Na nedostatok politických strán si na Slovensku sťažovať naozaj nemôžeme. Ministerstvo vnútra ich registruje vyše stovky a zrejme ešte túto jeseň ich niekoľko pribudne. Väčšina z nich je úplne neviditeľná, jedinou stopou sú tri či štyri riadky v agentúrnom spravodajstve, možno aj v niektorých denníkoch. Dokonca sa zdá, že na viaceré zo strán zabudli aj ich zakladatelia.
Ešte pred niekoľkými rokmi by sme boom zakladania nových politických subjektov považovali hádam za prejav radosti z pluralizmu. Nakoniec prečo nie, prečo odopierať minútu slávy zakladateľom novej strany, či hnutia. Dnes je však už zrejmé, že ide o niečo iné. Politika je biznis ako každý iný a politický trh sa riadi podobnými zákonmi ako trh vôbec: ide o to presadiť sa a hoci sa trh zdá byť v každej chvíli preplnený, tak predsa len ten skutočný podnikateľ nájde voľný priestor a dokáže ho využiť. Nikdy nemôžete vopred vedieť, kto sa uplatní a kto nie, preto to treba skúsiť. Nakoniec, aspoň tie počiatočné náklady nie sú až také veľké, a pokiaľ sa nový subjekt uchytí, tak sa rýchlo vrátia, keď už v ničom inom, tak v „známosti“. Kolonizovanie politiky tržnou mentalitou má však ďalekosiahle a nie veľmi príjemné dôsledky.
Kedysi bola politika o záujmoch veľkých sociálnych skupín. Politik považoval svojho potenciálneho voliča za rozumného človeka, presviedčal ho, apeloval na jeho rozum, schopnosť predvídať. Vedel, ku komu hovorí, a preto sa usiloval byť v správny čas na správnom mieste, aby predniesol svoje posolstvo. Pokiaľ bol aspoň trochu úprimný, tak si mohol byť istý, že dostatočný počet voličov mu vysloví podporu. Samozrejme, v politike bolo vždy aj čosi iné než len rozum, argumentácia. Politik vždy apeloval i na emócie, potreboval predsa dať atomizovanej mase tvar, svojou politickou činnosťou triedu, národ alebo stav nielen oslovoval, ale aj vytváral. Nakoniec, vyše storočia sa teoretizovalo o tom, ako „z triedy osebe“ urobiť „triedu pre seba“, o tom, ako prebudiť národné povedomie, o tom, ako naučiť stavy chrániť si svoje záujmy.
Tak ako kedysi bol trh o potrebách, tak aj politika bola primárne o záujmoch veľkých zoskupení. Trh je dnes o tovaroch, ktoré treba predať, a predá ten, kto dokáže vytvoriť nielen predmet a službu, ale aj potrebu tohto predmetu a tejto služby. Analogicky sa zmenila i sféra politického trhu. Médiá zatienili priestor politiky a vnucujú mu svoje pravidlá. A tam ide viac o vytvorenie potreby než o jej uspokojenie. Mediálne obrazy „pracujú“ skôr s neurčitou masou pocitov a túžob, úzkostí a ašpirácii. Neoslovujú naše záujmy, pokúšajú sa ich vytvárať.
A preto to množstvo strán. Je to tak trochu aj zábava s našimi obavami a úzkosťami, s našou túžbou žiť v lepšom svete. Ale tak ako za svetom tovarov stále ešte existujú skutočné ľudské potreby, skutočné bolesti, tak isto aj za mediálnymi hrami existujú naše skutočné, nie zvonka vsugerované problémy, naše skutočné záujmy. Pokúsme sa byť kritickí k mediálnej prezentácii politickej sféry. Kritickí musíme byť však aj sami k sebe, k svojim úzkostiam a obavám, k svojim obavám. Veď práve naše úzkosti sú najvýdatnejšou potravou všetkých druhov demagógie.
