorí o tom, že sledujú aj „iné“ ciele, ako je zmena režimu v Iraku. Pri realizácii týchto cieľov je Irak len epizódou. Preto je dnes už otázka legitimity vojny pre USA „zbytočná“ a reálnou zostáva už len otázka jej účelnosti. Spojené štáty sa dostali do mocenskej pozície, v ktorej môžu mať len vazalov a nepriateľov. Táto vojna im dáva príležitosť „zbaviť sa“ svojich spojencov. Dôsledkom tejto vojny bude, že už samotné predvedenie moci sa stane formou jej legitimizácie a medzinárodné právo bude „platiť“, len pokiaľ bude schopné vyjadrovať vôľu hegemóna. USA si svoje postavenie môžu udržiavať len sériou „spravodlivých“ preventívnych vojen, ktoré môžu zvonka vyzerať ako babráctvo, ktoré však stupňujú mocenský rozdiel medzi nimi a ostatnými štátmi sveta. To ostatné, napríklad prístup k energetickým zdrojom, je len dôsledok dominantného mocenského postavenia. To, že sa to ostatnému svetu príliš nepáči a že sa to osobitne silne nepáči krajinám, ktoré si predsa len nahovárali, že by mohli vystupovať ako spojenci USA, je iná vec. Určite s tým majú väčšie problémy Nemci a Francúzi ako Američania. Kedysi bola zbraňou slabých morálka a právo. Ako je to dnes?
