Pri pohľade na skutočnosť, ktorá nás obklopuje, sa nemôžem zbaviť nepokoja. Čo sa stalo so spoločenstvom, prečo dochádza k takej hlbokej erózii morálky, prečo sa stráca pocit hodnoty vlastného štátu, nedávno znovu získaného, búra sa alebo uzurpuje jeho autorita, podriaďujúc všeobecné dobro úzko straníckym záujmom? Prečo sa politika stala prístavom priemernosti, záchranným brvnom pre neschopných a frustrátov, festivalom nekompetencie a neúcty? Odkiaľ sa berie tá absencia zodpovednosti za slovo, to partajníctvo, intelektuálny bľabot a dokonca cynizmus? A všetko sa to deje v tom – s vierou najviac spájanom – katolíckom národe, ktorý má stále plné ústa kresťanských hodnôt. Je charakteristické, že veľmi rôzni ľudia pociťujú rovnaký žiaľ a nepokoj. Či možno zvaľovať vinu na heslá politickej reality, na idey pragmatizmu, ak – ako sa to neraz zdôvodňuje – pragmatizmus nemusí byť alternatívou morálky?
Od antických čias vieme, že politika je prirodzenou ľudskou činnosťou. Politika a etika, tieto dva pojmy boli kedysi navzájom integrálne prepojené. Političnosť v gréckom ponímaní je nasýtená etickosťou. Rovnako to bolo aj u Aristotela. To on tvrdil, že štát je spoločenstvom, ktoré vzniklo pre dosiahnutie akéhosi všeobecného dobra. A dodával – je totiž vlastnosťou človeka, odlišujúcou ho od iných živých tvorov, že on jediný má schopnosť rozlišovať dobro a zlo, spravodlivosť a nespravodlivosť.
My sme však očividne na Aristotela zabudli a jeho slová prestali čokoľvek znamenať. Čím teda je všeobecné dobro? Možno naozaj iba prázdnym zvukom, navyše plniacim iba ideologickú funkciu, keď je zjavné, že každý sa zaoberá vlastnými potrebami a to, čo má byť všeobecné, je zmystifikovaným výrazom záujmov akejsi skupiny. A predsa sa nemôžem zbaviť presvedčenia, že pojem všeobecného dobra čosi znamenať musí, hoci je pravdou, že si ho uzurpuje a ideologizuje tá či oná strana. Myslím si dokonca, že by bolo nebezpečné naň rezignovať iba preto, že je pojmom politickým a morálnym zároveň, že núti k zodpovednosti. Možno je príliš obsiahly, možno je hmlistý, a predsa sa ho nepatrí zriecť, mohli by sme totiž stratiť pocit príslušnosti spoločenskej i štátnej. A to by bolo hrozné. Takému spoločenstvu, v ktorom sa hlavnou hodnotou stáva vlastný záujem tej či onej skupiny, možno predpovedať jedine rýchly úpadok, celkový rozklad.
Položme si teda otázku, či sa dnes politika musí rozchádzať s etikou, či sú to nezlučiteľné priestory ľudského bytia? Pritom jestvujú argumenty, ktoré hovoria v prospech takého postoja. Lebo čímže je politika? Prečo jej máme pridávať aristotelovský obsah? Či nie je činnosťou, smerujúcou k moci? Či tí, čo sa jej zasväcujú, nemajú jeden jasný cieľ, ktorým je ovládnutie danej skupiny, národa, štátu? Veď kvôli moci sa robí politika. A moc je cieľom samým osebe. Je ako narkotikum, čím viac jej máte, tým väčšmi po nej túžite. Ten teda, kto po nej túži, zbavuje sa neraz morálky ako balastu, lebo veď taký balast škodí, nivočí slobodu konania. Všetky prostriedky sú dobré, aby sa táto túžba zrealizovala.
Nikto nikdy nepochyboval – pripomeniem slová Hannah Arendtovej – že pravda a politika nemajú navzájom dobrý vzťah. Nikto tiež, pokiaľ viem, nezaraďoval pravdovravnosť medzi politické cnosti. Klamstvo sa vždy považovalo za nástroj, ktorý je nevyhnutný a zároveň opodstatnený, práve tak v remesle politika či demagóga, ako aj štátnika.
Politika pritom hľadá radšej podmienky efektívneho konania, čiže podmienky dobrej politickej práce, čo si vyžaduje, prinajmenšom v istej časti zásad, abstrahovať od etických problémov. Odvrhuje sa teda pravda a musíme priznať, lebo veď máme i vlastné skúsenosti, že klamanie je pre moc prospešné, keď ľudí drží akoby na reťazi. Ako by teda bolo možné neveriť v tú víziu svetlej budúcnosti, črtajúcej sa pred nami, čo rozkrývali komunisti? Človek ľahko uverí sľubom, len nech snujú perspektívy podľa jeho predstáv, len nech mu bude tá pravda – ako hovoril Hobbes – milá. Pritom niet pravdy, ktorá by bola milá všetkým ľuďom, na čo už dávno poukázal Platón. Máme preto na pravdu rezignovať? Rezignácia na túžbu po pravde je vždy priznaním sa k porážke. Tvrdiť teda, že disponujeme pravdou, je intelektuálnym preháňaním. Tak môže hovoriť iba fanatik alebo cynik. Nikto nemôže povedať, že iba jeho pravda je nezvratná, a preto sa jej iní musia podriadiť. Inak, pokiaľ ide o tú skutočnosť, akú predstavuje spoločnosť a možnosti jej racionálnej organizácie, predkladané pravdy vcelku sú dosť pochybné a v každom prípade diskutabilné. Ak sa táto diskutabilnosť neuzná, ak sa tvrdo nástojí na vlastnej pravde, ak sa nenačúva kritike, taká zdanlivá pravda sa stáva nástrojom násilia, priamo vedúcim k autoritatívnym vládam a dokonca k despotizmu.
Presvedčenie o svojej pravde, jej hlásanie a túžba podriadiť jej celú spoločnosť býva jedným z nástrojov v boji o moc ako aj pri vykonávaní vlády, čo môžeme pozorovať v našej súčasnosti. Sila tejto zdanlivej pravdy sa umocňuje, keď moc využíva podporu náboženstva. Odpor voči jej prikázaniam sa potom stáva nielen priestupkom, ale tiež takmer hriechom. To je už priama cesta k rôznemu zneužívaniu moci. Zároveň politik, ktorý si myslí, že všetky prostriedky vedúce k cieľu sú dobré, nemá škrupule. Je pripravený presadzovať celkom cynicky nepekné a etike určite sa priečiace nástroje, prospešné získaniu moci, ktoré – ako sa ukazuje – sú veľmi rozmanité. Všetko závisí od času a tiež od ľudí. Pekné ciele, pozitívne prísľuby, ale aj odporná demagógia, ktorá na jednej strane predstavuje budúcnosť v ružových farbách, ale na druhej strane sa nezastaví ani pred osočovaním protivníkov, pred brutálnymi krivými obvineniami, čiže pred násilím. Tí, ktorí hľadajú takú efektívnosť činnosti, všeobecne využívajú rôzne spoločenské konflikty a dokonca ich neraz živia, lebo vyhovujú ich roli zdanlivého arbitra a v podstate činiteľa, ktorý o nich rozhodne („decision-maker“). Čím viac nedorozumení, tým je ľahšie – pod zámienkou zachovania poriadku – utiekať sa k sile. Nie nevyhnutne fyzickej, môže to byť sila nátlaku, dnes napríklad hrozba straty zamestnania či prokurátorského stíhania za nejakú chybu z minulosti. Zhoda medzi ľuďmi, ich vzájomné porozumenie, nežičí manipuláciám, a teda ani cieľom, ktoré si moc stanovuje.
Nie je dôležité, že moc môže stratiť dôveru občanov, veď moc takisto občanom nedôveruje. Ako kedysi hovoril Robespierre, vládca – tyran, dobre oboznámený s jej mechanizmami, k svojim jakobínom: „Hovoríte, že nedôvera je strašným stavom. Nedôvera, bez ohľadu na vašu mienku, je strážkyňou práv ľudu, je takým pocitom pre slobodu ako žiarlivosť pre lásku. Lepšia je nedôvera než hlúpa dôvera, ktorá nás vedie do priepasti.“ (Citované podľa M. Robespierre: Textes choisies.) A ako vyplýva z pokračovania jeho prejavu, čím viacej je nedôvery medzi občanmi voči moci, ako aj k sebe navzájom, tým ľahšie sa vládne. Vládne sa totiž nie v súlade s ich vôľou, ale proti nej.
Nie bez príčiny pripomínam Robespierra. Jeho názor môže totiž slúžiť ako príklad nebezpečného triumvirátu, zosnovaného medzi politickou mocou, princípmi úspešnosti a etikou. Etika sa v tomto prípade stáva hrozivým nástrojom, pekne znejúcim heslom, vedúcim však k strašným konzekvenciám. Sám Robespierre bol príkladom ozajstného jakobína, nazývali ho nepodplatiteľným, stelesnením občianskych cností, zohrávajúcim rolu skutočnej morálnej autority a jakobín, zo samotnej definície, ako sa vtedy uvažovalo, musel byť človekom absolútne čistým.
Vo svojej skvelej knihe o francúzskej revolúcii pripomína Bronislaw Baczko, ako sa jakobíni, strážcovia morálky, usilovali vychovávať ľud. Vznikol dokonca oficiálny vzorec ideálneho občana, začínajúci sa konštatovaním: „Revolucionár je nepoddajný“. Tento vzorec je zahrnutý do textu, samotný titul ktorého nám veľa napovie: Raport v záležitostiach všeobecného poriadku, spravodlivosti, obchodu, ústavodarstva a zločinu. Baczko tvrdí, že ak tento text čítame pomimo vlastného kontextu, zdá sa predpovedať novú postavu na historickej scéne, ktorá sa zrodila z ducha francúzskej revolúcie a zosilnela v 19. storočí. Konkrétne postavu profesionálneho revolucionára – bojovníka, ktorý celé svoje jestvovanie zasvätí revolúcii, ponímanej ako najposvätnejšiu vec, spájajúcu v jeden celok politiku, morálku a históriu. Táto morálka však – vnímaná len vo vlastnom kontexte – zdá sa byť oveľa pragmatickejšia. V čom tento jej pragmatizmus spočíva? Rétorika tohto textu mala ospravedlniť teror. Je to teror, podľa presvedčenia jakobínov, považujúcich sa za stelesnenie svedomia verejnosti, ktorý dovoľuje očistiť spoločenstvo. Dve slová zohrávajú v jakobínskom diškurze podstatnú rolu: čistka a denunciácia. Ak revolúcia vedie k systému, opierajúcemu sa o ľudí cnostných, potom treba nepriateľov, protivníkov vylúčiť, oni totiž predstavujú nebezpečenstvo pre najvyššie hodnoty. Odtiaľ povinnosť denunciácie a čistiek, odtiaľ nevyhnutnosť uskutočnenia „cnostnej samoočisty“ každého podozrivého. A ako píše Baczko, takto musela byť denunciácia a spolu s ňou čistky povýšené do rangu občianskych cností, čo mali strážiť slobodu ľudu a stať sa časťou výchovy národa. Dokonca bol navrhnutý druh dotazníka, obsahujúceho otázky kandidátovi s cieľom jeho očisty: Čo si robil v roku 1789? Čo si robil v roku 1793? Aký bol tvoj majetok do roku 1793? Nepodpísal si nejakú kontrarevolučnú petíciu? Či si ako úradník alebo predstaviteľ ľudu slúžil svojím perom a svojimi úsudkami výlučne slobode?
Keď čítame tieto slová, žiada sa mi rok 1789 nahradiť rokom 1989. Hneď by sme tu mali otázky, typické pre terajšiu lustráciu. Ona tiež ťaží z denunciácie a túži po čistkách. Ospravedlňuje svoje konanie obdobným spôsobom ako jakobíni. Má totiž tiež viesť k očiste, a to morálnej, k veľkej morálnej obnove spoločenstva. Touto cestou sa však morálka nezrodí. Práve naopak, lustrácia roznecuje konflikty, rodí vzájomnú podozrievavosť, bolestne zasahuje medziľudské kontakty, dokonca podnecuje nenávisť a pomstychtivosť. Môže dokonca zničiť spoločenské pradivo, ktoré sa tak ľahko znovu obnoviť nedá. To nie etické zásady diktujú morálku, ale nízka prízemná chuť predvádzať sa, nič viac. Keď nám vyvstanú pred očami také príklady, ako Robespierre, zväzok morálky a politiky sa nám začne zdať veľmi podozrivý. Výrazne vidno, že etické heslá a nielen heslá, ale aj konkrétne kroky, zdanlivo výchovné, môžu slúžiť ako ozajstné politické nástroje, za ktorými sa skrýva obyčajné násilie.
Je vôbec mysliteľné také spoločenstvo – pýtal sa Kolakowski (poľský filozof, súčasník B. Skargy, zomrel tiež v r. 2009, pozn. red.) – v ktorom by bolo právo a šírenie strachu jediným regulátorom spoločenských vzťahov a z ktorého by vyprchalo presvedčenie ľudí, týkajúce sa dobra a zla?
Čistka je zbraňou sily, je to neprípustný spôsob ničenia eventuálnych nepriateľov či dokonca nedostatočne poslušných. Denunciácia zasa bola v európskej tradícii vždy čímsi odporným. Máme teda do činenia s etikou klamlivou. Ukazuje sa ale, že politici si ňou vo svojej túžbe po moci a pri vládnutí s chuťou poslúžia. Ich politické svedomie sa zdá byť čisté. Nechcú pamätať na to, ako skončil Robespierre. Takže moc, ktorá má pokušenie byť autoritárnou, ostrí gilotínu sama sebe. O to viac musí byť občan bdelý.
Takto aj pravda, ktorá je pre nás predsa hodnotou nespochybniteľnou, aj heslá morálnej očisty ukazujú svoju jánusovskú tvár, vedúc k činnostiam, ktoré s etikou nemajú nič spoločné, naopak, rúhajú sa jej princípom. Či to znamená, že politiku a etiku nemožno zosúladiť? Určite to nie je ľahké a neraz vzniká konflikt medzi úspešnosťou a morálnymi princípmi. Len treba pripomenúť, že politika je činnosťou medzi ľuďmi a pre ľudí, nie pre vládu tej či inej skupiny či tých alebo iných jednotlivcov, ale pre to, čo sme nazvali všeobecným dobrom, to jest pre dobro každého občana. Je pravdou, že spoločenstvo je štruktúrou tak komplikovanou, zloženou z toľkých vrstiev, s toľkými rôznymi tendenciami a záujmami, že je ťažké popísať, čo sa môže stať dobrom všetkých. Ale či nám okamžite nenapadne, že takým dobrom je predovšetkým úcta k človeku, uznanie jeho dôstojnosti, lebo nedovoľuje ono žiadne zneužitie moci a posilňuje medziľudské väzby, vďaka čomu si v konfliktoch ľahšie porozumejú? A či dobrom nie je aj štát? Štát suverénny, nezávislý, ktorý pre nás musí byť o to cennejší, že sme ho boli dlho zbavení. Lenže štát nie ako vlastníctvo a doména vlády jednej skupiny, ale – o čom nás poúča Aristoteles – ako „väčšina občanov“, a teda ako spoločenstvo. Občan sa má zúčastňovať na vládnutí v štáte. Musí teda o štáte uvažovať, dbať oň. Je to jeho morálny záväzok a zároveň ohromná zodpovednosť. Zároveň kvôli našej komplikovanej histórii ustavične traktujeme štát ako čosi cudzie, akoby nám sústavne vládli nepriateľské vlády. V dôsledku toho u priemerného občana zanikol inštinkt štátnosti. Panuje hlboké presvedčenie, že vláda štátu – to sú oni, nie my. Ale čo to znamená „my“? To „my“, ako sa mi zdá, ukazuje na ešte inú, oveľa hlbšiu príčinu, než zánik inštinktu štátnosti. Veď „my“, to je vždy akási skupina, nanajvýš politická strana. „My“ vyvoláva teda skupinový egoizmus, partikularizmus a spolu s ním partajníctvo. Partikularizmus zasa je problémom nielen politickým, ale aj etickým, najmä vtedy, keď v sporoch, ktoré prebiehajú medzi rôznymi skupinami, dodajme, že v sporoch normálnych a potrebných, náhle miznú meritórne dôvody a na prvý plán sa predierajú egoistické záujmy. Vtedy sa začíname zabárať do bahna konfliktu najrozmanitejších, často nezmyselných nárokov a projektov, v ktorých účastníci sporu strácajú spred očí štát ako občianske spoločenstvo a ak pritom bojujú o moc, nemajú žiadne škrupule, aby obhádzali blatom konkurenciu, nehovoriac o tom, že pre dosiahnutie svojich úzkych cieľov sú schopní spriahnuť sa hoc aj s diablom.
Etické princípy ukazujú na ešte iné otázky. Je nemorálne, ak občan neplní svoje povinnosti, ak sa zatvára za svojím plotom úplne ľahostajný voči veciam verejným. Lenže aby občan mohol plniť svoje povinnosti voči štátu, musí byť slobodný, čo prinajmenšom Európania už dávno pochopili, odvrhli všetky druhy autoritatívnych vlád a vyslovili sa za demokraciu. Pretože v demokracii sú si všetci rovní pred zákonmi štátu a všetci majú možnosť vyjadriť svoj názor. Demokracia sa teda buduje na tom jedinom základnom presvedčení, že každého občana si treba vážiť bez ohľadu na jeho národnosť, náboženské vyznanie či názory, navyše, že sa treba s úctou správať aj k iným, k politickým protivníkom a tiež k cudzincom, ktorí nemusia byť nevyhnutne považovaní za nepriateľov. Nepriateľstvo nič neprináša, vždy je dôležitejšie porozumenie. Pamätajme na to, že národu, ktorý sa bojí každého závanu zvonku, každého cudzinca, hrozí ustrnutie a celkové vylúčenie z európskej rodiny.
Pripomeňme Aristotela. Toľko rokov prešlo od čias, keď písal, a jeho slová sú ešte stále aktuálne. Politik musí čítať Aristotelovu Politiku a tiež sa pozastaviť nad poučeniami, ktoré tento filozof poskytol svojmu odchovancovi Alexandrovi Macedónskemu. Našiel by tam množstvo rád aj pre seba. Sú síce udeľované iným jazykom, vlastným vtedajšej epoche, ale ich zmysel je jasný. Začínajú sa tým nanajvýš dôležitým fundamentálnym konštatovaním, že žiadna moc nesmie traktovať občanov ako predmety, ale vážiť si ich tak, ako si vážime blízkych a priateľov. Len vtedy budú vodcovia národom milovaní a obdivovaní. Ak sa však na ľudí pozerajú zvrchu, dostáva sa im od ľudí niečo úplne opačné, nenávisť a pohŕdanie. Také správanie ľudia pociťujú ako znevažovanie a vyvoláva to v nich odpor. Z toho vzniká silný hnev a nenávisť voči vládcom i zlá mienka o nich. Prejavy ich chamtivosti, nekalých úmyslov a požadovačnosti ich odsudzujú na pohŕdanie a zneváženie.
No filozof poúčal i ďalej: vystríhaj sa počúvať ohovárania donášačov. Nebolo by pekné, keby si sa stal podozrievavý voči niekomu, mysliac, že ti protirečí – a pamätaj, že iba ľudia nevzdelaní usudzujú, že spravodlivosť musí kráčať za mocou. Tvrdím, že je to úplne opačne – to moc má kráčať za spravodlivosťou. Hoci veľa ľudí má moc, sú iba odpudzujúcimi utlačovateľmi a niet v nich spravodlivosti.
Zlá je tiež moc, ktorá miluje pochlebovanie a sama si pomáha klamstvom, zlá je predovšetkým taká, ktorá sa utieka k násiliu. Zato uznanie získava taká, ktorá odstraňuje násilie a surovosť a preukazuje dobrotu a veľkorysosť.
Citácie z Aristotela ukončime sentenciou, ktorú možno adresovať každej vláde a každému, kto vládu vykonáva, lebo poukazuje na možnosť zachovania etického postoja v politike. Hovoril teda Aristoteles Alexandrovi: Želal by som si, aby si poslúchol Hesiodosove rady. Hovoril ti – činiť dobro je vždy lepšie než činiť zlo. Ty určite porazíš zlo dobrom, neuchyľujúc sa k zlu. Bude to ušľachtilejšie z dvoch možných víťazstiev, pretože zvíťaziť za pomoci zla je surovosť, kým zvíťaziť cez dobro je cnosťou.
Zhrňme to teda – spravodlivosť bez surovostí a odvety, radšej umiernenosť a veľkorysosť, úcta k ľuďom a odsúdenie klamstva a násilia, čiže ohromná zodpovednosť. My nemáme Alexandra ani politikov jeho formátu, hoci niektorí by sa veľmi chceli za takých považovať. Aristotelove slová sa však vzťahujú na všetkých vládcov a potvrdzujú, že zväzok etiky a politiky je vždy možný, treba len, aby politik nekráčal bezohľadne za mocou, ale dbal o dobro občanov. A občan aby vedel spolunažívať s inými.
Končím touto starou tézou, tézou dobre známou a takmer banálnou. Lebo ak človek je bytosťou krehkou, ak celkom podľahne nízkemu pokušeniu po moci pre samu satisfakciu z jej vykonávania, nedokáže sa zbaviť svojich resentimentov, túžby po odvete, pocitov nenávisti a spreneveruje sa princípom etiky, treba túto tézu pripomínať všade a ustavične.
Z poľského originálu vybral a preložil V.Roth
